Podporte našu redakciu
Ak si vážite našu prácu, môžete nás podporiť dobrovoľným finančným príspevkom.
IBAN
SK9102000000004373736457
BIC/SWIFT:SUBASKBX
Názov účtu:VERBINA, o.z.
Ak si vážite našu prácu, môžete nás podporiť dobrovoľným finančným príspevkom.
IBAN
SK9102000000004373736457
Koho podporuje KDH za primátora Bratislavy? Prehovorila Krajina
Ivan Štubňa komentuje tvrdenia o americkom financovaní zahraničných biolaboratórií, výskume gain-of-function, Anthony Faucim a úlohe amerických spravodajských služieb.
Po Poľsku sa objavil v Česku. Slovensko je ďalšie v poradí?
Najnovšie články z partnerského portálu somzdediny.sk
Namiesto novej senzácie dostal divák k obedu prevarenú vodu z celého minulého týždňa.
Komentár protislovenského Denníka N hodnotí diskusie Milana Uhríka so Zuzanou Mesterovou a Luciou Yar. Text priznáva ostré reakcie publika aj problém PS nájsť účinný spôsob debaty s predsedom Republiky.
Komentáre
31. 10. 2025
Kto by si nepamätal jeho kultové Za siedmimi divmi sveta? Grécko sa označuje za kolísku európskej kultúry. Vojtech Zamarovský nám bol k nemu mostom. Patrí dodnes k najprekladanejším a najvydávanejším slovenským spisovateľom, pripomína Literárny týždenník.
Staroveké Grécko položilo základy filozofie, medicíny, divadla i demokracie. Architektonické pamiatky Grécka odrážajú tisícročnú históriu a kultúru, ktorej príbehy niekoľkým generáciám pútavo rozprával právnik Zamarovský. Áno, aj jeho život bol dobrodružstvom.
JUDr. Vojtech Zamarovský bol slovenský spisovateľ, prekladateľ, pedagóg, popularizátor histórie a archeológie starovekých civilizácií, zakladateľská osobnosť a jeden z celosvetovo najvýznamnejších predstaviteľov literatúry faktu v Československu a tvorcov jej modernej podoby, bol členom Zväzu slovenských spisovateľov a jeho následníckej organizácie Spolku slovenských spisovateľov.
Zamarovský sa narodil v rodine veľkopodnikateľa 5. októbra 1919 v Trenčíne, kde vychodil ľudovú katolícku školu aj zmaturoval na Reálnom gymnáziu. Prázdniny trávieval na jazykových kurzoch v zahraničí, čím sa tak okrem nemčiny vo Viedni obdobne učil aj francúzštinu, latinčinu, angličtinu, maďarčinu, gréčtinu, zaujímal sa aj o zemepis a dejepis. Na otcovo želanie sa vyučil i remeslu – za kominára, zložil skúšky na leteckú školu, ale matka mu prekazila štúdium za pilota.
V rokoch 1938 - 1939 tak študoval na Vysokej škole obchodnej v Prahe, ale jeho štúdiá prerušila vojna, a tak sa na jeseň roku 1939 zapísal na Právnickú fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave (1939 – 1943).
Promoval ako JUDr. a potom v ekonomických štúdiách pokračoval diaľkovo na Vysokej škole obchodnej v Bratislave (1943 – 1946 a 1948) a Prahe (1946 – 1948).
Už počas vysokoškolských štúdií pracoval v Slovenskej národnej banke. Po oslobodení pracoval na Povereníctve priemyslu a obchodu (1945 – 1946) v Bratislave, potom na Generálnom sekretariáte Hospodárskej rady Predsedníctva vlády ČSR (1946 – 1950) v Prahe. V tom čase vstúpil do komunistickej strany (1947). Od roku 1951 tam pracoval v Štátnom plánovacom úrade i prednášal na školách .
V období politických čistiek a perzekúcií na začiatku päťdesiatych rokov ho však vylúčili zo strany, vyhodili zo školy a z politických dôvodov musel odísť aj z elitného zamestnania.
NAstúpil ako administratívny vydavateľský pracovník – plánovač v Štátnom nakladateľstve krásnej literatúry a umenia v Prahe (1953 – 1956), kde zúročil svoju znalosť jazykov. Začal prekladať odborné texty a beletriu z francúzštiny, nemčiny a angličtiny do slovenčiny a češtiny a živil sa ako prekladateľ a spisovateľ v slobodnom povolaní (od roku 1956).
Aj s rodinou sa usadil v Prahe, neskôr v stredočeskej obci Soutice (okr. Benešov), kde kúpil chalupu. Po rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a vzniku samostatnej Slovenskej republiky (1993) si ponechal síce slovenské občianstvo, ale zostal žiť v Česku. Napriek tomu sa stal v roku 1994 Čestným občanom TRenčína. Posledné roky svojho života strávil striedavo na chalupe v Souticiach a cez zimu v Prahe. Aj keď mu rodáci z Trenčína ponúkli, aby sa vrátil, odmietol, hoci vedel, že sa ich to dotkne. Osem rokov bol vážne chorý Parkinsonovou chorobou, napokon stratil reč a zomrel po dvoch mesiacoch v kóme 26. júla 2006 v Prahe vo veku nedožitých 87 rokov.
„Beda národu, ktorý nečíta,“ varoval už slepý
Matej Hrebenda. Zamarovský si to vzal k srdcu a čítaním nahradil cestovanie. Knižne debutoval ako 41-ročný v roku 1960 dnes už legendárnou historicko-cestopisnou knihou z Mezopotámie, Egypta a Grécka Za siedmimi divmi sveta:
Cestu do hlbín histórie k starovekým základom civilizácie však podľa Zmarovského bolo treba najskôr dôkladne prejsť a preštudovať. Osobne poznával kultúrne pamiatky v najvýznamnejších svetových múzeách, stretával sa s renomovanými vedcami i archeológmi priamo na historických miestach, absolvoval študijné pobyty v krajinách, kde sa história písala – od Grécka, Talianska, Egypta až po územie starej Mezopotámie. Tak sa rodili jeho diela.
Náklady na študijné cesty do zahraničia si uhrádzal z honorárov za knihy.
O rok neskôr vydal ďalšiu obľúbenú a odborníkmi uznávanú vedecko-popularizačnú publikáciu Objavenie Tróje.
Na poli literatúry faktu sa Zamarovský definitívne etabloval ako jeden z najlepších autorov knihou Na počiatku bol Sumer z roku 1966. Encyklopédiou antickej mytológie Bohovia a hrdinovia antických bájí (1969) a knihami Dejiny písané Rímom (1971) a Grécky zázrak (1974) sa vrátil k Antike ako svoje obľúbenej téme.
Monumentálnym stavbám starovekého Egypta venoval dielo Ich veličenstvá pyramídy (1975). Čitateľsky príťažlivým štýlom zobrazil aj dejiny antických olympijských hier v knihe Vzkriesenie Olympie (1978). Históriu starovekého Egypta opäť predstavil v encyklopedicky ladenej knihe Bohovia a králi starého Egypta (1986).
Okrem Homérových eposov v Objavení Tróje literárne spracoval aj ďalšie významné staroveké diela. V knihe Gilgameš (1975) prerozprával epos o Gilgamešovi a v knihe Aeneas (1981) zasa rovnomenný Vergílov epos. V knihe Sinuhet (1985) priblížil dobrodružstvá Egypťana Sinuheta.
O Mezopotámii, starovekom Grécku a starovekom Egypte napísal celkovo 14 kníh.
Spolupracoval aj na niekoľkých televíznych dokumentoch vrátane 13-dielneho seriálu o staroveku ako scenárista a odborný poradca. Práca na jednom z nich podnietila vznik knihy Návrat do staroveku (1992) s podtitulom Po stopách vlastných kníh.
Zamarovský svojimi dielami vzbudil svetovú pozornosť a uznanie. Stal sa nositeľom čestného titulu Veľvyslanec helenizmu za rok 2006, ktorý mu udelila prefektúra gréckych Atén za celoživotné dielo a príspevok k šíreniu myšlienok helenizmu v celom regióne strednej a východnej Európy.
Vojtech Zamarovský bol štvornásobný (1962, 1966, 1969, 1974) nositeľ Ceny vydavateľstva Mladé letá. V roku 1977 mu udelili Cenu Fraňa Kráľa. Je tiež nositeľom prestížnej európskej Ceny Egona Ervína Kischa a Ceny ministra kultúry Slovenskej republiky (2004).
Prezident SR Michal Kováč mu v roku 1996 udelil Rad Ľudovíta Štúra II. triedy. O desať rokov neskôr mu prezident SR Ivan Gašparovič udelil vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, in memoriam.
Národnú cenu za trvalý prínos do literatúry faktu, ktorú udeľuje Klub spisovateľov literatúry faktu, dostal v roku 1999. Od roku 2000 nesie cena názov: Cena Vojtecha Zamarovského a každoročne ju dostávajú dvaja nominanti.
Len pred týždňom sa v zámku v Holíči slávnostne uskutočnilo odovzdanie Národnej ceny Vojtecha Zamarovského za rok 2026 dvom laureátom. Zamarovského nasledovníkov spája dlhoročná práca s faktami, príbehmi a ľuďmi - historik Milan Petráš a bývalý riaditeľ STV a predseda Únie slovenských novinárov Štefan Nižňanský, ktorých predstavil čerstvo ocenený Jozef Leikert:
Zatiaľ žiadne komentáre. Buďte prvý, kto sa zapojí do diskusie.
