Jozef Leikert hovorí o Kronerovi, Mňačkovi, Ťažkom, Schusterovi aj Gérikovi. Príbehy osobností, ktoré slovenská kultúra nezabudla.
Ak si vážite našu prácu, môžete nás podporiť dobrovoľným finančným príspevkom.
IBAN
SK9102000000004373736457
Jozef Leikert získal Štátnu cenu Jozefa Miloslava Hurbana. Historik, spisovateľ a prvý univerzitný profesor kulturológie na Slovensku sa desaťročia venuje osobnostiam, ktoré formovali slovenskú kultúru, literatúru a spoločenský život. V rozhovore hovorí o Jozefovi Kronerovi, Ladislavovi Mňačkovi, Ladislavovi Ťažkom, Rudolfovi Schusterovi aj Viliamovi Gérikovi.
Leikert sa 16. septembra 2026 stal jedným z troch laureátov Štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana. Spolu s ním ju získali fyzik Štefan Luby a gréckokatolícky arcibiskup Cyril Vasiľ. Ocenenie im udelil predseda Národnej rady SR Richard Raši. Rozhodnutie NR SR hovorí o mimoriadne významných zásluhách, výsledkoch práce alebo pôsobení v oblasti rozvoja demokracie v Slovenskej republike alebo v humanitárnej oblasti.
Gröhling spochybnil miesto Maďarskej aliancie, Gubík mu odpovedá
Komentár protislovenského Denníka N hodnotí diskusie Milana Uhríka so Zuzanou Mesterovou a Luciou Yar. Text priznáva ostré reakcie publika aj problém PS nájsť účinný spôsob debaty s predsedom Republiky.
AI dokáže ukradnúť hlas herca a vložiť mu do úst cudzie slová. Zneužitie hrozí v politike, reklamách aj obsahu pre dospelých.
Najnovšie články z partnerského portálu somzdediny.sk
Beáta Janočková v otvorenom liste ostro kritizuje Súdnu radu SR, poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu a ESĽP a vyzýva jej členov, aby sa vzdali funkcií.
Francúzsky sociológ Emmanuel Todd tvrdí, že prípadný konflikt medzi Európou a Ruskom po vstupe európskych vojsk na Ukrajinu by mohol byť veľmi krátky.
„AKO SA POZRIETE JEJ RODIČOM DO OČÍ?“ Ostrý odkaz politikom po tragédii v Staškove
Komentáre
31. 10. 2025
Leikertova cesta k literatúre faktu však nezačala pri štátnom ocenení. Vyštudoval filozofiu na Univerzite Komenského, pracoval ako novinár a od roku 1996 pôsobil v Historickom ústave SAV. Neskôr sa venoval kulturológii a poézii. V rokoch 2000 až 2004 pracoval v Kancelárii prezidenta SR, dva roky ako hovorca Rudolfa Schustera a ďalšie dva ako jeho osobný poradca. Slovenské literárne centrum ho uvádza ako prvého univerzitného profesora kulturológie na Slovensku.
Pri písaní o ľuďoch, ktorí už nežijú, si Leikert podľa vlastných slov neraz kladie otázku, či má právo vstupovať do ich života. Nestačí mu prečítať dostupné knihy. Vracia sa k archívom, dobovým materiálom a ľuďom, ktorí dané osobnosti poznali. Pri žijúcich osobnostiach je preňho základom dôvera. Ak ju získa, dostáva sa podľa vlastných slov nielen za dvere, ale aj „do duše“ človeka.
Medzi hercami venoval osobitnú pozornosť Jozefovi Kronerovi. V ankete slovenských filmových novinárov a kritikov z roku 2000 obsadil prvé miesto v kategórii Najlepší slovenský herec 20. storočia. Jeho meno sa pritom nespája iba s jednou úlohou. Kroner vytvoril množstvo postáv v divadle, televízii, rozhlase aj filme a získal významné domáce i zahraničné ocenenia.
Leikert však Kronerovu výnimočnosť nevidí v počte ocenení. Podstatná je preňho jeho prirodzenosť. „Akým bol hercom, takým bol aj človekom. Na nič sa nehral, aj keď hral,“ hovorí. Práve v tom vidí dôvod, prečo Kronerove postavy nestrácajú silu ani po desaťročiach. Sú uveriteľné, pretože v nich zostalo niečo ľudské.
Kronerov príbeh sa pritom v Leikertovej práci neobjavuje náhodou. V roku 2024 pri podujatí venovanom Ladislavovi Mňačkovi Matica slovenská uviedla, že ďalšie pripravované podujatie bude venované storočnici Jozefa Kronera a pripomenula, že práve Leikert s ním urobil posledný rozhovor. Aj tým sa ukazuje, že Leikertov záujem o slovenské osobnosti nie je iba archívny. Mnohé príbehy poznal osobne.
Ešte zložitejší príbeh predstavuje Ladislav Mňačko. Jeho život sa menil spolu s dobou, v ktorej žil. Bol novinárom, spisovateľom, členom komunistickej strany aj neskorším kritikom režimu. Práve táto premena je dôvodom, prečo Leikert odmieta jednoduché hodnotenia.
Mňačkovi venoval celú knihu Taký bol Ladislav Mňačko. Pri jej písaní vychádzal aj zo zachovaných zápisníc a dobových dokumentov. Slovenské literárne centrum označilo publikáciu za prvý ucelený biografický pohľad na jeho život, novinársku a spisovateľskú dráhu. Kniha zachytáva jeho cestu do augusta 1968 a venuje veľký priestor aj jeho konfliktom so straníckymi a spisovateľskými štruktúrami.
Mňačkov príbeh podľa Leikerta nemožno oddeliť od jeho doby. V jeho tvorbe sa postupne objavovala čoraz ostrejšia kritika pomerov. Oneskorené reportáže, Kde končia prašné cesty či Ako chutí moc patria k dielam, cez ktoré možno sledovať jeho vzťah k moci a spoločnosti. Leikert preto odmieta Mňačka posudzovať iba podľa jednej etapy života. „Mrzí ma, že Ladislava Mňačka nehodnotíme komplexne, ale jeho činy vytrhávame z kontextu,“ hovorí.
Ladislava Ťažkého spoznal Leikert osobne až po novembri 1989. Ich rozhovory neskôr spracoval v knihe Testament svedomia. Ťažkého život však výrazne poznačili aj udalosti po auguste 1968. Za svoje politické a občianske postoje prišiel o možnosť normálne publikovať, bol vylúčený zo strany aj zo Zväzu slovenských spisovateľov a jeho knihy boli vyradené z obehu. Matica slovenská jeho obdobie normalizácie opisuje ako dvadsaťročné vyhnanie z kultúrneho a spoločenského života.
Po novembri 1989 sa Ťažkému vrátila verejná pozornosť aj uznanie. Leikert pripomína, že odmietol ponúkané politické funkcie vrátane kandidatúry na prezidenta republiky. Nechcel podľa neho opustiť svoje zásady. Ťažký zostal predovšetkým spisovateľom.
Leikert sa k jeho odkazu vracia aj dnes. Pri storočnici Ladislava Ťažkého v októbri 2024 vystúpil na spomienkovom podujatí Matice slovenskej. Súčasťou programu bola aj rekonštrukcia rozhovoru s Ťažkým. Jeho meno tak pre Leikerta nie je iba kapitolou v starej knihe, ale stále živou súčasťou slovenskej kultúrnej pamäti.
Pri Rudolfovi Schusterovi bol Leikert v inej pozícii. Tentoraz nešlo iba o historika skúmajúceho cudzie životné osudy. Bol priamo pri prezidentovi. Pracoval ako jeho hovorca a neskôr osobný poradca. Zúčastňoval sa na rokovaniach doma aj v zahraničí a videl prezidenta aj mimo verejných vystúpení.
Spomienky na pôsobenie v Grasalkovičovom paláci zatiaľ písať nechce. Má však poznámky, dokumenty aj vlastné zážitky. Schustera si napriek jeho svojráznosti váži. Oceňuje jeho pracovitosť, korektnosť a serióznosť.
„Vždy mu išlo o Slovensko,“ hovorí Leikert.
Rudolf Schuster bol prezidentom Slovenskej republiky od 15. júna 1999 do 15. júna 2004. Do úradu nastúpil po prvých priamych prezidentských voľbách. Predtým bol dlhoročným primátorom Košíc a v rokoch 1989 až 1990 predsedom Slovenskej národnej rady.
Leikert tvrdí, že Schuster sa tešil úcte aj medzi zahraničnými kolegami a že cez neho vnímali aj Slovensko. Toto je jeho osobná skúsenosť a hodnotenie. O konečnom mieste Schusterovho pôsobenia v slovenských dejinách podľa neho rozhodne až odstup. „Všetky jeho klady zhodnotí história až s odstupom rokov,“ dodáva.
Viliam Gérik patrí k najťažším témam, ktorým sa Leikert venoval. Počas vojny bol vycvičený vo Veľkej Británii a v roku 1942 vysadený na území bývalého Československa ako telegrafista. Neskôr padol do rúk gestapa. V roku 1947 ho v Prahe na Pankráci popravili.
Leikert sa k jeho prípadu vrátil po rozsiahlej práci v archívoch a pri rozhovoroch s pamätníkmi. Výsledkom je kniha Viliam Gérik – O milosť som sa nedoprosoval. Má 808 strán a obsahuje 700 faksimílií a fotografií, pričom mnohé boli podľa Slovenského literárneho centra publikované po prvý raz. Leikert v nej dospel k názoru, že Gérik mal byť súdený, ale nemal byť popravený.
Práve Gérikov príbeh dobre ukazuje Leikertov prístup k literatúre faktu. Nechce človeka automaticky ospravedlniť. Nechce ho ani odsúdiť jednou vetou. Sám hovorí, že pri Gérikovi nebol žalobcom, obhajcom ani sudcom, ale životopiscom. Jeho úlohou bolo zistiť, čo sa stalo a prečo.
Leikertova tvorba má ešte jednu osobitú polohu. Popri literatúre faktu píše poéziu. Tieto dva svety od seba striktne neoddeľuje. Pri historických knihách musí stáť na faktoch. Básnik v ňom však zostáva aj pri práci s dokumentmi.
Sám to vysvetľoval už v staršom rozhovore pre Slovenské literárne centrum. Literatúra faktu podľa neho potrebuje objektívne historické skutočnosti, no poetické vnímanie jej nemusí škodiť. Pri poézii je naopak priestor oveľa osobnejší.
Dnes má na poéziu menej času. Venuje sa historickým projektom, archívnemu výskumu a stretnutiam s pamätníkmi. Napriek tomu priznáva, že mu básnická tvorba chýba. Po dokončení rozpracovaných kníh sa k nej chce vrátiť.
Možno aj preto, že jeho knihy sa napokon stále vracajú k tomu istému. Nie k dátumom a funkciám, ale k ľuďom. K tomu, čo urobili, čomu verili a čo po nich zostalo.
Zatiaľ žiadne komentáre. Buďte prvý, kto sa zapojí do diskusie.
