Autor JUDr. Peter Šamko, sudca Krajského súdu v Bratislave
Poznámky ku kauze Andreja Kisku, k skrytému sponzoringu a k tomu, či možno spáchať trestný čin daňového podvodu bez „klasického“ podvodu
Trestná vec bývalého Prezidenta SR Andreja Kisku je už právoplatne skončená a bola už aj predmetom dovolacieho konania na Najvyššom súde SR. Z uvedeného dôvodu si dovolím k nej pridať niekoľko poznámok, pričom sa jej budem venovať len v stručnosti a dúfam, že môj komentár bude iba súčasťou odbornej diskusie a nebude politicky zneužitý.
Táto trestná vec je totiž zaujímavá odborne, teda v tom, že trestná zodpovednosť obžalovaného bola vyvodzovaná za uplatňovanie neoprávnených, ale nie fiktívnych (teda vymyslených - neexistujúcich, či nadhodnotených) výdavkov, čo je veľmi špecifická problematika, nakoľko je spravidla doménou len daňového (správneho) konania.
Nižšie v texte tohto článku je zverejnené kompletné znenie dovolacieho uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/19/2025 zo dňa 21.09.2026 a kto by mal záujem, môže si preštudovať aj kompletné znenie rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1To/6/2024 zo dňa 31.10.2024, ktoré bolo predmetom dovolacieho prieskumu a to tu: https://otvorenesudy.sk/decrees/5502227
Z hľadiska právnej kvalifikácie pripomeniem, že Andrej Kiska bol právoplatne uznaný za vinného rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1To/6/2024 zo dňa 31.10.2024 a to v bode 1 (neoprávnene uplatňovaný nárok na vrátenie DPH vo výške 8.815,67 euro), v bode 2 (neoprávnene uplatňovaný nárok na vrátenie DPH vo výške 509,81 euro), a v bode 3 (neoprávnene uplatňovaný nárok na vrátenie DPH vo výške 145.858,92 euro) s tým, že celkovo mal obžalovaný neoprávnene uplatňovať nárok na vrátenie DPH vo výške 155.184,40 euro, pričom jeho konanie v bodoch 1, 2, a 3 bolo právne kvalifikované ako pokračovací prečin daňového podvodu podľa § 277a ods. 1 Tr. zák. účinného od 06.08.2024 ako organizátor podľa § 21 ods. 1 písm. a) Tr. zák.
Z hľadiska skutkového sa obžalovanému kládlo za vinu, že (v skratke)
- do účtovníctva spoločnosti KTAG boli zahrnuté daňové doklady a to objednávky, faktúry a doklady o úhrade týkajúce sa vynaloženia výdavkov na predvolebnú a volebnú kampaň obžalovaného a tieto účtovné doklady neboli predmetom podnikateľskej činnosti spoločnosti KTAG v rámci predmetu činnosti zapísanom v obchodnom registri, pričom tieto účtovné doklady boli zahrnuté do účtovníctva v rozpore s ustanoveniami § 19 v nadväznosti na § 8 a 9, § 49, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z. zákona o DPH a na podklade nich došlo k neoprávnenému uplatneniu v daňových priznaniach práva na odpočítanie DPH z predvolebnej a volebnej prezidentskej kampane obžalovaného a neoprávnenému uplatneniu nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 zákona č. 222/2004 Z.z. v úmysle tak zadovážiť neoprávnený prospech spoločnosti KTAG s.r.o. (celkovo tak uplatňoval vrátenie DPH v súhrnnej výške 155.184,40 euro).
Pokiaľ ide o trestný čin daňového podvodu podľa § 277a Tr. zák., ktorý sa obžalovanému kládol za vinu (to sa týka aj trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 Tr. zák.), tak ide o špeciálny druh podvodu. Pre podvodné konanie je pritom špecifické, že jeho podstatnou sú klamstvá, lži (uvádzanie iného do omylu, predstieranie reality, prípadne zatajovanie reality), pričom toto podvodné konanie daňového subjektu smeruje vždy proti správcovi dane. Pri daňových podvodných konaniach je preto typické, že sa správcovi dane klame, predstiera, či zatajuje realita.
V skutku, ktorý sa kládol obžalovanému za vinu prokurátor netvrdil, že by obžalovaný uplatňované výdavky (či čokoľvek iné) falšoval, respektíve, že by boli fiktívne (neexistujúce, či nadhodnotené), prípadne, že by niečo zatajoval, nakoľko obžalovaným uplatňované výdavky boli reálne (skutočné), pričom trestnoprávne relevantným malo byť podľa prokurátora (a aj súdov) to, že išlo o výdavky, ktoré nemali súvislosť s podnikateľskou činnosťou spoločnosti KTAG s.r.o.
Obžalovaný túto skutočnosť (absentujúce podvodné konanie v skutku) namietal aj v dovolacom konaní, pričom najvyšší súd k tomu uviedol nasledovné:
„Dovolací súd sa nestotožňuje ani s námietkou obvineného, podľa ktorého sa súdy nedostatočne vysporiadali s jeho argumentáciou, že svojím konaním klamlivo nepredstieral splnenie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ani neuvádzal správcu dane do omylu, a že všetky plnenia na základe sporných faktúr boli reálnymi plneniami v reálnych cenách.
Z napadnutých rozsudkov je totižto dostatočne zrejmé, že súdy nepovažujú z hľadiska naplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu daňového podvodu podľa § 277a ods. 1 Trestného zákona za rozhodujúce, či boli na základe sporných faktúr poskytnuté reálne plnenia v reálnych cenách. Naplnením objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu z ich pohľadu je zjavne aj taký prípad, ak dôjde k reálnemu poskytnutiu plnení, avšak tieto plnenia nesúvisia s výstupnými plneniami, resp. s ekonomickou činnosťou platiteľa dane z pridanej hodnoty (k tomu aj strana 49 rozsudku súdu prvého stupňa). Z takéhoto záveru súdov vyplýva, že za podvodné (klamlivé) konanie uvádzajúce správcu dane do omylu v rozpore s názorom obvineného považujú nielen predstieranie prijatia určitého plnenia na vstupe, ale rovnako aj predstieranie súvislosti prijatého plnenia na vstupe s ekonomickou činnosťou obchodnej spoločnosti. Predmetný výklad ustanovenia § 277a ods. 1 Trestného zákona podľa najvyššieho súdu vzhľadom na jeho znenie nemožno považovať za arbitrárny alebo zjavne nelogický“.
Najvyšší súd SR teda akceptoval závery súdov nižších stupňov, že podvodné konanie sa nemusí týkať len samotného výdavku (ten môže byť reálny), ale môže sa týkať aj použitia tohto výdavku, teda toho, že daňový subjekt predstiera, že súvisí s ekonomickou činnosťou obchodnej spoločnosti.
Tento záver je polemický. Zásadný problém môže byť v tom, že je ťažké takéto konanie daňového subjektu označiť, samé osobe, za predstieranie (klamanie), nakoľko daňový subjekt v takýchto prípadoch spravidla nepredstiera (neuvádza nepravdu) správcovi dane, že si znižuje daňovú povinnosť, či vytvára nárok na vrátenie DPH na podklade konkrétnych výdavkov, ale to len tvrdí a nič nezakrýva (je totiž rozdiel medzi tým, keď daňový subjekt aktívne uvádza správcu dane do omylu a medzi tým, keď sa sám mýli). Správca dane má preto v zásade správnu predstavu o realite, teda o tom, aké konkrétne daňové doklady boli zahrnuté do účtovníctva a na akých konkrétnych daňových dokladoch si daňový subjekt upravuje základ dane a sám ich následne (všetky alebo len niektoré, tie ktoré považuje za nesúvisiace s predmetom podnikateľskej činnosti) „vyradí“ a môže tak následne prísť k úpravám v základe dane (k jeho zvýšeniu napríklad pri dani z príjmu alebo k zníženiu uplatňovaného nároku na vrátenie DPH). Takýto spor (názorový stret) medzi daňovým subjektom a správcom dane o (ne)oprávnenosť uplatňovaných výdavkov býva spravidla súčasťou len daňového konania a prípadne ho posudzujú aj správne súdy, ak daňový subjekt neakceptuje rozhodnutia správcu dane.
Vzhľadom k tomu, že trestné právo by aj pri svojom „kontakte“ s právom daňovým malo byť prostriedkom ultima ratio (posledná a krajná možnosť), malo byť hľadať v konaniach daňových subjektov predovšetkým jednoznačné podvodné konania (lži) a tie by potom mali byť aj súčasťou skutku, pričom v konaniach, v ktorých zjavné klamstvá absentujú (napríklad pri uplatňovaní len neoprávnených výdavkoch), by malo ísť do popredia daňové právo a malo by ísť najmä o správnu problematiku riešenú v sporných prípadoch správnymi súdmi.
Trestné právo by v takýchto prípadoch malo byť využívané iba v extrémne výnimočných prípadoch, pričom je možné, že najvyšší súd rozhodnutím v kauze Andrej Kiska považuje za takýto výnimočný prípad práve tzv. politický kvázisponzoring, teda (nepriame alebo skryté) financovanie a predstieranie (klamanie) vidí práve v tom, že výdavky na politickú kampaň sa vydávajú za bežné obchodné náklady spoločnosti. Či tomu tak skutočne bolo alebo naopak, či predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu otvorí široko dvere trestnému právu aj pri iných (bežných) neoprávnených výdavkoch, pri ktorých nejde o „klasické“ klamstvá (a „vykradne“ tak správne právo a agendu správnych súdov), ukáže zrejme až budúcnosť. Podľa môjho názoru išlo v prípade Andreja Kisku o zneužitie práva, pričom zneužitie práva, bez ďalšieho, nie je trestnoprávna problematika, nakoľko bežne spadá pod daňové a správne konanie (rozdiel medzi zneužitím práva a daňovým podvodným konaním je v prístupe k realite, pri zneužití práva daňový subjekt neklame o realite, všetko čo tvrdí správcovi dane je pravdivé, avšak umelo vytvára takú konštrukciu, aby dosiahol daňové výhody).
Pre zaujímavosť možno poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 3Tdo/1275/2008 zo dňa 22.04.2009 (bližšie pozri tu: https://kraken.slv.cz/3Tdo1275/2008), ktoré sa taktiež týkalo výdavkov na politickú kampaň a daňových trestných činov, pričom v tomto prípade bola trestná zodpovednosť obžalovaného taktiež vyvodená a to pre trestný čin skrátenia dane.
Skutkovo išlo o neoprávnené uplatňovanie nákladov daňovým subjektom, v ktorom obvinený dohodol odber vecí a služieb tak, že ako kupujúci vystupoval podnikateľský subjekt M., hoci od začiatku bolo zrejmé, že kúpené veci a služby nebudú slúžiť podnikateľskému subjektu M. k podnikaniu, t. j. k dosiahnutiu zdaniteľných príjmov tohto subjektu, ale bude ich využívať politická strana (išlo o tzv. neoprávnený kvázisponzoring, ktorý nebol podložený žiadnymi sponzorskými dohodami, darovacími zmluvami a pod.), pričom obvinený účtovné doklady (faktúry) súvisiace s uzatvorenými obchodmi, znejúce na podnikateľský subjekt M. odovzdával podnikateľskému subjektu M., ktorý ich zaraďoval do svojho účtovníctva a následne ich neoprávnene uplatňoval v rámci nákladov svojej podnikateľskej činnosti a takto podnikateľský subjekt M. dosiahol zníženie vlastnej daňovej povinnosti dane z príjmov. Konanie podnikateľského subjektu M. bolo právne posúdené ako trestný čin skrátenia dane a konanie obvineného, ktorý prostredníctvom podnikateľského subjektu M. zabezpečoval veci a služby pre využitie politickej strany (išlo napr. o leasing automobilov, nákup reklamných služieb a pod.) bolo právne posúdené ako účastníctvo, a to pomoc k trestnému činu skrátenia dane.
Táto česká trestná vec sa teda týkala podnikateľa (tretia strana), ktorý platil autá, techniku a reklamu pre politickú stranu (ODS). Namiesto priznania daru si tieto faktúry dal do nákladov, čím si neoprávnene znížil daň. Naproti tomu, slovenská trestná vec je špecifická prepojením osôb, keď nešlo o externého nezávislého „sponzora“, ale o spoločnosť, v ktorej bol sám politický kandidát (Kiska) konateľom a spoločníkom (a tomu zodpovedala aj obhajoba, že si spoločnosť na jeho mene budovala vlastnú značku, teda že išlo o obchodný model a nie o „sponzoring“, čo prokurátor a súdy neakceptovali a daňové výdavky slúžiace na osobnú politickú kampaň neakceptovali).
Nasleduje kompletné znenie uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/19/2025 zo dňa 21.09.2026 (anonymizované prostredníctvom AI) a z hľadiska odbornej polemiky treba dúfať, že na jeho podklade sa o tejto zaujímavej téme bude viesť diskusia:
UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Emila Klemaniča a sudcov JUDr. Martina Bargela a JUDr. Patrika Príbelského, PhD. na neverejnom zasadnutí konanom 21. septembra 2026 v Bratislave v trestnej veci obvineného Ing. Andreja Kisku, pre pokračovací zločin daňového podvodu podľa § 277a ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, o dovolaní obvineného podanom proti rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 1To/6/2024, z 31. októbra 2024
rozhodol:
Podľa 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného Ing. Andreja Kisku o d m i e t a .
Odôvodnenie
Rozsudkom Okresného súdu Poprad, sp. zn. 4T/18/2022, z 11. októbra 2023 bol obvinený Ing. Andrej Kiska uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho zločinu daňového podvodu podľa 277a ods. l, ods. 3 písm. a) Trestného zákona formou účastníctva podľa S 21 ods. I písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe popísanom vo výrokovej časti tohto rozsudku. Za to bol obvinenému uložený podľa § 277a ods. 3 Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, s prihliadnutím na S 36 písm. j), písm. k) Trestného zákona, s použitím § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. I Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky. Podľa § 49 ods. I písm. a) Trestného zákona súd obvinenému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa 50 ods. I Trestnému zákona mu určil skúšobnú dobu na 3 (tri) roky. Podľa S 56 ods. I Trestného zákona s prihliadnutím na S 57 ods. I Trestného zákona mu taktiež uložil peňažný trest vo výške 15.000,- Eur, pričom pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený mu podľa SS 57 ods. 3 Trestného zákona ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky. Napokon podľa SS 61 ods. l, ods. 2, ods. 6 Trestného zákona obvinenému Ing. Andrejovi Kiskovi uložil aj trest zákazu činnosti spočívajúci v zákaze vykonávať funkciu konateľa a štatutárneho zástupcu obchodných spoločností na 6 (šesť) rokov.
O odvolaní prokurátora a o odvolaní Ing. Andreja Kisku, podaných proti rozsudku súdu prvého stupňa, rozhodol Krajský súd v Prešove rozsudkom, sp. zn. 1To/6/2024, z 31. októbra 2024 tak, že podľa SS 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa obvineného Ing. Andreja Kisku. Na základe S 322 ods. 3 Trestného poriadku obvineného Ing. Andreja Kisku uznal za vinného z pokračovacieho prečinu daňového podvodu podľa § 277a ods. I Trestného zákona v znení účinnom od 6. augusta 2024 formou účastníctva podľa S 21 ods. 1 písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti tohto rozsudku. Za to bol obvinenému uložený podľa § 277a ods. I Trestného zákona v znení účinnom od 6. augusta 2024, S 38 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom od 6. augusta 2024, s prihliadnutím na S 36 písm. j), písm. k) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere I (jeden) rok. Podľa S 49 ods. I písm. a) Trestného zákona súd obvinenému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. I Trestnému zákona mu určil skúšobnú dobu na 2 (dva) roky. Napokon podľa SS 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie prokurátora zamietol.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal obvinený prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie s poukazom na dôvody dovolania podľa SS 371 ods. I písm. c) Trestného poriadku [zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu] a podľa S 371 ods. I písm. i) Trestného poriadku [rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť].
K dôvodu dovolania podľa S 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený v podstate uviedol, že nedostal odpoveď na svoje podstatné odvolacie námietky, ktoré smerovali k podstate prejednávaného skutku a jeho posúdeniu ako trestného činu aj napriek tomu, že tieto námietky prednášal konzistentne počas celého trestného konania. Rozhodnutie odvolacieho súdu je preto arbitrárne. Súčasťou práva na obhajobu je nepochybne aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, t. j. také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom ochrany (III. ÚS 57/2018). Za svojvôľu, ktorá má za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky všeobecným súdom, treba považovať aj nerešpektovanie kogentnej normy a prílišný formalizmus pri výklade a aplikácii právnych noriem, ako aj prípady, ak všeobecný súd svoje rozhodnutie nezdôvodnil buď vôbec, alebo tak urobil celkom nedostatočne, prípadne ak ho založil na dôvodoch, ktoré v okolnostiach konkrétnej veci nemajú zjavne žiadnu relevanciu. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 49/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. Ús 150/03, 1. Ús 301/06).
Dovolateľ v podanom dovolaní poukázal in concreto na nasledovné nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu:
Obvinený poukázal na skutočnosť, že v podanom odvolaní namietal záver súdu prvého stupňa o údajnej neplatnosti zmluvy o exkluzivite na vydavateľskú činnosť z 27. júla 2011. K tejto námietke dovolateľa krajský súd uviedol len to, že zmluva o exkluzivite bola Ing. K.. podpísaná pred vznikom jeho funkcie konateľa, čím v podstate len opakuje zistenia súdu prvého stupňa bez reakcie na predloženie plnej moci udelenej Ing. K. Zmluvou o exkluzivite sa odvolací súd následne zaoberal aj v ďalšej časti odôvodnenia, v ktorej ju už akoby považoval za platnú. Obvinený taktiež v podanom odvolaní podrobne právne argumentoval, prečo neplatí premisa súdu prvého stupňa, na ktorej založil výrok o vine, že zmluva o exkluzivite musela byť predmetom rokovania valného zhromaždenia spoločnosti Spoločnosť A. Vo vzťahu k tejto námietke odvolací súd poznamenal len to, že takáto zmluva nebola na valnom zhromaždení schválená, pričom druhý konateľ spoločnosti Ing. Jaroslav Kiska vypovedal, že do spáchania buď o nej nemal vedomosť, alebo táto bola uzatvorená na návrh spoločníkov z dôvodu vykonávania mimoškolskej vzdelávacej činnosti, čo dáva odvolací súd do kontrastu so svojím (nesprávnym) záverom, že mimoškolská vzdelávacia činnosť sa stala predmetom podnikania spoločnosti Spoločnosť A až 18. januára 2014.
Tieto okolnosti podľa dovolateľa s podstatou obhajobných námietok nijako nesúvisia a krajský súd používa mätúci argument, že „zmluva o exkluzivite zabezpečuje prednáškovú a vydavateľskú činnosť obvineného Ing. Andreja Kisku ako fyzickej osoby, nie však jeho predvolebnú kampaň. Predmetný argument obvinený považuje za dezinterpretáciu jeho obhajobnej námietky, nakoľko obhajoba nikdy netvrdila, že zmluva o exkluzivite mala zabezpečovať kampaň, ale len tvrdila, že spoločnosť Spoločnosť A mohla na základe zmluvy o exkluzivite očakávať vyššie výnosy z prednáškovej činnosti Ing. Andreja Kisku, ktorého poznateľnosť sa práve predvolebnou a volebnou kampaňou zvýšila. Na túto svoju podrobnú právnu argumentáciu dovolateľ nedostal od odvolacieho súdu žiadnu odpoveď.
Obvinený ďalej v odvolaní argumentoval, že založenie výroku o vine na zistení, že spoločnosť Spoločnosť A nemala v čase skutku oprávnenie podnikať v oblasti „mimoškolská vzdelávacia činnosť", je nesprávne, nakoľko „mimoškolská vzdelávacia činnosť" je voľnou živnosťou a oprávnenie na jej prevádzkovanie vzniklo spoločnosti Spoločnosť A podľa výpisu zo živnostenského registra už 21. mája 2013 aktom ohlásenia tejto (voľnej) živnosti, teda ešte pred skutkom kladeným za vinu obom obžalovaným v podanej obžalobe. Vysporiadanie sa odvolacieho súdu s touto obhajobnou a odvolacou námietkou vyznieva tak, že dovolateľ z rozsudku nepozná stanovisko odvolacieho súdu k tomu, či teda bola spoločnosť Spoločnosť A oprávnená vykonávať podnikanie v oblasti mimoškolskej vzdelávacej činnosti už od 21. mája 2013 alebo nie. Zodpovedanie tejto otázky bolo jednou z kľúčových oblastí posúdenia trestnosti skutku po objektívnej stránke — teda, či nákladové faktúry uvedené vo výroku napadnutého rozsudku mali (resp. mohli mať) súvis s podnikaním spoločnosti Spoločnosť A. Namiesto zodpovedania tejto kľúčovej právnej otázky krajský súd upriamil pozornosť na porušenie ustanovení zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o obchodnom registri"), čo je však podľa dovolateľa pre posúdenie samotnej trestnosti skutku irelevantné.
Dovolateľ taktiež v priebehu trestného konania právne argumentoval ohľadne nesprávnosti založenia výroku o vine aj na zistení o údajnej neplatnosti dohody o ziskoch a stratách z 14. júna 2018, ktorá podľa súdu prvého stupňa nemohla vyvolať ňou predpokladané právne účinky. Odvolací súd v napadnutom rozsudku v reakcii na námietky obvineného len zopakoval, že dohodu o podieľaní sa na ziskoch a stratách podpisoval len jeden konateľ spoločnosti (Ing. K) napriek tomu, že podľa úplného znenia spoločenskej zmluvy sa na rozhodnutie o obchodnom vedení spoločnosti vyžadoval súhlas dvoch konateľov. Tento záver je podľa dovolateľa jednak nesprávny a zároveň nemá súvis so samotnou podstatou tejto odvolacej námietky. Obvinený v tejto súvislosti kladie otázku, či by neplatnosť predmetnej dohody znamenala, že príjmy z prednáškovej činnosti dovolateľa po ukončení jeho prezidentského mandátu neboli príjmami spoločnosti Spoločnosť A. Podľa jeho názoru z hľadiska subjektívnej stránky a daňového hľadiska príjmy z prednáškovej činnosti spoločnosť Spoločnosť A riadne zaúčtovala a odviedla z nich daň z pridanej hodnoty na výstupe. Odvolací súd poukázal aj na čas uzavretia dohody v roku 2018, ktorý údajne nie je časom spáchania skutku. To však podľa dovolateľa vôbec nebola podstata tejto obhajobnej a odvolacej námietky, keďže obvinený v podanom odvolaní argumentoval vecným súvisom vynaložených výdavkov na politickú reklamu a kampaň na základe sporných faktúr so zvýšením poznateľnosti mena Ing. Andreja Kisku, a tým aj so zvýšením tržieb spoločnosti Spoločnosť A z jeho prednáškovej a publikačnej činnosti, čo preukazovalo aj uzavretie práve dohody o podieľaní sa na ziskoch a stratách. Týmto obhajobným argumentom preukazoval práve splnenie podmienky materiálneho súvisu vynaložených výdavkov na základe sporných faktúr s dodávkou služieb v zmysle SS 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty"). Obvinený v podanom odvolaní podrobne odôvodnil, z akých dôvodov sa nevyžaduje na preukázanie splnenia podmienky súvisu v zmysle S 49 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty vynaloženie výdavku, z ktorého bola daň odpočítaná v tom istom zdaňovacom období, v ktorom bol na základe toho výdavku dosiahnutý príjem. Vychádzajúc z uvedených skutočností možno potom podľa dovolateľa konštatovať, že na predmetnú námietku dostal od odvolacieho súdu len vyhýbavú a formálnu odpoveď a bola vynechaná jej podstata.
Argumentáciu dovolateľa tvorilo aj tvrdenie ohľadne nesprávnosti založenia výroku o vine súdom prvého stupňa na zistení, že meno Ing. Andreja Kisku nie je značkou využiteľnou v podnikaní spoločnosti Spoločnosť A, nakoľko nie je ochrannou známkou ani obchodným menom. Na kľúčovú otázku v rámci obhajoby, že poznateľnosť mena Ing. Andreja Kisku (ako takého nielen registrovaného alebo neregistrovaného) bola priamo úmerná zvýšeným očakávaniam výnosov z jeho prednáškovej činnosti, odvolací súd nijak nereagoval. Z toho vyplýva, že ani na túto obhajobnú a odvolaciu námietku nedostal dovolateľ od odvolacieho súdu žiadnu odpoveď.
Podľa dovolateľa sa odvolací súd nedostatočne vysporiadal aj s jeho argumentáciou ohľadne spochybnenia založenia výroku o vine na závere, že obvinený klamlivo predstieral splnenie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty a uvádzal správcu dane do omylu. Krajský súd sa podľa dovolateľa s touto kľúčovou námietkou vysporiadal len tak, že uzavrel, že spoločnosť Spoločnosť A na uskutočniteľné zdaniteľné plnenia a odpočítanie dane z pridanej hodnoty z nich „žiadny relevantný nárok nemala", čím prakticky len prevzal zistenia orgánov Finančnej správy SR bez akéhokoľvek vysporiadania sa s podstatou tejto odvolacej námietky, v čom teda spočívalo predstieranie splnenia podmienok na vrátenie dane z pridanej hodnoty zo strany dovolateľa. Dovolateľ zastáva názor, že krajský súd v snahe obísť podstatu jeho odvolacej námietky uzavrel, že vynaložené náklady súviseli s volebnou kampaňou dovolateľa, ale nie s ekonomickou činnosťou spoločnosti Spoločnosť A. Daný stav je možné sumarizovať slovami, že kým dovolateľ pri svojej obhajobe a konkrétne v podanom odvolaní tvrdil, že išlo o výdavky súvisiace aj s prezidentskou kampaňou a súčasne aj s očakávaným výnosom v rámci ekonomickej činnosti spoločnosti Spoločnosť A, krajský súd bez riadnej aplikácie zisteného skutkového stavu na znenie a zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu daňového podvodu uzavrel, že išlo o výdavky súvisiace len s volebnou a predvolebnou kampaňou dovolateľa. Krajskému súdu podľa obvineného zrejme uniklo, že takouto odpoveďou na uvedenú odvolaciu námietku založil precedentný stav, keď do trestného konania automaticky prevzal zistenia orgánov Finančnej správy, čo v konečnom dôsledku znamená, že každé konanie podnikateľa, kde mu daňový úrad neuzná výdavky, automaticky zakladá jeho trestnú zodpovednosť pre daňový trestný čin. Dovolateľ teda aj v tejto časti dostal na svoju obhajobnú a odvolaciu námietku len formálnu odpoveď obchádzajúcu jej skutočný zmysel.
Ani k ťažiskovej obhajobnej a odvolacej námietke, že všetky plnenia na základe sporných faktúr uvedených v obžalobe boli reálnymi plneniami v reálnych cenách, dovolateľ nedostal od krajského súdu žiadnu odpoveď. Dá sa len domnievať, že vzhľadom na (nesprávne) závery oboch súdov v tom smere, že tieto náklady nesúviseli s ekonomickou činnosťou spoločnosti Spoločnosť A, odvolací súd nepovažoval za potrebné sa priamo vyjadriť k tejto námietke. Táto námietka však má aj taký rozmer, že nedošlo k uvádzaniu správcu dane do omylu, čo je predpokladom vyvodenia trestnej zodpovednosti pre trestný čin daňového podvodu. K tomu sa odvolací súd nijak v napadnutom rozsudku nevyjadril. Trestný čin daňového podvodu pritom postihuje len konania, pri ktorých dochádza k predstieranému zápornému rozdielu medzi daňou na vstupe a daňou na výstupe (ŠAMKO, P.: Daňové podvodné konania a ich dokazovanie. Bratislava, Wolters Kluwer, 2015., s. 96). Dovolateľ však v predmetných daňových priznaniach žiadnu skutočnosť nepredstieral.
Kľúčovou obhajobnou a odvolacou námietkou dovolateľa bola preukázaná súvislosť vynaložených výdavkov spoločnosti Spoločnosť A na základe sporných faktúr uvedených v obžalobe s jej ekonomickou činnosťou a najmä ich spojitosť so zvýšením daňových výnosov spoločnosti v neskoršom období (po ukončení mandátu prezidenta Slovenskej republiky dovolateľom). Ide o námietku, ktorá mieri na samú podstatu trestnosti žalovaného skutku. Prvostupňový, ako aj odvolací súd podľa dovolateľa nezvolili priamu cestu vysporiadania sa s touto časťou obhajobnej argumentácie, ale zvolili akoby vyvracanie parciálnych tvrdení dovolateľa, ktorými sa snažil túto súvislosť preukázať. Ak by sa aj v týchto otázkach právne nemýlili (čo sa však mýlia), touto negatívnou metódou vyvracania obhajobných argumentov dovolateľa vôbec neodpovedali na jeho ťažiskovú obhajobnú námietku o súvislosti vynaložených výdavkov s budúcimi zdaniteľnými príjmami spoločnosti Spoločnosť A. Inými slovami ak dovolateľ právne argumentoval v odôvodnení odvolania, že — zjednodušene povedané — propagácia jeho mena v rámci predvolebnej a volebnej kampane zvýšila neskôr zdaniteľné príjmy spoločnosti Spoločnosť A, a že u oboch konateľov išlo o legitímne očakávanie takéhoto zvýšenia pre validnú odpoveď na túto námietku mali konajúce súdy odpovedať opäť zjednodušene — prečo dospeli k záveru, že vynaložené náklady na základe sporných faktúr súvisia len s predvolebnou a volebnou prezidentskou kampaňou, a prečo neplatí tvrdenie dovolateľa, že súvisia aj s kampaňou aj s predmetom podnikania a s ekonomickou činnosťou spoločnosti Spoločnosť A. Na túto kľúčovú obhajobnú námietku dovolateľ v napadnutom rozsudku nedostal žiadnu odpoveď.
Žiadnu odpoveď dovolateľ podľa jeho názoru nedostal ani na jeho námietku ohľadne neexistencie špecifického úmyslu obligatórneho znaku subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu daňového podvodu. Nikde v odôvodnení napadnutého rozsudku sa nie je možné dozvedieť, z čoho odvolací súd odvodil preukázanie tohto obligatórneho znaku subjektívnej stránky predmetnej skutkovej podstaty. Vo vzťahu k vyjadrenému názoru odvolacieho súdu ohľadne prítomnosti priameho úmyslu u obvineného Ing. Kisku dovolateľ uviedol, že je problematické, že odvolací súd svoj pohľad na vec rámcuje výsledkami daňovej kontroly. Daňová kontrola, orgány činné v trestnom konaní, ani oba konajúce súdy totiž nedali dovolateľovi zreteľnú odpoveď, prečo nemohol legitímne očakávať zvýšenie zdaniteľných príjmov spoločnosti Spoločnosť A na základe vynaložených výdavkov zo sporných faktúr. Ak totiž legitímne očakávať mohol, vylučuje to jeho úmyselné zavinenie, o to viac vo vzťahu k špecifickému úmyslu získať neoprávnený prospech. Z očakávaných vyšších príjmov by totiž spoločnosť odviedla vyššiu daň z pridanej hodnoty na výstupe štátu. Jediný z uvedených orgánov, ktorý takú odpoveď ani nemal čo dávať, je daňová kontrola, ktorá sa v zmysle príslušných predpisov na úseku správy daní ani nezaoberá otázkou zavinenia. Zistenia daňových orgánov, že daňový subjekt konal v rozpore so zákonom o dani z pridanej hodnoty, automaticky neznamená aj, že spáchal daňový podvod a takéto zistenia z daňového konania ani nie sú pre orgány činné v trestnom konaní a súdy záväzné, V trestnom konaní nemožno znak „neoprávnenosti", uvedený v skutkovej podstate trestného činu daňového podvodu, vyvodzovať len z výsledkov daňových kontrol. Skutočnosť, či bol nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty uplatnený „neoprávnene" (v trestnoprávnom zmysle), si musí súd v trestnom konaní vyriešiť samostatne a jeho záver musí mať oporu vo vykonanom dokazovaní (ŠAMKO, P.: Daňové podvodné konania a ich dokazovanie. Bratislava, Wolters Kluwer, 2015., s. 96.). Z uvedeného teda podľa dovolateľa opätovne vyplýva, že dovolateľ dostal v napadnutom rozsudku len formálnu, podstatu veci obchádzajúcu odpoveď na svoju odvolaciu námietku.
Arbitrárny prístup súdov oboch stupňov ku kľúčovým obhajobným námietkam dovolateľa je úplne zreteľne ilustrovateľný na otázke chápania a posúdenia pojmov reklama a marketing. Podstatu tejto časti obhajoby obvinený zosumarizoval tak, že išlo o náklady na zvýšenie poznateľnosti mena Ing. Andreja Kisku v rámci netradičnej politickej reklamy formou predvolebnej a volebnej kampane na funkciu prezidenta Slovenskej republiky, v ktorej pri rozhodnutí o vynaložení týchto výdavkov rozhodne nebol favoritom. V podanom odvolaní dovolateľ tento záver podložil aj judikatúrou súdnych autorít v oblasti správneho súdnictva, z ktorých vyplýva záver, že reklama nemusí byť zameraná na jednotlivý individualizovaný produkt, prípadne skupinu produktov, ale postačuje, ak je reklama zameraná na vytvorenie vnemu u zákazníkov na trhu. Táto právna argumentácia podľa obvineného preukazuje súvislosť vynaložených výdavkov zo sporných faktúr s príjmami spoločnosti Spoločnosť A,
s. r. o. z prednáškovej a publikačnej činnosti Ing. Andreja Kisku. Odvolací súd sa s touto námietkou podľa dovolateľa vysporiadal len formálne, pričom súčasne prekrútil samotnú podstatu veci, keď uviedol, že publikačné a vydavateľské aktivity nie sú spojené s reklamou. Dovolateľovi nie je zrejmé, čo mal odvolací súd týmto na mysli, keď použil školský zákon na vytvorenie dojmu o nejakej „nespojitosti" týchto aktivít s reklamou, avšak možno konštatovať, že jednoznačne prekrútil znenie školského zákona, ktoré reklamu v čase spáchania skutku spomínalo len v s podstatou veci nesúvisiacom ustanovení S 151. Podľa dovolateľa predmetnú argumentáciu súd použil len na zastretie situácie, aby naoko vyvrátil argumentáciu obvinených o reklame. Školský zákon totižto nijak nebráni podnikateľovi, aby propagoval a zvyšoval poznateľnosť mena zazmluvnenej osoby, z ktorej prednáškovej a vzdelávacej činnosti dosahuje príjmy. Na spomínanú judikatúru k cieľu toho, čo môže byť považované za reklamu, odvolací súd nijak nereagoval.
Za reakciu k tejto judikatúre nie je podľa dovolateľa možné považovať ani ďalšiu časť odôvodnenia napadnutého rozsudku. Ba naopak, je tu úplne zrejmá snaha vyvrátiť za každú cenu argumentáciu o nákladoch na reklamu, až absurdným tvrdením, že v rozsahu činnosti spoločnosti Spoločnosť A podľa výpisu z obchodného registra nie je uvedená reklamná činnosť, a už vôbec nie politická reklama, ako uvádzali obhajcovia obvineného. Toto tvrdenie odvolacieho súdu nielenže nedáva odpoveď na podstatu uvedenej odvolacej a obhajobnej námietky, ale podľa dovolateľa je aj absurdné. Znamená totiž, že žiadny podnikateľ nemôže vynaložiť daňovo uznateľný výdavok na reklamu, ak nemá reklamnú činnosť zapísanú v predmete podnikania. Úplne bizarné však podľa obvineného je, že spoločnosť Spoločnosť A v obchodnom registri v predmete podnikania zapísanú „reklamnú, inzertnú a propagačnú činnosť" má. Nie je teda zrejmé, z akého výpisu z obchodného registra odvolací súd vychádzal, no určite to nemohol byť výpis z obchodného registra spoločnosti Spoločnosť A. V prejednávanom prípade však nešlo o predaj reklamy spoločnosťou Spoločnosť A, ale o nákup reklamy, na čo nepochybne nie je takýto predmet podnikania potrebný. Ďalej odvolací súd opäť len rozvíja úvahy o tom, čo môže byť reklamou na základe všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré nijak neinterpretuje a vôbec nijak nereaguje na uvádzanú judikatúru súdnych autorít v oblasti správneho súdnictva. Z toho vyplýva, že dovolateľ nedostal od konajúcich súdov žiadnu odpoveď na svoju obhajobnú a odvolaciu námietku týkajúcu sa reklamy a súvislosti nákladov na ňu s neskoršími príjmami spoločnosti Spoločnosť A.
(X.) Ďalšia odvolacia námietka spočívala podľa dovolateľa v tom, že zo znaleckého posudku znalca obžaloby Ing. Vasilišina, a najmä ani z jeho výsluchu na hlavnom pojednávaní nevyplýva, že by záver o neoprávnenosti odpočítania dane z pridanej hodnoty v posudzovanom prípade bol výsledkom jeho odborného posúdenia, ale bol len výsledkom prevzatia stanoviska spoločnosti Spoločnosť A v daňovom konaní, keď uznala výsledky daňovej kontroly. Číselné údaje znalca pritom ani obhajoba nikdy nepovažovala za sporné. Na túto odvolaciu námietku krajský súd reagoval v zásade len parafrázovaním zistení znalca.
K porušeniu práva na obhajobu zásadným spôsobom podľa dovolateľa došlo aj tým, že súd prvého stupňa bezdôvodne odmietol vykonať znalecký posudok zabezpečený obhajobou - konkrétne znalecký posudok znaleckej organizácie Výskumný ústav riadenia hodnoty podniku s. r. o. č. 12/2020. Tento znalecký posudok poskytol odborné závery majúce zásadný dopad na samotnú podstatu právneho posúdenia celej veci, konkrétne na súvis vynaložených nákladov spoločnosti Spoločnosť A na základe sporných faktúr uvedených v obžalobe s neskoršími zdaniteľnými príjmami spoločnosti z prednáškovej a publikačnej činnosti dovolateľa. Dovolateľ v podanom odvolaní podrobne a presvedčivo odôvodnil, z akých dôvodov je tento znalecký posudok pre posúdenie veci kľúčový, a prečo nie je namieste ho bez ďalšieho odmietnuť vykonať a navrhol ho vykonať pred odvolacím súdom. Odpoveď na túto odvolaciu námietku a odmietnutie súdu vykonať znalecký posudok je podľa obvineného ukážkovým príkladom arbitrárneho a svojvoľného rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je podľa dovolateľa zrejmé, že krajský súd založil odmietnutie vykonania tohto znaleckého posudku nie na úvahách, ale opäť len na obídení argumentu obhajoby o reklame. Arbitrárnosť odmietnutia vykonania tohto dôkazu z pohľadu dovolateľa spočíva v nesprávnom názore odvolacieho súdu na otázku, či služby a tovary, na ktoré Spoločnosť A vynaložila výdavky na základe faktúr uvedených v obžalobe, boli reklamou alebo nie. Ak totiž mal krajský súd pravdu v tom, že formálne nešlo o reklamu v zmysle zákona o reklame, nič to nehovorí o vecnom súvise vynaložených výdavkov na reklamu formou volebnej a predvolebnej kampane s neskorším dosahovaním vyšších zdaniteľných príjmov spoločnosti (práve toto odmietnutý znalecký posudok dokazoval) a najmä, nič to nehovorí o úmyselnom zavinení dovolateľa formou špecifického úmyslu vyžadovaného znením skutkovej podstaty trestného činu daňového podvodu ako obligatórnej náležitosti subjektívnej stránky jeho skutkovej podstaty. Inak povedané — dovolateľ mohol objektívne očakávať vyššie príjmy spoločnosti Spoločnosť A pri zvýšení poznateľnosti svojho mena zo svojej prednáškovej a publikačnej činnosti, aj keby nešlo formálne o reklamu v zmysle predpisov verejného práva o reklame. To, že tento stav aj reálne nastal, preukazoval práve zamietnutý znalecký posudok obhajoby a preukazovali to aj príjmové faktúry vystavené spoločnosťou Spoločnosť A za predaj kníh a prednášok dovolateľa, ktoré boli ako listinné dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní.
Z toho potom podľa dovolateľa logicky vyplýva, že odvolací súd odmietol vykonanie znaleckého posudku ako dôkazu na základe absolútne vecne nesúvisiacej úvahy s okolnosťami, ktoré tento znalecký posudok preukazoval, a ktoré boli kľúčové pre samotnú podstatu celej trestnej veci. Dovolateľ bol svojvoľným postupom odvolacieho súdu obratý o možnosť preukázať neexistenciu obligatórnych náležitostí skutkovej podstaty trestného činu, pre ktorý bol uznaný za vinného. Preto podľa jeho názoru došlo aj v tejto rovine k porušeniu jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom.
K dôvodu dovolania podľa S 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolateľ v zásade uviedol, že zásada voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť používaná tak, ako ju použil odvolací súd, teda že umožňuje prevziať en bloc bez hodnotenia zavinenia obžalovaného závery správneho orgánu vo vzťahu k samotnej existencii údajného neoprávneného uplatnenia odpočtu dane z pridanej hodnoty, a už vôbec nie ich použiť pre konštatáciu úmyselného zavinenia obžalovaného formou špecifického úmyslu. Dôvodom, pre ktoré to nie je možné urobiť, je podľa dovolateľa skutočnosť, že práve v týchto otázkach ide o posúdenie viny obvineného, a preto práve v týchto otázkach nie sú rozhodnutím orgánu finančnej správy orgány činné v trestnom konaní a súdy viazané. Pokiaľ teda odvolací súd v napadnutom rozsudku právne posúdil existenciu neoprávneného uplatnenia vrátenia dane z pridanej hodnoty pri žalovanom skutku na základe rozhodnutia orgánov finančnej správy, nie že dodržal ustanovenie 7 ods. 1 Trestného poriadku, ale naopak porušil ho. Samozrejme, mohol závery iného štátneho orgánu použiť vo vzťahu k rozsahu činu, ale nie pre otázku samotnej existencie neoprávneného odpočítania dane z pridanej hodnoty, pretože pre trestnosť žalovaného trestného činu daňového podvodu v zmysle S 277a ods. 1 Trestného zákona sa vyžaduje úmyselné zavinenie, a to naviac formou špecifického úmyslu. V tejto otázke teda ide o samotné posúdenie viny obvineného. Tieto otázky nemajú v zmysle Daňového poriadku byť hodnotené orgánmi daňovej kontroly, pretože žiadne ustanovenie Daňového poriadku, a ani zákona o dani z pridanej hodnoty im neumožňuje skúmať zavinenie, ktoré je otázkou tzv. individualizácie trestnej zodpovednosti. Presne to je kľúčovým problémom napadnutého rozsudku, ktorý spočíva v takom právnom posúdení celej veci, keď boli prevzaté závery orgánov finančnej správy, bez správnej aplikácie trestnoprávnych noriem na ne.
Problémom skutkovej vety napadnutého rozsudku ďalej podľa dovolateľa je, že neobsahuje žiadne skutkové zistenia vo vzťahu k naplneniu obligatórneho znaku subjektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu daňového podvodu spočívajúcej v špecifickom úmysle „zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech", ale aj všeobecne v úmyselnej forme zavinenia vo vzťahu k ostatným znakom objektívnej skutkovej podstaty trestného činu. Keďže odvolací súd v skutkovej vete v napadnutom rozsudku spochybňuje stav súvislosti vynaložených výdavkov spoločnosti Spoločnosť A na základe sporných faktúr s jej budúcimi daňovo významnými príjmami, avšak skutkovo tento stav popisuje len objektívnou stránkou skutku (teda akoby vec právne posudzoval ako správny daňový orgán), dokonca v neurčitosti vo vzťahu ku konkrétnej osobe pri jednotlivých čiastkových útokoch pokračovacieho trestného činu (dikcia „ bol zahrnutý výdavok"), samozrejme narazil na problém, ako skutkovo vyjadriť u dovolateľa úmyselné zavinenie, osobitne zavinenie vo forme špecifického úmyslu - v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech.
Tento závažný problém pre právne posúdenie skutku vyriešil pomerne jednoducho — neurobil v tomto smere žiadne skutkové závery, len „odpísal” časť normatívnych znakov skutkovej podstaty trestného činu daňového podvodu vyjadrujúcu obligatórne znaky subjektívnej stránky a uviedol ju do skutkovej vety. Predmetný postup je podľa dovolateľa len snahou prikryť absenciu skutkových zistení vo výroku napadnutého rozsudku, týkajúcich sa subjektívnej stránky trestného činu daňového podvodu a neobsahuje žiadne skutkové zistenia. Pokiaľ odvolací súd pre vyjadrenie špecifického úmyslu použil skutkovo prázdnu formuláciu, došlo tým k tomu, že vlastne vpísal právnu vetu (resp. jej časť) do skutkovej vety rozsudku. Nič na tom ani nemení, že predtým a ďalej v skutku popísal údajne ním preukázaný nesúvis reálne vynaložených nákladov spoločnosti Spoločnosť A s jej podnikaním a výnosmi na základe zistení daňových orgánov.
Dovolateľ ďalej poznamenal, že ak platí skutkový záver odvolacieho súdu v smere, že dovolateľ použil spoločnosť Spoločnosť A na zaplatenie svojich výdavkov na kampaň bez súvisu s jej podnikateľskou činnosťou, nemôže zároveň platiť tvrdenie, že jej chcel privodiť neoprávnený prospech. Jednoducho jej v tom prípade chcel spôsobiť škodu na základe zaplatenia jeho „súkromných" výdavkov, ktoré nemala dôvod vynakladať. To, že bolo o týchto výdavkoch v spoločnosti aj účtované a boli použité pre zvýšenie odpočtu dane z pridanej hodnoty, možno považovať len za zníženie škody spoločnosti Spoločnosť A, v žiadnom prípade nie za jej prospech, pretože, opakujeme, v takom prípade nemala dôvod spoločnosť Spoločnosť A vynakladať 100 % týchto výdavkov — a odpočítanie 20 % dane z pridanej hodnoty z nich len túto škodu znižuje a v žiadnom prípade jej nemôže privodiť prospech. Ak platí tvrdenie dovolateľa, že mohol relevantne očakávať zvýšenie tržieb spoločnosti Spoločnosť A na základe vynaložených sporných výdavkov, v takom prípade nemôže ísť pri odpočítaní dane z pridanej hodnoty z nich o prospech neoprávnený, pretože je splnená podmienka v zmysle SS 49 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty. Dovolateľ mohol byť subjektívne presvedčený o tomto súvise, čo vylučuje jeho úmyselné zavinenie. Mohol byť teda presvedčený o oprávnenosti odpočítania dane z pridanej hodnoty zo sporných faktúr a oprávnenosti prospechu z toho plynúceho pre spoločnosť Spoločnosť A.
S poukazom na uvedené obvinený zastáva názor, že „napísanie" časti právnej vety do skutkovej vety spôsobuje hlbokú nelogickosť a nepresvedčivosť výroku rozsudku. Inými slovami, dovolateľ uviedol, že na to, aby v skutkovej vete rozsudku mohla byť skutkovými okolnosťami aj vyjadrená vedomostná zložka úmyselného zavinenia, by sa vyžadovalo uvedenie okolností, z ktorých by vyplývala nedôvodnosť očakávania dovolateľa o možnom zvýšení tržieb spoločnosti Spoločnosť A na základe vynaložených sporných nákladov. Práve pri fingovaní tohto očakávania by bola naplnená vedomostná zložka úmyselného zavinenia (vedomie o neoprávnenom zaúčtovaní výdavkov a vedomie o neoprávnenom prospechu spočívajúcom v odpočítaní zaplatenej dane z pridanej hodnoty na vstupe). Podľa názoru obvineného je teoreticky možné konštatovať vedomostnú zložku úmyselného zavinenia pri trestnom čine daňového podvodu aj vtedy, ak páchateľ vynaloží reálne náklady na reálne plnenie, avšak tieto nespĺňajú podmienku súvisu s očakávanými výnosmi podnikateľského subjektu, ktorý ich vynaložil a páchateľ toto ani dôvodne nemohol očakávať. V takomto prípade by mohla formulácia skutkových okolností, z ktorých vyplýva vedomostná zložka úmyslu, znieť tak, že „zaúčtoval náklady, na základe vynaloženia ktorých nemohol očakávať dosahovanie výnosov spoločnosti do budúcnosti". Takouto formuláciou by bola pokrytá vedomostná zložka zavinenia vo vzťahu k vedomosti páchateľa o neexistencii súvisu daňovo odpočítaných nákladov s budúcimi dodávkami tovarov a služieb, z ktorých by spoločnosť dosiahla v budúcnosti zdaniteľný príjem — vlastne vedomosť o neexistencii podmienky súvisu v zmysle SS 49 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty. Takéto okolnosti však v skutkovej vete napadnutého rozsudku podľa dovolateľa popísané vôbec nie sú a skutková časť zavinenia je nahradená citáciou právnej normy (časti skutkovej podstaty).
Za skutkové okolnosti, z ktorých by vyplývala vedomostná zložka zavinenia dovolateľa v napadnutom rozsudku, nemožno považovať teda ani formulácie ako „ na tento účel vedome použil zmluvu o exkluzivite ", „ v uvedenom daňovom priznaní bol zahrnutý výdavok súvisiaci s predvolebnou kampaňou” a podobne. Tieto formulácie sa totiž viažu na základný skutkovo nevymedzený údajný úmysel dovolateľa získať pre spoločnosť Spoločnosť A neoprávnený prospech. Dovolateľ zdôraznil, že pre validné skutkové vymedzenie vedomostnej zložky úmyselného zavinenia by musel odvolací súd v skutkovej vete napadnutého rozsudku vymedziť okolnosti, z ktorých by vyplývalo, že dovolateľ nemohol z vynaloženia nákladov na základe sporných faktúr očakávať zvýšenie zdaniteľných príjmov spoločnosti Spoločnosť A do budúcnosti. Takto však skutkové okolnosti vedomostnej zložky zavinenia vymedziť odvolací súd v napadnutom rozsudku nemohol, pretože výsledky dokazovania v trestnom konaní vyznievali úplne opačne (preukázateľná snaha o zvýšenie poznateľnosti mena Ing. Andreja Kisku, objektívne a reálne zvýšenie príjmov spoločnosti Spoločnosť A z jeho prednáškovej a publikačnej činnosti, bez ohľadu na to, či forma jeho propagácie bola aj politickou predvolebnou a volebnou kampaňou a podobne). Preto tieto okolnosti v skutkovej vete absentujú.
Dovolateľ poukázal na nález Ustavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 336/2020, z 13. apríla 2021 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Tdo/28/2021, z 13. septembra 2022, z ktorých možno podľa jeho názoru vyvodiť kľúčové závery aplikovateľné aj na jeho trestnú vec.
Ďalšou rovinou, v ktorej došlo podľa dovolateľa k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci je otázka závažnosti konania, aj keby boli dané ďalšie predpoklady jeho trestnej zodpovednosti pre prečin daňového podvodu podľa SS 277a ods. I Tr. zák., ktoré podľa názoru Krajského súdu v Prešove vyjadrenom v napadnutom rozsudku dané boli. Dovolateľ v podanom odvolaní vzniesol námietku spočívajúcu v zistení obhajoby, že obdobný prípad nikdy nebol ani len pred súdom. Nie je známy prípad, keď by bol páchateľ uznaný za vinného z daňového podvodu na rovnakom skutkovom základe, teda na odpočítaní dane z pridanej hodnoty na vstupe z reálnych zdaniteľných plnení medzi nespriaznenými osobami, kde daňový úrad neuznal platiteľovi dane z pridanej hodnoty splnenie podmienok na uplatnenie odpočtu a platiteľ buď následne doplatil odpočítanú daň, alebo neuplatnil nadmerný odpočet, alebo vyplatený nadmerný odpočet vrátil. Dovolateľ tvrdil, že žiadny takýto prípad sa nepodarilo identifikovať, pretože žiadny sa na súd ani nedostal z dôvodu, že nie je trestným činom. Z ústavného hľadiska preto môže byť odsúdenie dovolateľa za týchto okolností problém, a to z dôvodu diskriminačného (nerovnakého a menej priaznivého) prístupu orgánov činných v trestnom konaní a súdov k dovolateľovi v porovnaní so všetkými ostatnými osobami v obdobnom postavení. Konkrétne ide o diskrimináciu v prístupe k základnému právu na súdnu a inú právnu ochranu, teda porušenie čl. 12 ods. I a 2 v spojení s č. 46 ods. I a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky.
Ak dospel krajský súd k záveru o vine dovolateľa, ale skutok kvalifikoval z dôvodu neskoršej zmeny zákona ako prečin, bolo jeho povinnosťou posúdiť aj jeho materiálnu stránku, teda jeho závažnosť, čo neurobil. Ak by to urobil, práve na základe tejto obhajobnej a odvolacej námietky dovolateľa mal pri správnom právnom posúdení zisteného skutku dospieť k záveru, že nejde o trestný čin z dôvodu nedostatku materiálnej stránky prečinu. Odvolací súd sa v napadnutom rozsudku s touto otázkou nijak nevysporiadal a úplne ju obišiel. Vzhľadom na okolnosti prípadu teda očakávanie ktoréhokoľvek daňovníka, ktorému daňový úrad neuzná odpočítanie dane z pridanej hodnoty na vstupe z reálnych plnení v očakávaní neskorších vyšších zdaniteľných príjmov, že toto nebude posúdené ako trestný čin, mal pri správnom právnom posúdení prečinu aj v prípade konštatácie jeho formálnych znakov odvolací súd dospieť k záveru len o nepatrnej závažnosti konania dovolateľa, a teda k záveru o tom, že skutok nie je prečinom. Keďže materiálnu stránku skutkovej podstaty prečinu v napadnutom rozsudku krajský súd nijak neposudzoval, unikli mu pri právnom posúdení veci aj ďalšie faktory, ktoré znižujú závažnosť konania dovolateľa na mieru nepatrnú. Takouto okolnosťou je z hľadiska pohnútky legitímne očakávanie dovolateľa o dosahovaní vyšších zdaniteľných príjmov spoločnosti Spoločnosť A (z ktorých je táto povinná odviesť daň z pridanej hodnoty na výstupe) na základe vynaložených sporných výdavkov na zvýšenie poznateľnosti mena Ing. Andreja Kisku. Z hľadiska následku činu je ďalšou takouto okolnosťou aj nerozporovanie výsledkov daňovej kontroly zo strany dovolateľa a nevyplatenie, resp. vrátenie vyplatených nadmerných odpočtov.
Na základe vyššie uvedených skutočností dovolateľ v závere podaného dovolania navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil porušenie zákona v ustanoveniach S 168 ods. I Trestného poriadku, S 15 Trestného zákona a SS 277a ods. I Trestného zákona v neprospech obvineného Ing. Andreja Kisku, aby zrušil celý rozsudok Krajského súdu v Prešove, ako aj všetky rozhodnutia na zrušený rozsudok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad, a aby prikázal Krajskému súdu v Prešove, aby vec znovu prerokoval a rozhodol.
K podanému dovolaniu obvineného na výzvu súdu prvého stupňa sa prokurátor nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (S 377 Trestného poriadku) skúmal procesné podmienky na podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [S 368 ods. l, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], osobou oprávnenou na podanie dovolania [S 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], prostredníctvom obhajcu (S 373 ods. 1 Trestného poriadku), v zákonnej lehote (S 370 ods. 1 Trestného poriadku), na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (S 370 ods. 3 Trestného poriadku), podané dovolanie spĺňa obligatórne náležitosti (S 374 ods. l , ods. 2 Trestného poriadku) a dospel k záveru, že je zrejmé, že dôvody dovolania podľa S 371 Trestného poriadku nie sú splnené.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, pričom nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení ss 371 ods. I Trestného poriadku.
V porovnaní s dôvodmi, ktoré opodstatňujú podanie odvolania, sú dovolacie dôvody koncipované podstatne užšie. Je tomu tak z dôvodu, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Právoplatnosť súdneho rozhodnutia v sebe poníma jeho faktickú nezmeniteľnosť (formálna právoplatnosť) a záväznosť (materiálna právoplatnosť). Preto sú možnosti podania dovolania - vrátane dovolacích dôvodov - striktne obmedzené, aby sa potenciálne širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala v rámci konania pred dovolacím súdom ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako ďalšie odvolanie. Pokiaľ by zákonodarca zamýšľal urobiť z najvyššieho súdu tretí stupeň s plnou jurisdikciou, nestanovil by katalóg dovolacích dôvodov.
K dôvodu dovolania podľa S 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Podľa 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
Jednou zo základných zásad trestného konania je zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), písm. c), písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia.
Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa 371 ods. I písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení (napríklad SS -34 a nasledujúce, pokiaľ ide o obvineného, resp. S 44 a nasledujúce Trestného poriadku, čo sa týka obhajcu a podobne), ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva na obhajobu, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod podľa 371 ods. I písm. c) Trestného poriadku. Len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. Takýmto zásadným porušením by bolo najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe podľa S 37 Trestného poriadku, ktoré by mohlo mať konkrétny vplyv na vykonanie jednotlivých úkonov trestného konania smerujúcich k vydaniu rozhodnutí procesnej povahy (napr. rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody) alebo meritórneho rozhodnutia. Dôležité sú teda aj konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. ,
Možno zovšeobecniť, že až takéto „kvalifikované" porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom môže byť dôvodom na konštatáciu porušenia práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pričom predmetné porušenie musí mať vzhľadom na vyššie uvádzané konkrétne okolnosti prípadu aj súčasne podstatný vplyv na výsledok konania — to znamená na rozhodnutie vo veci samej. Zásadným je v tomto smere záver, že právo na obhajobu v zmysle označeného dôvodu dovolania je potrebné chápať ako nutné vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného, resp. jeho obhajcu (S 34 ods. 4 Trestného poriadku).
V úzkej korelácii s uplatneným dôvodom dovolania je potrebné vnímať postulát práva strany na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Dotknuté právo spočíva v troch nasledujúcich a vzájomne sa doplňujúcich rovinách:
a) je korelátom práva účastníka konania prednášať návrhy, argumenty a námietky, aby na tieto dostal od súdu náležitú odpoveď,
b) predstavuje jednu zo záruk, že „výkon spravodlivosti" (justice in procedural effect, resp. justice in action) nie je arbitrárny (svojvoľný), nepriehľadný a že rozhodovanie verejnej moci je kontrolované verejnosťou,
c) vytvára predpoklad pre účinné uplatnenie opravných prostriedkov, ktoré má strana konania k dispozícii.
Všeobecné súdy nielen že musia osobe, proti ktorej sa vedie trestné konanie, poskytnúť dostatočný „priestor” pre uplatnenie jej obhajobných práv, ale tiež musia v odôvodnení svojich rozhodnutí zrozumiteľne a presvedčivo vyjadriť vlastné hodnotenie k obvineným uplatneným prvkom práva na obhajobu. Nedostatočné vysporiadanie sa s námietkou, ktorá je pre spravodlivé rozhodnutie významnej alebo rozhodnej povahy, zo strany súdu, môže zakladať naplnenie dôvodu dovolania podľa S 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V tejto súvislosti možno poukázať na znenie 168 ods. I vety druhej Trestného poriadku, podľa ktorého z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. S poukazom na 180 Trestného poriadku sa obligatórne náležitosti odôvodnenia rozsudku použijú primerane aj na uznesenie.
Je neprípustné, aby odôvodnenie rozhodnutia, ktoré musí rešpektovať zákonom presne ustanovené kritériá, bolo založené na skutkových zisteniach, ktorých odôvodnenie alebo absencia takéhoto odôvodnenia nespĺňajú jasné zákonom definované náležitosti. Takéto rozhodnutia nesú stopy neadhéznosti vo vzťahu ku skutkovému stavu, ktorý má byť zadefinovaný určitým spôsobom a ide o rozhodnutia, ktoré nerešpektujú Trestný poriadok ako základný procesný predpis trestného práva. V konečnom dôsledku sa takéto rozhodnutie posúva aj do protiústavnej polohy z hľadiska nároku osoby, proti ktorej sa vedie trestné stíhanie, na to, aby jeho trestná vec bola posúdená spravodlivo (III. ÚS 463/2000 Ústavný súd ČR).
ESĽP vo svojej rozhodovacej praxi stabilne judikuje, že účelom odôvodneného rozhodnutia je dať stranám najavo, že boli vypočuté (Suominen proti Fínsku), resp. že jednou z požiadaviek čl. 6 Dohovoru na vnútroštátne súdy je, aby sa zaoberali najdôležitejšími argumentmi vznesenými účastníkmi konania a aby uviedli dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov; rozsah, v ktorom sú súdy povinné uviesť dôvody, sa síce môže meniť s prihliadnutím na okolnosti prípadu, avšak opomenutie zaoberať sa podstatnými argumentmi alebo nezaoberanie sa nimi je zjavne nezlučiteľné s ideou spravodlivého procesu (Vetrenko proti Moldavsku). Argumenty týkajúce sa základných práv a slobôd vyplývajúcich z Dohovoru sú argumentmi zvlášť dôležitého významu, ktoré vnútroštátne súdy nesmú opomenúť a majú povinnosť vyrovnať sa s nimi (Wagner a J. M. W. L. proti Luxembursku). Súd sa v zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti musí v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať s argumentom, ktorý má dve kumulatívne vlastnosti (Pronina proti Ukrajine, resp. Krasulya proti Ruskej federácii, Hiro Balani proti Španielsku):
a) musí ísť o relevantný, podstatný, významný a veci sa týkajúci argument (relevance, importance, pertinence),
b) ide o argument, ktorý je konkrétny a formulovaný dostatočne jasným a presným spôsobom (specific; formulated in a suficiently clear andprecise manner).
Za relevantný argument treba považovať takú námietku alebo vecný prednes, ktorý by v prípade jeho vyhodnotenia vnútroštátnym súdom ako opodstatneného (vecne správneho) mal vplyv na rozhodnutie vo veci samej; relevantný je aj argument, o ktorom nemusí byť v čase jeho predloženia zrejmé, že je naozaj opodstatneným, avšak postačuje, že je vecne správny, prípadne súvisí s prejednávanou vecou a týka sa otázky, ktorá je „predmetom riešenia" v danom prípade.
Napriek nespornému významu vyššie rozvedeného práva strany trestného konania na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia nejde o právo absolútne. Povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie nemožno interpretovať v tom zmysle, že by zahŕňalo podrobnú odpoveď na každý argument strany konania (Van Hurk proti Holandsku, resp. Ruiz Torija proti Španielsku). Najvyšší súd opakuje, že podstatnou v tejto súvislosti je povinnosť súdu vyhodnotiť a v odôvodení rozhodnutia zareagovať na hlavné námietky účastníka konania (Donadze proti Gruzínsku) a riadne posúdiť tvrdenia, argumenty a dôkazy predložené stranou konania (opätovne napr. Van Hurk proti Holandsku). Až na podklade takéhoto postupu súdu je potom možné posúdiť, či bolo konanie ako celok spravodlivé. Z práva na spravodlivý proces totiž vyplýva „zrkadlovo" existujúca povinnosť súdov vyrovnať sa „účinným" teda jasným a preskúmateľným spôsobom s námietkami a argumentami strán (s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie — m. m. Kraska proti Švajčiarsku).
Právo na spravodlivý proces totižto nezaručuje právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov alebo ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (III. ÚS 339/08, 11. Ús 197/07, 11. Ús 78/05, IV. Ús 252/04).
Dovolací súd taktiež podotýka, že jeho úlohou v konaní o dovolaní nie je skúmať správnosť a úplnosť zisteného skutku. Z konštantnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyplýva, že za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností podľa S 2 ods. 10 a ods. 11 Trestného poriadku, ako ani vlastné hodnotenie dôkazov podľa 2 ods. 12 Trestného poriadku (napr. 6Tdo/32/2015). Trestný poriadok neupravuje otázku minimálneho množstva a kvality dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti. Ak by záver súdu ustálený v zmysle 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dovolacieho dôvodu podľa SS 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa S 371 ods. I písm. i) Trestného poriadku, ktorá vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (primerane R 7/201 1, R 14/2015).
Z obsahu podaného mimoriadneho opravného prostriedku najvyšší súd zistil, že obvinený Ing. Kiska v súvislosti s porušením svojich obhajobných práv namieta nedostatočnosť a arbitrárnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu. Za účelom preverenia tvrdení dovolateľa dovolací súd po oboznámení sa s dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ako aj rozsudku súdu prvého stupňa dospel k nasledovným zisteniam.
Dovolací súd dáva v prvom rade do pozornosti, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, s ktorými sa stotožňuje. Čo sa týka skutkových zistení, na jednotu rozhodnutí súdu prvého stupňa a druhého stupňa z hľadiska ich odôvodnenia nemá v predloženej veci dopad ani to, že odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k dovolateľovi v celom rozsahu. Je tomu tak preto, že odvolací súd v trestnej veci dovolateľa zrušil rozsudok súdu prvého stupňa len z dôvodu, že týmto rozsudkom bolo porušené ustanovenie Trestného zákona [S 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku], a teda nie z dôvodu, že identifikoval nejasnosť alebo neúplnosť skutkových zistení [S 321 ods. I písm. b) Trestného poriadku], resp. že by mal pochybnosti o správnosti skutkových zistení súdu prvého stupňa [S 321 ods. I písm. c) Trestného poriadku]. Najvyšší súd preto reflektujúc na námietky dovolateľa posudzoval oba rozsudky konajúcich súdov z hľadiska ich odôvodnenia spoločne.
Z hľadiska prieskumu naplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu daňového podvodu podľa § 277a ods. 1 Trestného zákona kľúčovú otázku, ktorú bolo potrebné v tomto trestnom konaní s prihliadnutím na obhajobnú argumentáciu obvineného vyriešiť, predstavovala otázka, či zo strany obchodnej spoločnosti Spoločnosť A, sĺ r. o. došlo k uplatneniu nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty neoprávnene. Inými slovami, bolo potrebné posúdiť, či obchodnej spoločnosti Spoločnosť A na základe sporných plnení na vstupe skutočne vznikol nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty podľa zákona o dani z pridanej hodnoty a či si táto spoločnosť následne mohla uplatniť nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty podľa tohto zákona.
Pri posúdení tejto dôležitej otázky bolo potrebné vychádzať z toho, či je preukázané, že sporné plnenia na vstupe (propagácia fyzickej osoby Ing. Andreja Kisku v rámci predvolebnej a volebnej kampane) v čase údajného vzniku nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty priamo a bezprostredne súviseli s výstupnými plneniami spoločnosti Spoločnosť A, resp. či náklady na predmetné plnenia v čase údajného vzniku nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty tvorili súčasť celkových nákladov spoločnosti Spoločnosť A, s. r. o a boli ako také podstatnými prvkami tvoriacimi cenu tovarov alebo služieb, ktoré táto spoločnosť poskytovala. j. či priamo a bezprostredne súviseli s celkovou hospodárskou činnosťou spoločnosti Spoločnosť A, s. r. o tak, ako to alternatívne vyžaduje judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veci Becker, č. C-104/12, bod 20 alebo vo veci Kretztechnik, č. C-465/03, bod 36 — poznámka najvyššieho súdu).
Z rozsudku prvostupňového súdu vyplýva, že pri posudzovaní tejto otázky bola vzatá do úvahy obhajoba obvineného, podľa ktorého uplatnené sporné plnenia na vstupe súviseli s vydavateľskou a prednáškovou činnosťou Ing. Andreja Kisku podľa predloženej zmluvy o exkluzivite. Po vlastnom skutkovom a právnom posúdení veci však súd prvého stupňa takúto obhajobu obvineného neakceptoval a vyjadril názor, že sporné plnenia na vstupe predstavovali náklady alebo výdavky na prezidentskú kampaň obvineného Ing. Andreja Kisku a nie náklady alebo výdavky spoločnosti Spoločnosť A, resp. išlo o náklady, ktoré neslúžili na účely podnikateľských aktivít a ekonomickej činnosti spoločnosti Spoločnosť A, ktorá tak nemala žiadne legálne a ani legitímne oprávnenie si tieto náklady a výdavky zahrnúť do svojho účtovníctva (strana 50 rozsudku okresného súdu). Súd prvého stupňa k takémuto záveru dospel najmä na základe nasledovných skutkových zistení a právnych úvah:
vykonané listinné dôkazy preukazujú, že konanie obvineného Ing. Andreja Kisku sa vzťahovalo výlučne na jeho predvolebnú a volebnú kampaň na prezidenta Slovenskej republiky (strana 47);
zmluva o exkluzivite je absolútne neplatným právnym úkonom, nakoľko Ing. E K v čase jej podpisu nebol konateľom spoločnosti Spoločnosť A (strana 43);
zo zmluvy o exkluzivite nevyplýva, že by bola jej obsahom propagácia mena Ing. Andreja Kisku alebo jeho reklamná predvolebná a volebná kampaň na funkciu prezidenta Slovenskej republiky (strana 44);
ak by mala byť zmluva o exkluzivite rozhodujúca, strategická apro futuro koncepčná, bola by predmetom rokovania valného zhromaždenia spoločnosti Spoločnosť A, vedel by onej Ing. Jaroslav Kiska a mimoškolská vzdelávacia činnosť by sa nestala predmetom podnikania obchodnej spoločnosti Spoločnosť A podľa výpisu z obchodného registra až 18. januára 2014 (strana 46);
spoločnosti Spoločnosť A bola udelená živnosť na mimoškolskú vzdelávaciu činnosť až 21. mája 2013 a do obchodného registra bola mimoškolská vzdelávacia činnosť ako predmet činnosti zapísaná až 18. januára 2024 (strana 47);
zápis predmetu činnosti do obchodného registra bol realizovaný oneskorene, v rozpore so zákonom o obchodnom registri (strana 48);
mimoškolská vzdelávacia činnosť podľa školského zákona nie je spojená s reklamou (strany 47 - 48);
sporné náklady vzťahujúce sa na obdobie roka 2013 nemohli byť v dôsledku absencie zápisu predmetu činnosti — mimoškolská vzdelávacia činnosť v obchodnom registri účtované na príslušné nákladové stredisko (strana 47);
sporné náklady vzťahujúce sa na obdobie roka 2014 nesúviseli s hlavnou obchodnou činnosťou spoločnosti Spoločnosť A (strana 47);
obchodnú značku „Andrej Kiska” si na Urade priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky dal zapísať obvinený Ing. Andrej Kiska ako fyzická osoba v súvislosti a výlučne s jeho predvolebnou a volebnou kampaňou na prezidenta Slovenskej republiky, zapísaná obchodná značka je teda bez akýchkoľvek objektívnych spojení so spoločnosťou Spoločnosť A (strana 48);
na základe textového a vizuálneho obsahu zapísaných ochranných známok je zrejmé, že súvisia s predvolebnou a volebnou kampaňou obvineného Ing. Andreja Kisku na prezidenta Slovenskej republiky, ochranné známky boli neskôr zobrazené na reklamných predmetoch, boli obsahom sporných faktúr a neboli a doposiaľ nie sú prevedené alebo postúpené na spoločnosť Spoločnosť A (strana 45);
predložená dohoda o ziskoch a stratách nemohla spôsobiť zamýšľaný právny následok, nakoľko sa podľa spoločenskej zmluvy na jej schválenie vyžadoval súhlas dvoch konateľov - obchodné vedenie spoločnosti (strany 46 — 47);
dohoda o ziskoch a stratách sa neviazala na žalované obdobie (strany 45 a 47); dohoda o ziskoch a stratách je v rozpore so zmluvou o exkluzivite, ktorá neobsahuje žiadnu zmienku o podnikateľských aktivitách súvisiacich s využitím mena obvineného Ing. Andreja Kisku a ani o propagácii mena obvineného Ing. Andreja Kisku (strana 47);
pre trestnosť činu postačuje neoprávnené uplatnenie nároku na vrátenie odpočtu dane z pridanej hodnoty v dôsledku podania daňového priznania, vôbec sa nevyžaduje, aby reálne došlo k vyplateniu sumy neoprávnene uplatneného odpočtu dane z pridanej hodnoty (strana 50).
Z analytickej časti odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu možno zistiť, že odvolací súd v úvode najprv skonštatoval, že okresný súd vykonal všetky dôkazy v zmysle S 2 ods. 10 Trestného poriadku a tieto dôkazy v zmysle S 2 ods. 12 Trestného poriadku aj vyhodnotil podľa právnej platnej právnej úpravy v čase rozhodovania, pričom následne uviedol, že aj podľa jeho názoru bola vina obvineného Ing. Andreja Kisku týmito dôkazmi jednoznačne preukázaná (strany 124 125 rozsudku odvolacieho súdu). Krajský súd následne v napadnutom rozsudku poukázal na konkrétne dôkazy, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal, a opísal, čo podstatné z nich pre prejednávanú trestnú vec vyplynulo (strany 125 — 129 rozsudku odvolacieho súdu). S poukazom na predmetný výpočet dôkazov a z nich získané skutkové zistenia, ako aj s poukazom na ďalšie dôkazy uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa následne uzavrel, že obvinený Ing. Andrej Kiska spáchal skutok uvedený v obžalobe, pričom zo získaných dôkazov vyplýva, že to bol obvinený, ktorý zosnoval a riadil neoprávnené uplatnenie nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty vo väčšom rozsahu v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech (strana 129, posledný odsek rozsudku odvolacieho súdu).
V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku následne odvolací súd v snahe reagovať na námietky obvineného uviedol bližšie skutkové a právne úvahy týkajúce sa naplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu daňového podvodu. Odvolací súd konkrétne uviedol (strana 130 rozsudku odvolacieho súdu):
Obrana obžalovaného v tom, že predmetné faktúry z predvolebnej a volebnej kampane za prezidenta SR je možné subsumovať pod zmluvu o exkluzivite, nemá žiadny racionálny základ Je evidentné, že zmluva o exkluzivite zabezpečuje prednáškovú a vydavateľskú činnosť obžalovaného Ing. Andreja Kisku ako fyzickej osoby, nie však predvolebnú a volebnú kampaň za prezidenta SR. S touto kampaňou podľa názoru krajského súdu nemá nič spoločné ani zmluva o mimoškolskej činnosti, ktorá bola pojatá do portfóliá spoločnosti Spoločnosť A. Z výpisu z Obchodného registra je zrejmé, akou činnosťou sa spoločnosť s ručeným obmedzením Spoločnosť A zaoberala a je zrejmé, že v rozsahu činnosti nie je uvedená žiadna reklamná činnosť a už vôbec nie ani politická reklama, ako to uvádzali obhajcovia obžalovaného. K námietkam obhajoby, že išlo o netradičnú formu reklamy, krajský súd uvádza, že nešlo o propagáciu, teda o reklamu vydavateľskej alebo prednáškovej činnosti Ing. Andreja Kisku v zmysle Zmluvy o exkluzivite na vydavateľskú činnosť, ale konaním obžalovaného išlo o propagáciu Ing. Andreja Kisku ako fyzickej osoby na politické účely v úmysle získať volenú funkciu prezidenta SR a táto propagácia nie je reklamou v zmysle zákona č 147/2001 Z. z. o reklame. Reklamnou sa podľa Í 2 ods. I písm. a) zákona č. 147/2001 Z. z o reklame rozumie predvedenie, prezentácia, alebo iné oznámenie v každej podobe súvisiacej s obchodnou, podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť si produkty na trhu (v znení účinnom do 30. apríla 2014 reklama a jej prezentácia produktov v každej podobe s cieľom uplatniť ich na trhu), pričom podľa Í 2 ods. I písm. b) zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame produktom je tovar, služby, nehnuteľnosti, obchodné meno, ochranná známka, označenie pôvodu výrobkov a iné práva a záväzky súvisiace s podnikaním (rovnaké znenie aj v znení účinnom do 30. apríla 2014). Podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku, 2 ods. I zákona č. 513/91 Zb. Obchodný zákonník). V predmetnej veci však z vykonaných dôkazov, výsluchov svedkov, listín a podobne vyplýva, že zdaniteľné plnenie deklarovaných faktúr uvedených vo výroku rozsudku súvisia s predvolebnou a volebnou prezidentskou kampaňou Ing. Andreja Kisku, ktorý bol od 26. októbra 2004 do 16. mája 2014 konateľom spoločnosti Spoločnosť A, a s jeho účasťou na prezidentských voľbách v roku 2014, nijakým spôsobom však nesúvisia s predmetom podnikateľskej činnosti spoločnosti Spoločnosť A, ani s výkonom mimoškolskej vzdelávacej činnosti, resp. ani s prednáškovou činnosťou Ing. Andreja Kisku v zmysle Zmluvy o exkluzivite na vydavateľskú činnosť. Prijaté plnenia podľa faktúr uvedených vo výroku rozsudku teda použila spoločnosť Spoločnosť A na iný účel ako na podnikanie - teda na politickú činnosť svojho spoločníka a konateľa Ing. Andreja Kisku, a teda tovary a služby nemali priame a bezprostredné spojenie s výstupnými plneniami spoločnosti Spoločnosť A, došlo k neoprávnenému uplatneniu odpočtu odpočítania daní z vyššie uvedených faktúr v rozpore s ustanovením Í 49 ods. 2 písm. a), Í 50 ods. I písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH, a tým aj neoprávnenému vzniku nadmerného odpočtu neoprávneného nároku na jeho vrátenie. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti potom krajský súd dospel k rovnakému záveru ako okresný súd, keď dospel k záveru, že skutok sa stal a tento spáchal obžalovaný Ing. Andrej Kiska.
Z citovanej časti rozsudku krajského súdu možno podľa najvyššieho súdu vyrozumieť, že odvolací súd sa pri prieskume naplnenia všetkých znakov objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu daňového podvodu rovnako ako súd prvého stupňa zaoberal z pohľadu obhajoby sporným záverom, že k uplatneniu nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty došlo neoprávnene. V reakcii na námietky obvineného Ing. Kisku, uplatnené v ním podanom riadnom opravnom prostriedku, krajský súd vyslovil kľúčový záver, že prijaté plnenia z faktúr uvedených vo výrokovej časti rozsudku nemali priame a bezprostredné spojenie s výstupnými plneniami spoločnosti Spoločnosť A, čím podľa jeho názoru došlo v dôsledku odpočítania dane na základe takýchto plnení k porušeniu zákona o dani z pridanej hodnoty. Absenciu priameho a bezprostredného súvisu medzi plneniami na vstupe a plneniami na výstupe odvolací súd konštatoval najmä s poukazom na to, že podľa vykonaného dokazovania zdaniteľné plnenia z deklarovaných faktúr súviseli s predvolebnou a volebnou kampaňou fyzickej osoby Ing. Andreja Kisku za prezidenta Slovenskej republiky a s jeho účasťou na prezidentských voľbách a tiež s poukazom na to, že prostredníctvom predloženej zmluvy o exkluzivite mala byť zabezpečovaná len prednášková a vydavateľská činnosť a do jej rámca nespadalo zabezpečovanie predvolebnej a volebnej kampane Ing. Andreja Kisku.
Krajský súd taktiež vyslovil (a tým aj nadviazal na závery okresného súdu), že politická reklama fyzickej osoby Ing. Andreja Kisku v predvolebnej a volebnej kampani na prezidenta Slovenskej republiky nesúvisela s predmetom podnikateľskej činnosti spoločnosti Spoločnosť A, ani s výkonom mimoškolskej vzdelávacej činnosti, resp. s prednáškovou činnosťou Ing. Kisku pre spoločnosť Spoločnosť A podľa zmluvy o exkluzivite. Predmetný záver možno v reakcii na dovolacie námietky obvineného inými slovami interpretovať spôsobom, že odvolací súd zjavne nemal za to, že predmetné služby tvorili v rozhodujúcom čase súčasť celkových vynaložených nákladov spoločnosti Spoločnosť A a boli ako také podstatnými elementami tvoriacimi cenu tovarov, ktoré táto osoba poskytuje, t. j. nemal za to, že takéto náklady priamo a bezprostredne súviseli s celkovou hospodárskou činnosťou spoločnosti Spoločnosť A tak, ako to alternatívne vyžaduje judikatúra Súdneho dvora Európskej únie.
Nad rámec už uvedeného možno z odôvodnenia napadnutého rozsudku zistiť aj to, že krajský súd s poukazom na ustanovenia zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30. apríla 2014 (ďalej len ,.zákon o reklame") odmietol tvrdenia obvineného, podľa ktorého predvolebná a volebná kampaň na prezidenta Slovenskej republiky mohla byť netradičnou formou reklamy jeho vydavateľskej a prednáškovej činnosti údajne vykonávanej pre spoločnosť Spoločnosť A podľa zmluvy o exkluzivite. Odvolací súd na základe vykonaného dokazovania poznamenal, že v prejednávanej veci nešlo o propagáciu vydavateľskej a prednáškovej činnosti Ing. Andreja Kisku, ale o propagáciu Ing. Andreja Kisku ako fyzickej osoby na politické účely v zmysle získať volenú funkciu prezidenta Slovenskej republiky a takúto propagáciu nemožno považovať za reklamu podľa zákona o reklame. Takýto záver krajského súdu podľa najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárny ani s prihliadnutím na judikatúru, na ktorú poukázal obvinený v odvolacom konaní (3Sfž/33/2007 a 3Sžf/66/2007), nakoľko je zrejmé, že odvolací súd zohľadňujúc vykonané dokazovanie nepovažoval za bezprostredný hospodársky cieľ spoločnosti Spoločnosť A zvyšovanie jej výnosov z predmetu podnikateľskej činnosti, ale zabezpečenie súkromného záujmu obvineného Ing. Andreja Kisku —jeho účasti na predvolebnej a volebnej kampani.
Majúc na zreteli zákonom daný rozsah dovolacieho prieskumu najvyšší súd, bez toho, aby pri tomto dôvode dovolania skúmal samotnú správnosť skutkových zistení alebo právneho posúdenia zisteného skutkového stavu konajúcimi súdmi, konštatuje, že vymedzené a z hľadiska posúdenia trestnosti činu kľúčové závery oboch súdov nepovažuje za arbitrárne alebo extrémne nelogické, prípadne podstatne vnútorne rozporné. Rovnako ich na rozdiel od dovolateľa nepovažuje ani za výsledok neprípustného prebratia záverov daňovej kontroly v spoločnosti Spoločnosť A, nakoľko z odôvodnení napadnutých rozsudkov je zrejmé, že odvolací súd a pred ním aj okresný súd neoprávnenosť uplatnenia nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty posudzovali samostatne a na podklade vykonaného dokazovania, v ktorom protokol z daňovej kontroly tvoril len jeden z viacerých dôkazov hodnotených v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa 2 ods. 12 Trestného poriadku. Zároveň, podľa názoru najvyššieho súdu konajúce súdy prostredníctvom vyššie parafrázovaných skutkových a právnych úvah dali obvinenému Ing. Kiskovi dostatočnú a presvedčivú odpoveď na jeho podstatné námietky, ktoré sa týkali ním spochybňovaného naplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu daňového podvodu, a preto namietané porušenie práva obvineného na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia nezistil.
Dovolateľ následne v podanom dovolaní vo vzťahu k porušeniu jeho práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia uviedol viaceré námietky, na ktoré údajne zo strany konajúcich súdov nedostal v rozpore s jeho právom na obhajobu buď žiadnu alebo len nedostatočnú odpoveď. Dovolací súd k týmto námietkam dovolateľa v súhrne uvádza, že na ich podklade nemožno konštatovať porušenie práva obvineného na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle dôvodu dovolania podľa SS 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pretože relevantným spôsobom nespochybňujú vyššie uvedené rozhodujúce skutkové a právne závery konajúcich súdov ohľadne naplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu daňového podvodu podľa SS 277a ods. I Trestného zákona.
Možno prisvedčiť dovolateľovi, že z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu skutočne nevyplýva, že by sa odvolací súd zaoberal jeho námietkou smerujúcou k spochybneniu záveru súdu prvého stupňa ohľadne neplatnosti predloženej zmluvy o exkluzivite (podloženú k odvolaniu priloženou plnou mocou). Nakoľko akákoľvek reakcia na túto námietku v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu chýba, najvyšší súd má za to, že odvolací súd považoval za správny záver súdu prvého stupňa o neplatnosti zmluvy o exkluzivite, čomu súčasne nasvedčuje aj skutočnosť, že rovnako ako súd prvého stupňa poukázal na to, že Ing. E K nebol v čase podpisu zmluvy o exkluzivite konateľom spoločnosti Spoločnosť A (str. 129 rozsudku odvolacieho súdu). Vzhľadom na absenciu akejkoľvek reakcie na námietku obvineného, ktorá tento záver súdu prvého stupňu spochybnila, možno podľa najvyššieho súdu konštatovať, že záver o neplatnosti predloženej zmluvy o exkluzivite nie je preskúmateľný a odvolací súd nedal obvinenému odpoveď na jeho námietku, ktorou sa pokúšal takýto záver súdu prvého stupňa spochybniť.
V priamej nadväznosti na uvedené dovolací súd ďalej skúmal, či námietka obvineného predstavovala zásadný argument, ktorý by v prípade jeho vyhodnotenia ako opodstatneného mal vplyv na meritórne rozhodnutie odvolacieho súdu. Najvyšší súd dáva do pozornosti obvineného, že súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd sa vo svojich odôvodneniach napriek konštatovaniu neplatnosti predloženej zmluvy o exkluzivite ďalej zaoberali aj jej obsahom (strany 43 a nasledujúce rozsudku súdu prvého stupňa a strana 130 rozsudku odvolacieho súdu). Z oboch rozsudkov možno podľa najvyššieho súdu vyvodiť, že pokiaľ by aj súdy po zohľadnení námietky dovolateľa dospeli k záveru, že predložená zmluva o exkluzivite je platná a účinná, s poukazom na jej obsah a ďalšie skutočnosti (uvedené vyššie) by aj tak dospeli k totožným skutkovým záverom, že pod ňu nemožno subsumovať propagáciu Ing. Andreja Kisku formou predvolebnej a volebnej kampane tak, ako to v priebehu celého trestného konania požadoval obvinený. Dovolací súd preto na tomto mieste konštatuje, že nešlo o podstatnú námietku spôsobilú zmeniť rozsudok odvolacieho súdu, a preto len v dôsledku toho, že odvolací súd opomenul na ňu v odôvodnení svojho rozsudku reagovať, nedošlo k zásadnému porušeniu práva obvineného na obhajobu v zmysle dôvodu dovolania podľa S 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Podľa najvyššieho súdu možno prisvedčiť dovolateľovi aj v tom, že zo strany odvolacieho súdu nedostal náležitú odpoveď ohľadne jeho právnej argumentácie smerujúcej k spochybneniu záveru súdu prvého stupňa o tom, že predložená dohoda o ziskoch a stratách s poukazom na úplné znenie spoločenskej zmluvy obchodnej spoločnosti Spoločnosť A nemohla spôsobiť zamýšľaný právny následok. S touto okolnosťou sa však v dostatočnom rozsahu vysporiadal súd prvého stupňa, a preto sa najvyšší súd ohľadom tejto odvolacej námietky v úplnostiach stotožnil s posúdením tohto dôkazu tak, ako ho vyhodnotil súd prvého stupňa, a teda okrem iného aj s tým, že dohoda o ziskoch a stratách nemohla dosiahnuť zamýšľaný právny následok. Je tiež potrebné dodať, že rovnako ako v prípade zmluvy o exkluzivite, predmetný záver súdov nebol jediným ohľadom tejto dohody a oba súdy vyhodnocovali predmetný listinný dôkaz aj z hľadiska jeho obsahu a poukázali na to, že táto dohoda bola z ich pohľadu v rozpore so zmluvou o exkluzivite, ktorá neobsahovala žiadnu zmienku o podnikateľských aktivitách súvisiacich s využitím mena obvineného Ing. Andreja Kisku a ani o propagácii jeho mena, a tiež na to, že z obsahu dohody vyplýva, že bola podpísaná až 14. júna 2018 a nebola viazaná na žalované obdobie, ktoré je predmetom tejto trestnej veci. Najvyšší súd preto aj v tomto prípade konštatuje, že pokiaľ by sa aj súdy stotožnili s právnym názorom obvineného ohľadne platnosti a účinnosti právnych úkonov, pri ktorých došlo k porušeniu ustanovení spoločenskej zmluvy konateľom, vzhľadom na ďalšie hodnotenie tohto dôkazu zo strany konajúcich súdov je zjavné, že sporné plnenia nesúviseli s podnikateľskými aktivitami a ekonomickou činnosťou spoločnosti Spoločnosť A.
Možno dať za pravdu dovolateľovi, že citované odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu obsahuje jednu zjavnú nesprávnosť, a to konkrétne konštatovanie krajského súdu, že z výpisu z obchodného registra je zrejmé, akou činnosťou sa spoločnosť s ručením obmedzeným zaoberala, pričom v rozsahu predmetu podnikania (činnosti) údajne nemala byť uvedená žiadna reklamná činnosť a už vôbec nie politická reklama. Z výpisu zo živnostenského registra a z výpisu z obchodného registra spoločnosti Spoločnosť A pritom vyplýva, že v čase spáchania činu mala táto obchodná spoločnosť zapísaný aj predmet podnikania (činnosti) — reklamná, inzertná a propagačná činnosť, a preto pokiaľ krajský súd tvrdí opak, ide o zjavný skutkový omyl. Dovolateľ v súlade s ďalšími skutkovými zisteniami súdov nižších stupňov naviac správne poznamenal, že spoločnosť Spoločnosť A mala byť v tomto prípade v postavení objednávateľa reklamy fyzickej osoby Ing. Andreja Kisku v predvolebnej a volebnej kampani za prezidenta Slovenskej republiky uplatňujúceho si prijaté sporné plnenia na vstupe a nie v postavení dodávateľa reklamy fyzickej osobe Ing. Andrejovi Kiskovi konajúceho v rámci zapísaného predmetu činnosti reklamná, inzertná a propagačná činnosť, ktorého plnenia by v takomto prípade predstavovali plnenia na výstupe.
Ani táto úvaha krajského súdu však nemá významný dopad na kľúčový záver konajúcich súdov ohľadne absencie súvislosti sporných výdavkov spoločnosti Spoločnosť A (na predvolebnú a volebnú kampaň Ing. Kisku) s jej ekonomickou činnosťou. Je tomu tak z dôvodu, že okrem identifikovanej nepresnosti zo všetkých ďalších skutkových a právnych záverov konajúcich súdov je zrejmé, že oba súdy posudzovali obhajobou namietanú súvislosť medzi spornými výdavkami spoločnosti Spoločnosť A ako objednávateľa (nie poskytovateľa) reklamy fyzickej osoby Ing. Andreja Kisku a ekonomickou činnosťou spoločnosti Spoločnosť A. Najvyšší súd preto považuje uvedenú nepresnosť len za drobný nedostatok odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nemá nijaký dopad na obhajobné práva obvineného vrátane jeho práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Obvinený ďalej namietal, že od odvolacieho súdu nedostal odpoveď na jeho námietky, prostredníctvom ktorých spochybňoval, že zmluva o exkluzivite musela byť predmetom rokovania valného zhromaždenia spoločnosti Spoločnosť A. Po analýze rozsudku súdu prvého stupňa a rozsudku odvolacieho súdu najvyšší súd uvádza, že v nich nenašiel stanovisko, v ktorom by tieto súdy vyjadrili názor, že zmluva o exkluzivite musela byť predmetom rokovania valného zhromaždenia spoločnosti Spoločnosť A. Z rozsudkov súdov nižších stupňov vyplýva len to, že oba súdy pri prieskume obhajobou načrtnutej súvislosti medzi výdavkami spoločnosti Spoločnosť A, vynaloženými na predvolebnú a volebnú prezidentskú kampaň Ing. Andreja Kisku, a celkovou ekonomickou činnosťou spoločnosti Spoločnosť A prihliadli okrem iného aj na okolnosť, že zmluva o exkluzivite nebola predmetom rokovania valného zhromaždenia spoločnosti Spoločnosť A, a aj na základe tejto skutočnosti následne vyslovili z pohľadu dovolacieho konania udržateľný záver, že ak by bola zmluva o exkluzivite rozhodujúca, strategická apro futuro koncepčná tak, ako to tvrdila obhajoba, bola by predmetom rokovania valného zhromaždenia spoločnosti Spoločnosť A (strana 46 rozsudku súdu prvého stupňa). Najvyšší súd, zohľadňujúc vyššie uvedené, konštatuje, že na to, aby mohli súdy pri rozhodovaní na túto skutočnosť prihliadnuť, nebolo potrebné nevyhnutne vyriešiť dovolateľom načrtnutú obchodnoprávnu otázku, či predmetná zmluva o exkluzivite musela byť predmetom valného zhromaždenia spoločnosti Spoločnosť A.
Dovolateľ v podanom dovolaní ďalej namietal, že nepozná stanovisko odvolacieho súdu k jeho námietke, či spoločnosť Spoločnosť A bola oprávnená vykonávať podnikateľskú činnosť v oblasti mimoškolskej vzdelávacej činnosti už od 21. mája 2013 (aktom ohlásenia voľnej živnosti okresnému úradu). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu možno zistiť, že krajský súd rovnako ako súd prvého stupňa poukázal okrem iného aj na to, že vykonávanie mimoškolskej vzdelávacej činnosti bolo ako predmet činnosti zapísané do obchodného registra až 18. januára 2014 a následne na základe vykonaného dokazovania rovnako ako súd prvého stupňa v podstate skonštatoval, že sporné výdavky na vstupe nesúvisia s výkonom mimoškolskej vzdelávacej činnosti poskytovanou spoločnosťou Spoločnosť A,
Najvyšší súd reagujúc na dovolacie námietky obvineného dáva do pozornosti, že z napadnutých rozhodnutí súdov nižších stupňov je zrejmé, že z hľadiska kľúčového posúdenia daňovými predpismi vyžadovaného súvisu medzi výdavkami na predvolebnú a volebnú kampaň Ing. Andreja Kisku a celkovou ekonomickou činnosťou spoločnosti Spoločnosť A nepovažovali za podstatné sa explicitne vyjadrovať k otázke, odkedy bola spoločnosť Spoločnosť A oprávnená podnikať v oblasti mimoškolskej vzdelávacej činnosti, ale za dôležité považovali poukázať na postup obchodnej spoločnosti Spoločnosť A, ktorá predmet podnikania mimoškolská vzdelávacia činnosť ohlásila na okresnom úrade až po takmer dvoch rokoch od uzavretia zmluvy o exkluzivite a následne v rozpore so zákonom o obchodnom registri tento predmet činnosti zapísala do obchodného registra ako predmet podnikania (činnosti) až 18. januára 2014. Aj s poukazom na tento postup, ktorý podľa súdov nenasvedčoval tvrdeniam obvineného o tom, že by zmluva o exkluzivite bola pre spoločnosť Spoločnosť A rozhodujúca, strategická a pro futuro koncepčná, konajúce súdy následne vyslovili z pohľadu dovolacieho konania udržateľný záver, že Nýdavky na predvolebnú a volebnú kampaň nesúviseli s mimoškolskou vzdelávacou činnosťou spoločnosti Spoločnosť A. Dovolací súd preto ani v tomto prípade len v dôsledku toho, že konajúce súdy sa explicitne nevyjadrili k otázke, odkedy bola spoločnosť Spoločnosť A oprávnená podnikať v oblasti mimoškolskej vzdelávacej činnosti, namietanú arbitrárnosť alebo nedostatočnosť napadnutých rozsudkov nezistil.
Dovolateľ v podanom mimoriadnom opravnom prostriedku taktiež poukázal na skutočnosť, že odvolací súd sa nemal vyjadriť ani k jeho námietkam prezentovaným vo vzťahu k záveru súdu prvého stupňa, že meno Ing. Andreja Kisku údajne nie je značkou využiteľnou v podnikaní spoločnosti Spoločnosť A. S poukazom na rozsudok súdu prvého stupňa najvyšší súd poznamenáva, že konajúce súdy nevyslovili kategorický záver, že meno a priezvisko Ing. Andreja Kisku nie je do budúcna značkou využiteľnou v podnikaní spoločnosti Spoločnosť A, ale len pri posudzovaní súvislosti medzi vynaloženými nákladmi na sporné plnenia a ekonomickou činnosťou spoločnosti Spoločnosť A v čase údajného vzniku nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty prihliadli na to, že ochranné známky na Úrade priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky dal zapísať Ing. Andrej Kiska, a nie spoločnosť Spoločnosť A a tieto neboli ani následne postúpené na spoločnosť Spoločnosť A, pričom z obsahového hľadiska ich posúdili ako objektívne nesúvisiace so spoločnosťou Spoločnosť A ako daňovým subjektom. Prihliadnutie na túto skutočnosť pri rozhodovaní podľa najvyššieho súdu opätovne nemožno považovať za arbitrárne alebo nepreskúmateľné.
Je potrebné doplniť, že z oboch napadnutých rozhodnutí je zrejmé, že konajúce súdy posudzovali na základe vykonaného dokazovania otázku súvislosti nákladov spoločnosti Spoločnosť A, vynaložených na predvolebnú a volebnú kampaň, s podnikateľskými aktivitami a ekonomickou činnosťou obchodnej spoločnosti Spoločnosť A ku dňu vzniku údajného práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty a dospeli k záveru, že takáto súvislosť medzi plneniami na vstupe a plneniami na výstupe, resp. s ekonomickou činnosťou spoločnosti Spoločnosť A nebola v rozhodujúcom čase daná (uvedené vyššie). Konajúce súdy z tohto dôvodu zjavne nepovažovali za relevantné, či neskôr v súvislosti so zvýšením poznateľnosti Ing. Andreja Kisku v dôsledku predvolebnej a volebnej kampane došlo k zvýšeniu výnosov spoločnosti Spoločnosť A z jeho prednáškovej a vydavateľskej činnosti vykonávanej na základe zmluvy o exkluzivite, keďže na základe vykonaného dokazovania nemali v čase sporného odpočítania dane z pridanej hodnoty za dostatočne preukázaný bezprostredný podnikateľský zámer obchodnej spoločnosti Spoločnosť A, a to dosiahnuť propagáciou Ing. Andreja Kisku v predvolebnej a volebnej kampani zvýšenie jej príjmov z podnikateľskej činnosti.
Najvyšší súd sumarizuje, že samotná skutočnosť, že sa konajúce súdy nestotožnili s názorom dovolateľa, že v priebehu trestného konania bolo preukázaná súvislosť na základe sporných faktúr vynaložených výdavkov spoločnosti Spoločnosť A s jej ekonomickou činnosťou s poukazom na spojitosť ich vynaloženia s údajným zvýšením daňových výnosov spoločnosti Spoločnosť A v neskoršom období, nezakladá naplnenie dôvodu dovolania podľa 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Dovolací súd opakuje, že je výlučne vecou súdov nižších stupňov, ako sa vysporiadajú s vykonaným dokazovaním, pričom pridŕžajúc sa zákonom ustanoveného rozsahu dovolacieho prieskumu mu nezostáva v tejto súvislosti nič iné, len skonštatovať, že pokiaľ možno z odôvodnení oboch rozsudkov vyabstrahovať skutkový záver uvedený v predchádzajúcom odseku, právo obvineného na riadne odôvodnenie rozsudku aj s prihliadnutím na ním uplatnené námietky bolo zachované v dostatočnej miere.
Dovolací súd sa nestotožňuje ani s námietkou obvineného, podľa ktorého sa súdy nedostatočne vysporiadali s jeho argumentáciou, že svojím konaním klamlivo nepredstieral splnenie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ani neuvádzal správcu dane do omylu, a že všetky plnenia na základe sporných faktúr boli reálnymi plneniami v reálnych cenách.
Z napadnutých rozsudkov je totižto dostatočne zrejmé, že súdy nepovažujú z hľadiska naplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu daňového podvodu podľa SS 277a ods. 1 Trestného zákona za rozhodujúce, či boli na základe sporných faktúr poskytnuté reálne plnenia v reálnych cenách. Naplnením objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu z ich pohľadu je zjavne aj taký prípad, ak dôjde k reálnemu poskytnutiu plnení, avšak tieto plnenia nesúvisia s výstupnými plneniami, resp. s ekonomickou činnosťou platiteľa dane z pridanej hodnoty (k tomu aj strana 49 rozsudku súdu prvého stupňa). Z takéhoto záveru súdov vyplýva, že za podvodné (klamlivé) konanie uvádzajúce správcu dane do omylu v rozpore s názorom obvineného považujú nielen predstieranie prijatia určitého plnenia na vstupe, ale rovnako aj predstieranie súvislosti prijatého plnenia na vstupe s ekonomickou činnosťou obchodnej spoločnosti. Predmetný výklad ustanovenia S 277a ods. 1 Trestného zákona podľa najvyššieho súdu vzhľadom na jeho znenie nemožno považovať za arbitrárny alebo zjavne nelogický.
Čo sa týka námietky obvineného voči znaleckému posudku znalca Ing. Vasilišina, ktorou poukazoval na to, že záver znaleckého posudku o neoprávnenosti odpočítania dane z pridanej hodnoty bol len prevzatím stanoviska spoločnosti Spoločnosť A z daňového konania, najvyšší súd len v krátkosti poznamenáva, že oba konajúce súdy vykonali vlastné skutkové a súčasne aj nadväzujúce právne posúdenie oprávnenosti uplatnenia nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty, a preto nemožno v žiadnom prípade konštatovať, že by bol napadnutý rozsudok len výsledkom prevzatia záverov znaleckého posudku, resp. záverov znalca vyslovených na hlavnom pojednávaní.
Z predloženého spisového materiálu najvyšší súd napokon zistil, že dovolacia námietka obvineného voči záveru súdu prvého stupňa, podľa ktorého aktivity (publikačná a vydavateľská činnosť) podľa príslušného školského zákona č. 245/2008
Z. z. nie sú spojené s reklamou, nebola obvineným uplatnená najneskôr v konaní pred odvolacím súdom, a to napriek tomu, že okolnosti podmieňujúce jej uplatnenie (odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa) museli byť obvinenému známe už v pôvodnom konaní pred vyhlásením rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 1To/6/2024, z 31. októbra 2024.
Podľa SS 371 ods. 4 Trestného poriadku dôvody podľa odseku I písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti. Podnet podľa odseku 3 nemožno použiť na podanie dovolania, ak ho podala osoba uvedená v 369 ods. 2 alebo 5, namietaná okolnosť bola tejto osobe známa už v pôvodnom konaní a nebola namietaná najneskôr v konaní pred odvolacím súdom.
V súlade so stanoviskom trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1 1/2016, publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 2/2016, platí ohľadne ustanovenia SS 371 ods. 4 Trestného poriadku nasledovné:
Ustanovenie Čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava) limituje uplatnenie ohrozených alebo porušených subjektívnych práv v konaní pred štátnymi orgánmi postupom týchto orgánov ustanoveným zákonom, z čoho vyplývajú aj obmedzenia ustanovené zákonom (lehota alebo iná podmienka na uplatnenie práva). Nezáleží na tom, či ide o právo vyplývajúce aj priamo z ústavy alebo „ len ” zo zákona,
Ak Trestný poriadok ustanovuje pre uplatnenie dôvodu dovolania podľa Í 371 ods. I písm. a) až g) Trestného poriadku podmienku námietky dovolateľovi známej okolnosti, ktorá uplatnený dovolací dôvod zakladá, už v predchádzajúcom (najneskôr odvolacom) konaní (Í 371 ods. 4 Trestného poriadku), nie je možné bez takého postupu dotknutý dôvod dovolania úspešne použiť a dovolací súd v takom prípade dovolanie vždy odmietne ako zrejme nedôvodné podľa Í 382 písm. c) Trestného poriadku.
Berúc do úvahy vyššie uvedené najvyšší súd konštatuje, že dovolateľ prvýkrát až v dovolaní namieta časť odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré mu bolo už pred rozhodnutím odvolacieho súdu doručené a známe. Zákonná podmienka uplatnenia dovolacieho dôvodu podľa S 371 ods. I písm. c) Trestného poriadku, uvedená v prvej vete SS 371 ods. 4 Trestného poriadku, preto nie je v prípade tejto jeho námietky naplnená. Súčasne sa pre úplnosť žiada dodať, že v súlade s ustálenou súdnou praxou neprichádza do úvahy ani obídenie tejto podmienky s odkazom na to, že podľa S 317 ods. 1 veta druhá Trestného poriadku mal na v dovolaní (prvýkrát) namietané okolnosti ex offo prihliadnuť odvolací súd.
Ak obvinený riadne nevyužije svoje právo namietať skutkové a právne závery súdov nižších stupňov v priebehu pôvodného konania, pre účely dovolacieho konania platí, že sa nemôže procesne účinným spôsobom (podaním dovolania) domáhať ochrany svojich práv, keďže sa v predchádzajúcich štádiách konania o tieto práva náležitým spôsobom nezaujímal a nestaral (vigilantibus leges sunt scriptae — zákony sú napísané pre bdelých, treba byť bdelý, aby sme mohli ochrániť svoje právo, vigilantibus iura — právo je na strane ostražitých, vigilantibus non dormientibus iura subveniunt — právo pomáha bdelým, nie spiacim).
Pokiaľ ide o namietané nedostatočné odôvodnenie vo vzťahu k naplneniu subjektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu daňového podvodu (úmyselného zavinenia), najvyšší súd s odkazom na rozsudky konajúcich súdov uvádza, že súdy mali úmyselné zavinenie obvineného Ing. Andreja Kisku za preukázané na základe toho, že obvinený ako konateľ obchodnej spoločnosti si musel byť vedomý svojich zákonných povinností, medzi ktoré patrí aj povinnosť zabezpečiť riadne odvádzanie daňových povinností obchodnej spoločnosti (S 135 ods. l, ods. 2 Obchodného zákonníka a S 135a ods. I Obchodného zákonníka). Bolo výlučne na jeho vôli, že konal spôsobom uvedeným v skutkovej vete rozsudku, pričom si musel byť vedomý aj možných trestnoprávnych dôsledkov v prípade porušenia ustanovení právnych noriem (strany 52 - 53 rozsudku súdu prvého stupňa). Podľa konajúcich súdov bol obvinený Ing. Andrej Kiska aj podľa svojich vlastných vyjadrení skúsený, dlhoročný a úspešný podnikateľ, ktorý musel mať preukázateľne vedomosti o fungovaní obchodnej spoločnosti, o riadení obchodnej spoločnosti, o vedení účtovníctva, ako aj o daňových povinnostiach obchodnej spoločnosti (strana 53 rozsudku súdu prvého stupňa).
S poukazom na vyššie uvedené je zrejmé, že konajúce súdy mali za preukázané, že konanie obvineného, ktorým sa formou účastníctva podieľal na neoprávnenom uplatnení nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty, bolo pokryté tak vedomostnou zložkou, ako aj vôľovou zložkou zavinenia. Súdy sa na základe vykonaného dokazovania nestotožnili s jeho tvrdeniami, že jeho cieľom v čase uplatnenia nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty bolo zvýšenie výnosov spoločnosti Spoločnosť A v budúcnosti. Najvyšší súd má súčasne za to, že konajúce súdy naplnenie subjektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu daňového podvodu posúdili samostatne a nejde len o nekritický výsledok prevzatia záverov daňovej kontroly tak, ako to tvrdí dovolateľ. Je plne odôvodnené preto uzavrieť, že konajúce súdy sa aj s naplnením subjektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu daňového podvodu vysporiadali dostatočne.
Čo sa týka pristupujúceho obligatórneho znaku skutkovej podstaty prečinu daňového podvodu - motívu obvineného získať pre seba alebo iného neoprávnený prospech, tento bol v odôvodneniach napadnutých rozsudkov spomenutý v tom zmysle, že čin bol spáchaný v snahe získať finančný prospech pre spoločnosť Spoločnosť A (strana 53 rozsudku súdu prvého stupňa). Najvyšší súd zastáva názor, že takýto záver v odôvodnení napadnutých rozsudkov nebolo potrebné špeciálne rozoberať, pretože pri zavinenom (úmyselnom) organizovaní neoprávneného uplatnenia nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty musí byť u účastníka z povahy veci vždy prítomný motív získať pre seba alebo pre iného neoprávnený prospech. Je tomu tak z dôvodu, že pokiaľ určitá osoba úmyselne v rozpore s daňovými predpismi organizuje uplatnenie nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty, vždy tak robí s cieľom dosiahnuť vyplatenie peňažného plnenia zo strany správcu dane, a tým seba alebo iného neoprávnene obohatiť (v tomto prípade obchodnú spoločnosť Spoločnosť A).
Majúc ďalej na zreteli námietky obvineného ohľadne porušenia jeho obhajobných práv nevykonaním ním navrhovaného dokazovania, najvyšší súd dáva do pozornosti, že právu obvineného spočívajúcemu v možnosti navrhovať dôkazy zodpovedá paralelne existujúca povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť, alebo ho odmietnuť (S 272 ods. 3 Trestného poriadku), prípadne rozhodnúť o tom, že ďalšie dôkazy sa vykonávať nebudú (S 274 ods. I Trestného poriadku - primerane R 116/2014).
Pre posúdenie možnosti aplikácie dovolacieho dôvodu podľa SS 371 ods. I písm. c) Trestného poriadku je v tom-ktorom prípade dôležité zistenie, že sa konkrétny súd predloženým návrhom na doplnenie dokazovania zaoberal, avšak sa mu rozhodol z určitých dôvodov nevyhovieť. Je potrebné si uvedomiť, že súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (S 272 ods. 3 Trestného poriadku, 2 ods. 10 Trestného poriadku, S 2 ods. 11 Trestného poriadku) a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale „neskoro" (S 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie (SS 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku).
Nejde o porušenie práva na obhajobu, ak súd nevyhovie dôkazným návrhom obhajoby z dôvodu, že skutkový stav považuje za zistený v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie. Zároveň ale platí, že rozhodnutie súdu o odmietnutí návrhov na doplnenie dokazovania môže za istých okolností predstavovať porušenie práva na obhajobu - 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Stane sa tak vtedy, ak súd v uznesení o odmietnutí návrhov na doplnenie dokazovania podľa S 272 ods. 3 Trestného poriadku, (ktoré sa len vyhlási a zaznamená do zápisnice o hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí a písomne nevyhotovuje), resp. minimálne v odsudzujúcom rozsudku v zmysle SS 168 ods. I druhá veta Trestného poriadku, alebo v rozhodnutí odvolacieho súdu vo veci samej, nevysvetlí (neodôvodní) aspoň stručným, no zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom nadbytočnosť a nepotrebnosť doplnenia dokazovania.
Pre bližšie vysvetlenie najvyšší súd uvádza, že právo na obhajobu je porušené predovšetkým v prípade existencie tzv. opomenutého dôkazu. Podľa doktríny opomenutých dôkazov je opomenutým predovšetkým taký dôkaz, ktorého vykonanie má pre posúdenie otázky viny zásadný význam, avšak vo veci rozhodujúci súd jeho vykonanie bez adekvátneho odôvodnenia odmietne, prípadne jeho vykonanie úplne opomenie bez akéhokoľvek odôvodnenia, čím v konečnom dôsledku dochádza k tomu, že vo vlastných rozhodovacích dôvodoch o ňom vo vzťahu k jeho odmietnutiu absentuje akákoľvek zmienka, alebo zmienka je len okrajová a všeobecná, nezodpovedajúca povahe a závažnosti veci.
Z podaného dovolania najvyšší súd zistil, že dovolateľ namietal nedostatočné odôvodnenie odmietnutia vykonania dokazovania v rozsahu znaleckého posudku znaleckej organizácie Výskumný ústav riadenia hodnoty podniku, s. r. o., č. 12/2020.
Z predloženého spisového materiálu najvyšší súd zistil, že o návrhu obvineného na vykonanie dokazovania súd prvého stupňa rozhodol na hlavnom pojednávaní konanom 20. septembra 2023 uznesením tak, že predmetný návrh podľa SS 272 ods. 3 Trestného poriadku odmietol s poukazom na to, že znalecký posudok bol vypracovaný znaleckou organizáciou zapísanou v zozname znalcov Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v odbore ekonomika a riadenie podnikov 510000, odvetvie oceňovanie a hodnotenie podnikov 510101, stavebníctvo 370000, odvetvie pozemné stavby 370100 a odhad hodnoty nehnuteľnosti č. 370901, pričom okolnosti potrebné pre rozhodnutie v danej trestnej veci bolo potrebné objasniť znalcami z odboru ekonómia a manažment 090000, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo 090100, ktoré bolo možné zistiť už z vykonaného dôkazu — výsluch znalca Ing. Ľubomíra Vasilišina a zo záverov znaleckého posudku znalca Ing. Ľubomíra Vasilišina č. 4/2018 z 20. decembra 2018 a zo záverov znaleckého posudku č. 3/2019 z 31. októbra 2019, zapísaného ako znalec v odbore ekonómia a manažment 090000, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo 090100 (č. l. 6005 súdneho spisu).
Po podaní riadnych opravných prostriedkov a po predložení veci odvolaciemu súdu sa návrhom na vykonanie dokazovania v rozsahu znaleckého posudku znaleckej organizácie Výskumný ústav riadenia hodnoty podniku, s. r. o. č. 12/2020 zaoberal aj odvolací súd, nevykonal navrhované znalecké dokazovanie a svoj postup v napadnutom rozsudku vysvetlil nasledovne (strany 132 - 133 rozsudku odvolacieho súdu):
V námietkach uvedených v odôvodneniach odvolania obhajcu JUDr. Petra Kubinu je potrebné uviesť, že mimoškolská vzdelávacia činnosť, ktorá je uvedená v rozsahu podnikania spoločnosti Spoločnosť A, ako aj zmluva o exkluzivite a dohoda o ziskoch a stratách nemá žiadnu súvislosť s tým, že obžalovaný ako organizátor dal pokyn na zaúčtovanie predmetných faktúr do účtovníctva spoločnosti Spoločnosť A, nakoľko reklamou sú určité služby, ktoré sú uvedené v prechádzajúcej časti rozsudku krajského súdu. Vzhľadom na tieto skutočnosti preto krajsý súd aj zamietol žiadosť o oboznámenie znaleckého posudku VÚRHP č. 12/2020 a živnostenského listu súvisiaceho so zápisom mimoškolskej činnosti do portfólia spoločnosti Spoločnosť A.
S prihliadnutím na parafrázované a citované časti odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa a rozsudku odvolacieho súdu nemožno podľa dovolacieho súdu konštatovať, že by v trestnej veci obvineného boli prítomné tzv. opomenuté dôkazy vo význame dôkazov, ktoré konajúce súdy napriek návrhom obhajoby na ich vykonanie ignorovali alebo odmietli bez toho, aby svoje rozhodnutie adekvátne odôvodnili. Naopak, z obsahu spisu je zrejmé, že právo dovolateľa na odôvodnenie nadbytočnosti a nepotrebnosti ním navrhovaného dokazovania bolo zachované v dostatočnej miere. Inými slovami, možno uzavrieť, že súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd o návrhoch obvineného na vykonanie dokazovania nemlčali a vysvetlili dôvody, ktoré ich viedli k odmietnutiu jeho návrhov.
K odôvodneniu nevykonania dokazovania, poskytnutého zo strany konajúcich súdov, možno len v krátkosti konštatovať, že pokiaľ odvolací súd, vychádzajúc z vykonaného dokazovania, odmietol vykonať obvineným navrhovaný dôkaz s poukazom na to, že nebola daná akákoľvek súvislosť medzi zaúčtovaním sporných faktúr do účtovníctva spoločnosti Spoločnosť A, mimoškolskou vzdelávacou činnosťou a zmluvou o exkluzivite, ako aj s poukazom na to, že predtým odmietol argumentáciu obvineného, že by v tomto prípade mohlo ísť o netradičnú formu reklamy jeho vydavateľskej a prednáškovej činnosti vykonávanej pre spoločnosť Spoločnosť A v zmysle zmluvy o exkluzivite, argumentáciu súdov nemožno považovať za svojvoľnú, zrejme nelogickú alebo nepreskúmateľnú.
Ako už najvyšší súd uviedol vyššie, ak konajúce súdy v rozhodujúcom čase sporného odpočítania dane z pridanej hodnoty nemali na základe vykonaného dokazovania za preukázaný podnikateľský zámer obchodnej spoločnosti Spoločnosť A dosiahnuť propagáciou Ing. Andreja Kisku v predvolebnej a volebnej kampani zvýšenie príjmov z podnikateľskej činnosti, potom je z hľadiska odôvodnenia racionálnym a plne udržateľným záverom, že akékoľvek následné zvýšenie výnosov spoločnosti Spoločnosť A z prednáškovej a vydavateľskej činnosti Ing. Andreja Kisku po ukončení jeho prezidentského mandátu, o preukázanie ktorých sa obvinený týmto návrhom na doplnenie dokazovania snažil, považovali za irelevantné, nakoľko nemohlo založiť daňovými predpismi vyžadovanú súvislosť s nákladmi vynaloženými spoločnosťou Spoločnosť A na predvolebnú a volebnú kampaň obvineného Ing. Andreja Kisku.
Pokiaľ obvinený namietal porušenie jeho práva na obhajobu s poukazom na nesprávnu úvahu súdov ohľadne nepotrebnosti alebo nadbytočnosti ním navrhovaných (alebo aj nenavrhovaných) a z jeho pohľadu dôležitých dôkazov, resp. s poukazom na nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, dovolací súd dáva do pozornosti, že na podklade dovolacích námietok spadajúcich pod dovolací dôvod podľa S 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nie je oprávnený skúmať hodnotenie dôkazov, ako ani „kvalitatívnu správnosť" úvah skôr konajúcich súdov vo vzťahu k dostatočnosti dôkazného podkladu pre nimi vnímané zistenie skutkového stavu v miere spoľahlivej a obsahovo spôsobilej pre rozhodnutie vo veci samej. Dovolací súd rovnako nie je oprávnený (výnimku predstavuje procesná situácia, ak je dovolateľom minister spravodlivosti; 371 ods. 3 Trestného poriadku) skúmať a meniť ani správnosť a úplnosť skutku zisteného práve na podklade už skôr vykonaného hodnotenia dôkazov, ktoré sa realizuje v konaní pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom.
Nevykonanie (arbitrárne), pre spravodlivé rozhodnutie známeho a dôležitého, významného či rozhodného dôkazu súdom alebo nesprávne hodnotenie dôkazov, môže byť dovolacím dôvodom podľa SS 371 ods. 3 Trestného poriadku, pretože posúdenie rozsahu (ne)vykonaných dôkazov, ako aj posúdenie správnosti realizovaného hodnotenia vykonaných dôkazov je otázkou skutkovou a nie právnou. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov skôr konajúcimi súdmi. S ohľadom na to nemôže argumentácia dovolateľa, ktorým nie je minister spravodlivosti, spochybňujúca nevykonanie navrhnutého (alebo aj nenavrhnutého) dôkazu alebo uskutočnené hodnotenie vykonaných dôkazov zodpovedať dovolaciemu dôvodu podľa S 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Vyslovený záver v plnom rozsahu zodpovedá doterajšej aplikačnej praxi i judikatúre najvyššieho súdu o nemožnosti preskúmavania správnosti a úplnosti skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní, s výnimkou prieskumu ich rozhodnutí uvedeným spôsobom z podnetu dovolania podaného ministrom spravodlivosti podľa S 371 ods. 3 Trestného poriadku.
Pokiaľ tak neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní dovolací súd nemôže preskúmavať v rámci dovolateľom (obvineným alebo generálnym prokurátorom) uplatneného dovolacieho dôvodu uvedeného v 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, nemožno takéto skutkové preskúmanie rozhodnutí súdov v pôvodnom konaní dosiahnuť a vo svojej podstate obchádzať prostredníctvom uplatnenia dovolacieho dôvodu uvedeného v S 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, konkrétne uplatnením dovolacej námietky spočívajúcej v tom, že v pôvodnom konaní nebol vykonaný konkrétny dôkaz, ktorý však podľa subjektívneho hodnotenia dovolateľa vzhľadom na jeho význam (dôležitosť) vykonaný byť mal, resp. že súdy podľa subjektívneho hodnotenia dovolateľa v pôvodnom konaní nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy.
Osobitne k rozhodnutiu o nevykonaní navrhovaného dokazovania dovolací súd uvádza, že posúdenie dôležitosti (významu) konkrétneho dôkazu nie je možné bez komplexného vyhodnotenia dôkazného stavu na podklade rozsahu a kvality procesu dokazovania vykonaného súdmi v pôvodnom konaní, ktorého výsledkom je nimi zistený skutkový stav, v konečnom dôsledku odzrkadlený v tzv. skutkovej vete výroku o vine obvineného. Záver o dôležitosti (významu) takého dôkazu preto logicky nie je možný bez primárneho posúdenia otázky náležite zisteného skutkového stavu v zmysle S 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorý je zase výsledkom procesu hodnotenia dôkazov podľa kritérií upravených v S 2 ods. 12 Trestného poriadku, z ktorého obsahu je navyše nepochybné, že žiadny dôkaz v trestnom konaní nemožno posudzovať izolovane od iných, v danej veci zabezpečených, resp. vykonaných dôkazov.
Vyššie uvedený záver tak zohľadňuje systematickú prepojenosť jednotlivých dovolacích dôvodov upravených v 371 ods. I Trestného poriadku, ich vzájomné vzťahy a obsahovú nadväznosť, v posudzovanom prípade medzi dovolacími dôvodmi upravenými v tomto ustanovení pod písmenami c) a i) a na vetu za bodkočiarkou v 371 ods. I písm. i) Trestného poriadku logicky nadväzujúci ako jediný možný dovolací dôvod podľa S 371 ods. 3 Trestného poriadku. Dovolací súd z vyššie uvedených dôvodov, zdôrazňujúc svoju viazanosť skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, poznamenáva, že na podklade dovolania podaného obvineným nebol v tejto trestnej veci oprávnený skúmať a posudzovať odmietnuté návrhy obhajoby na vykonanie dokazovania z hľadiska ich významu pre skutkový stav predloženej veci, ako ani správnosť hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany okresného súdu a krajského súdu [S 371 ods. 1 písm. i), veta za bodkočiarkou Trestného poriadku].
S prihliadnutím na zistené skutočnosti najvyššiemu nezostáva nič iné, len konštatovať, že naplnenie dôvodu dovolania podľa SS 371 ods. I písm. c) Trestného poriadku v zmysle zásadného porušenie práva obvineného na obhajobu na podklade námietok dovolateľa nezistil.
K dôvodu dovolania podľa S 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.
Podľa SS 371 ods. I písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať, ani meniť
Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že ustálený skutok vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia hmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu.
Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie
posúdenie trestnosti činu a tiež uloženie trestu v rozpore s § 2 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť (S 24 - krajná núdza, S 25 - nutná obrana, S 26 - oprávnené použitie zbrane, SS 27 - dovolené riziko,
28 - výkon práva a povinnosti, S 29 - súhlas poškodeného, S 30 Trestného zákona plnenie úlohy agenta), prípadne zániku trestnosti činu (najmä 87 Trestného zákona premlčanie trestného stíhania), resp. chybné rozhodnutia súdu pri uložení úhrnného trestu a spoločného trestu (S 41 Trestného zákona), súhrnného trestu (S 42 Trestného zákona), trestu odňatia slobody na doživotie (S 47 a nasl. Trestného zákona) a podobne.
V zmysle dovolacieho dôvodu podľa SS 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, je dovolací súd viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižších stupňov, pričom nie je oprávnený posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania skôr vo veci konajúce a rozhodujúce súdy vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu. Preto platí, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého, prípadne druhého stupňa môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, no nikdy nie námietky skutkové. Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia existencie tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa, a teda dôvodom dovolania nemôžu byť skutkové zistenia, čo vyplýva priamo z dikcie ustanovenia 371 ods. I písm. i) Trestného poriadku. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je možné chápať ako druhú „odvolaciu" inštanciu zameranú na preskúmanie rozhodnutí súdu nižšieho stupňa.
V súvislosti s právnym posúdením zisteného skutku obvinený predovšetkým namietal (ne)naplnenie subjektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu daňového podvodu podľa SS 277a ods. 1 Trestného zákona a (ne)naplnenie pristupujúceho obligatórneho znaku skutkovej podstaty tohto trestného činu, a to konkrétne motívu v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, nakoľko podľa jeho názoru skutková veta napadnutého rozsudku neobsahuje žiadne skutkové zistenia vo vzťahu k naplneniu týchto obligatórnych znakov.
Najvyšší súd pripomína, že účastník trestného činu sa podľa 21 ods. 1 písm. a) Trestného zákona na trestnom čine inej osoby (páchateľa) podieľa len nepriamo, a preto pre vyvodenie jeho trestnej zodpovednosti sa nevyžaduje tak, ako v prípade páchateľa trestného činu, aby zavinene (úmyselne, resp. z nedbanlivosti) vlastným konaním naplnil všetky znaky objektívnej stránky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu podľa osobitnej časti Trestného zákona. K trestnej zodpovednosti účastníka — organizátora v súlade s S 21 ods. I písm. a) Trestného zákona dochádza v prípade, ak sú kumulatívne splnené nasledovné podmienky:
organizátor zosnoval alebo riadil spáchanie trestného činu (konanie),
iná osoba trestný čin dokonala alebo sa oň aspoň pokúsila (následok),
medzi konaním organizátora a trestným činom spáchaným inou osobou
(v štádiu pokusu alebo dokonaného) existuje kauzálny nexus (príčinná súvislosť),
d) organizátor koná zavinene formou úmyslu zahŕňajúcom vedomostnú a vôľovú zložku zosnovať alebo riadiť naplnenie znakov skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu.
O výrokovej časti odsudzujúceho rozsudku súdu platí, že táto musí byť vždy založená na súlade medzi skutkovou vetou, právnou vetou a právnou kvalifikáciou. V prípade použitia osobitnej trestnej sadzby musí byť daný tiež súlad medzi skutkovou vetou a výrokom o treste. Za predpokladu, že medzi nimi tento súlad nie je, nemožno konštatovať správne právne posúdenie veci z dôvodu, že nemohlo dôjsť k vykonaniu správneho myšlienkového procesu subsumpcie (podradeniu) skutkového stavu pod právnu normu. Nesúlad medzi skutkovou vetou, právnou vetou a právnou kvalifikáciou, resp. výrokom o treste (v prípade použitia osobitnej trestnej sadzby) zakladá právnu vadu rozhodnutia súdu odôvodňujúcu zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa s poukazom na SS 321 ods. 1 písm. b), písm. d) Trestného poriadku.
Podľa S 163 ods. 3 Trestného poriadku výrok, ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného alebo ktorým sa spod obžaloby oslobodzuje, musí presne označovať trestný čin, ktorého sa výrok týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením právnej kvalifikácie, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, prípadne aj s uvedením iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným, ako aj uvedením všetkých zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu.
Podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu skutok, ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného, musí byť v tzv. skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal všetkým znakom skutkovej podstaty trestného činu, z ktorého sa uznáva obvinený za vinného (R 12/2009-1). Povinné náležitosti skutkovej vety potvrdilo tiež stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 14/2019, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2019, podľa ktorého platí v súvislosti s SS 163 ods. 3 Trestného poriadku nasledovné: „ Odsudzujúci výrok o vine má jednak skutkovú časť (vetu), a jednak právnu časť, teda právnu vetu a právnu kvalifikáciu. Skutková veta odráža faktické okolnosti, ktoré sú právne relevantné z hľadiska základnej alebo kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu, teda kvalifikačne použitého ustanovenia osobitnej časti Trestného zákona.
Čo sa týka subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu a jej vyjadrenia k skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku, Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze, sp. zn. IV. ÚS 336/2020, z 13. apríla 2020 k tomu uviedol nasledovné:
Skutkovú vetu, z ktorej jedine môže dovolací súd pri prieskume podľa 371 ods. I písm. i) Trestného poriadku vychádzať, nemožno zamieňať a nemala by sa formulačne prekrývať s právnou vetou, ktorá odráža znenie kvalifikačne použitého ustanovenia osobitnej časti Trestného zákona. Práve toto ustanovenie je kritériom kvalifikačného prieskumu, ku ktorému dochádza bez posudzovania hodnotenia vykonaných dôkazov a skutkových úvah v odôvodnení dovolaním napadnutého rozhodnutia, ako aj bez vlastného hodnotenia dôkazov dovolacím súdom. Pri prieskume správnosti použitej právnej kvalifikácie teda musí skutková veta zodpovedať objektívnej stránke skutkovej podstaty trestného činu popísanej v kvalifikačne použitom ustanovení osobitnej časti Trestného zákona, ktoré (ako právna norma) odráža zákonné znaky trestného činu vo všeobecnej a v abstraktnej podobe. Pokiaľ ide o subjektívnu stránku vo forme zavinenia, tá je daná psychickým vzťahom páchateľa k ním spôsobenému následku (kvalifikovaným podľa kritérií Í 15 a Í 16 Trestného zákona) a na jej bližšiu špecifikáciu sa usudzuje podľa vonkajších prejavov páchateľa (zodpovedajúcich znakom objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu) popísaných v skutkovej vete. Skutková veta preto nie je priamym popisom subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu, ale nesmie zavinenie páchateľa zodpovedajúce použitej právnej kvalifikácii vylučovať alebo relevantne spochybňovať z toho hľadiska, Že v dôsledku inej formy zavinenia bolo potrebné použiť odlišnú právnu kvalifikáciu alebo Že vôbec nejde o trestný čin pre nedostatok zavinenia, resp. úmyselného zavinenia pri úmyselnom trestnom čine.
V skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku odvolacieho súdu je uvedené nasledovné:
„-obž. J.. P. K., ako konateľ spoločnosti K. s. r. o. so sídlom K. XXXX/XX, W., J.: XX XXX XXX v období od 01.06.2013 do 26.05.2014 riadil činnosť spoločnosti K. s. r. o. tak, že si vytvoril plán svojej sebarealizácie prostredníctvom predvolebnej a volebnej prezidentskej kampane, najmä svojou koordinačnou činnosťou osôb J.. C. R., J.. C. K., J.. R. A. a J.. Z. K., ktorým vydával jednotlivé pokyny sám, alebo prenášal tieto pokyny vzájomne medzi osobami a vyžadoval od nich ich plnenie, čo malo za následok to, že J.. Z. K. ako ďalší konateľ spoločnosti K. s. r. o. zabezpečil cez účtovníčku J.. V. W., aby táto zahrnula do účtovníctva spoločnosti K. s. r. o. účtovné a daňové doklady, a to najmä objednávky, faktúry a doklady o úhrade, týkajúce sa vynaloženia výdavkov na predvolebnú a volebnú prezidentskú kampaň obž. J.. P. K. a tieto účtovné doklady neboli predmetom podnikateľskej činnosti spoločnosti K. s. r. o. v rámci predmetu činnosti zapísanom v obchodnom registri, ktorá sa zaoberala najmä predajom tovaru, služieb, nehnuteľnosti, obchodného mena, ochrannej známky, obchodného označenia výrobkov a iných práv a záväzkov súvisiacich s činnosťou spoločnosti K. s. r. o., pričom účtovné a daňové doklady boli zahrnuté do účtovníctva spoločnosti K. s. r. o. v rozpore s § 19 v nadväznosti na § 8 a 9, § 49, § 51 zák. č. 222/2004 Z.z o dani z pridanej hodnoty /ďalej len „DPH7 v znení neskorších predpisov, čím takto došlo k neoprávnenému uplatneniu v daňových priznaniach práva na odpočítanie DPH z predvolebnej a volebnej prezidentskej kampane obž. Ing. P. K. a neoprávnenému uplatneniu nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, v úmysle tak zadovážiť neoprávnený prospech spoločnosti K. s. r. o. , pričom na tento účel obž. J.. P. K. vedome použil Zmluvu o exkluzivite a za týmto účelom:
v bode 1/
-dňa 25.07.2013 podal J.. Z. K. na F. úrade W. (ďalej len „DÚ W.“) elektronicky riadne daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie jún 2013, v ktorom si neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane v celkovej výške 19.975,52 EUR, pričom do tohto daňového priznania zahrnul okrem iných faktúr aj faktúru:
· fa.č. 132615/2013 zo dňa 11.06.2013 od spoločnosti A , spol. s.r.o. pre spol. K. s.r.o., deklarujúcu umiestnenie vonkajšej reklamy - P. K. v termíne od 01.06.2013 do 30.06.2013 v sume 108.000,00 EUR z toho DPH 18.000,00 EUR,
-teda v uvedenom daňovom priznaní bol zahrnutý výdavok súvisiaci s predvolebnou kampaňou obž. Ing. P. K. a tento nesúvisel s predmetom činnosti spoločnosti K. s. r. o. , ani s predmetom Zmluvy o exkluzivite, kde obž. Ing. P. K. si takto vytvoril svoj plán, ktorým riadil svoju predvolebnú prezidentskú kampaň prostredníctvom iných osôb, čo malo za následok zahrnutie uvedenej faktúry do účtovníctva spoločnosti K. s. r. o. a týmto spôsobom bol vytvorený priestor na to, aby bol v rozpore s ust. § 79 zák.
č. XXX/XXXX Z.z. o dani z pridanej hodnoty J.. Z. K. uplatnený neoprávnený nárok na vrátenie DPH vo výške 8.815,67 EUR, v bode 2/
-dňa 23.12.2013 podal IN. K. na DÚ W. elektronicky riadne daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie november 2013, v ktorom si neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane v celkovej výške 11.720,17 EUR, pričom do tohto daňového priznania zahrnul okrem iných faktúr aj faktúry:
• fa.č. XXXX/XXXX zo dňa 05.11.2013 od spoločnosti C. K. GG s.r.o. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlačletákov 21x10,4/4 v počte 600 ks v sume 66,46 EUR z toho DPH 11,08 EUR,
• fa.č. 2013/1949 zo dňa 06.11.2013 od spoločnosti C. K. GG s.r.o. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca -Pozvánka A5,4/4 v počte 6 000 ks v sume 138,96 EUR z toho DPH 23,16 EUR,
• fa.č. 2013/1996 zo dňa 12.11.2013 od spoločnosti C. K. GG s.r.o. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca -propagačný materiál v počte 15 000 ks v sume 300,96 EUR z toho DPH 50,16 EUR,
• fa.č. 2013/2035 zo dňa 19.11.2013 od spoločnosti C. K. GG s.r.o. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca -propagačný materiál v počte 6 000 ks v sume 134,64 EUR z toho DPH 22,44 EUR,
• fa.č. 2013/2091 zo dňa 26.11.2013 od spoločnosti C. K. GG s.r.o. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlačletákov A5,4/4 v počte 40 000 ks v sume 609,60 EUR z toho DPH 101,60 EUR,
• fa.č. 745130043 zo dňa 28.11.2013 od spoločnosti T., s.r.o. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlač letákov8xA4 v počte 775000 ks v sume 11.490,01 EUR z toho DPH 1.915,00 EUR,
• fa.č. 745130044 zo dňa 28.11.2013 od spoločnosti T., s.r.o. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlač letákov8xA4 v počte 775000 ks v sume 5.999,99 EUR z toho DPH 1.000,00 EUR,
• fa.č. 2013894 zo dňa 30.11.2013 od spoločnosti M. s.r.o. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca X. P. a O. K.,H. kredit v sume 4.800,00 EUR z toho DPH 800,00 EUR,
-teda v uvedenom daňovom priznaní bol zahrnutý výdavok súvisiaci s predvolebnou kampaňou obž. J.. P. K. a tento nesúvisel s predmetom činnosti spoločnosti K. s. r. o. ani s predmetom Zmluvy o exkluzivite, kde obž. J.. P. K. si takto vytvoril svoj plán, ktorým riadil svoju predvolebnú prezidentskú kampaň prostredníctvom iných osôb, čo malo za následok zahrnutie uvedených faktúr do účtovníctva spoločnosti K. s. r. o. a týmto spôsobom bol vytvorený priestor na to, aby bol v rozpore s ust. § 79 zák.
č. XXX/XXXX Z.z. o dani z pridanej hodnoty J.K.om K. uplatnený neoprávnený nárok na vrátenie DPH vo výške 509,81 EUR, v bode 3/B.
-dňa 26.05.2014 podal J.. ZXX.XX.XXXXký na DÚ W. elektronicky riadne daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014, v ktorom neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane v celkovej výške 157.482,50 EUR, pričom do tohto daňového priznania zahrnul okrem iných faktúr aj faktúry:
• fa.č. 00012/2014 zo dňa 17.01.2014 od spol. K. V. A. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca reklamnéslužby 2014 v termíne od 01.02.2014 do 31.03.2014 v sume 51.361,20 EUR z toho DPH 8.560,20 EUR,
• fa.č. 00018/2014 zo dňa 06.02.2014 od spol. K. V. A. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca reklamnéslužby 2014 v termíne od 01.02.2014 do 31.03.2014 v sume 51.361,00 EUR z toho DPH 8.560,20 EUR,
• fa.č. 00019/2014 zo dňa 06.02.2014 od spol. K. V. A. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca prenájomreklamných plôch, produkcia v termíne od 01.02.2014 do 28.02.2014 v sume 110.655,- EUR z toho DPH 18.442,50 EUR,
• fa.č. 00028/2014 zo dňa 11.02.2014 od spol. K. V. A. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlačbilboardov a iné v termíne od 01.02.2014 do 28.02.2014 v sume 1.699,20 EUR z toho DPH 283,20 EUR,
• fa.č. 00040/2014 zo dňa 28.02.2014 od spol. K. V. A. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca doručenieplagátov a vylep 1 ks bilboardu v sume 90,00 EUR z toho DPH 15,00 EUR,
• fa.č. 00044/2014 zo dňa 01.03.2014 od spol. K. V. A. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca prenájomreklamných plôch, produkčné služby v mesiaci marec 2014 v sume 62.073,60 EUR z toho DPH 10.345,60 EUR,
• fa.č. 00045/2014 zo dňa 01.03.2014 od spol. K. V. A. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca prenájomreklamných plôch a produkčné služby v mesiaci marec 2014 v sume 111.879,00 EUR z toho DPH 18.646,50 EUR,
• fa.č. 00067/2014 zo dňa 24.03.2014 od spol. K. V. A. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca doručenieplagátov do C. v sume 20,40 EUR z toho DPH 3,40 EUR,
• fa.č. 00069/2014 zo dňa 15.03.2014 od spol. K. V. A. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca prenájombilboardov, produkčné služby a výlep plagátov v termíne 01.03.2014 až 26.03.2014 v sume 49.998,00 EUR z toho DPH 8.333,00 EUR,
• fa.č. 00071/2014 zo dňa 17.03.2014 od spol. K. V. A. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca produkčnéslužby a výlep plagátov v termíne 21.03.2014 až 24.03.2014 v sume 30.084,00 EUR z toho DPH 5.014,00 EUR,
• fa.č. 2014/0092 zo dňa 22.01.2014 od spol. C. K. G G s.r.o., K. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca dodaniepozvánky A5, 4/4 v celkovom počte 18900 ks v sume 389,88 EUR z toho DPH 64,98 EUR,
• fa.č. 2014/0158 zo dňa 28.01.2014 od spol. C. K. G G s.r.o., K. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca dodanieletákov A5, 4/4 v celkovom počte 120000 ks v sume 1.540,80 EUR z toho DPH 256,80 EUR,
• fa.č. 2014/0212 zo dňa 04.02.2014 od spol. C. K. GG s.r.o., K. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca dodanieplagátov A2, 4/0; A3,4/0; A4 v celkovom počte 25000 ks v sume 1.239,- EUR z toho DPH 206,50 EUR, P.
• fa.č. 2014/0287 zo dňa 13.02.2014 od spol. C. K. GG s.r.o., K. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca dodanieletákov a plagátov formát A5, A4, A3 v celkovom počte 163765 ks v sume 2.955,86 EUR z toho DPH 492,64 EUR,
• fa.č. 2014/0399 zo dňa 05.03.2014 od spol. C. K. GG s.r.o., K. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca dodanieplagátov A3,4/0 v celkovom počte 10 ks v sume 9,60 EUR z toho DPH 1,60 EUR,
• fa.č. 745140001 zo dňa 27.01.2014 od spol. regionW., s.r.o., C. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca výtlačkynovín v jednotlivých krajoch B. v sume 3.393,- EUR z toho DPH 565,50 EUR,
• fa.č. 746140020 zo dňa 27.01.2014 od spol. regionPRESS, s.r.o., C. pre spol. K. s.r.o., deklarujúcavýtlačky novín v jednotlivých krajoch B. v sume 400,20 EUR z toho DPH 66,70 EUR,
• fa.č. 514049 zo dňa 03.02.2014 od spol. W., s.r.o., B. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca dodanie R. taškaTL 300x500/50, PT polyméry množstvo 25800 ks v sume 2.900,45 EUR z toho DPH 483,41 EUR,
• fa.č. 514065 zo dňa 19.02.2014 od spol. W., s.r.o.R.it pre spol. K. s.r.o., deklarujúca dodanie LDPEtaška TL 300x500/50 množstvo 15050 ks v sume 1.614,92 EUR z toho DPH 269,15 EUR,
• fa.č. SK/2013/518 zo dňa 18.02.2014 od spol. T. A s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca dodanieSHANIA guľôčkové pero, oranžová množstvo 10000 ks v sume 1.776,00 EUR z toho DPH 296,00 EUR,
• fa.č. SK/2013/522 zo dňa 20.02.2014 od spol. T. A s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca dodanie
SHANIA guľôčkové pero, oranžová množstvo 7000 ks v sume 1.243,20 EUR z toho DPH 207,20 EUR,
• fa.č. 14000068 zo dňa 20.01.2014 od spol. D&D J. B. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlač novínA4, 4+4, v celkovom počte 2045000 ks v sume 27.484,80 EUR z toho DPH 4580,80 EUR
• fa.č. 14000258 zo dňa 18.02.2014 od spol. D&D J. B. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlač novínA4, 4+4, v celkovom počte 2045000 ks v sume 27.484,80 EUR z toho DPH 4580,80 EUR
• fa.č. 24102145 zo dňa 25.02.2014 od spol. N. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlač letákov -„Letáky K.“ 4+4, 2A5, 80g LWC, distribúcia v sume 2.831,59 EUR z toho DPH 471,93 EUR,
• fa.č. 24102146 zo dňa 25.02.2014 od spol. N. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlač letákov -„Letáky K.“ 4+4, 2A5, 80g LWC v sume 696,00 EUR z toho DPH 116,00 EUR,
• fa.č. 24103006 zo dňa 03.03.2014 od spol. N. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlač „N. KIB."4+4, 8, 45g NOV v sume 26.760,07 EUR z toho DPH 4.460,01 EUR,
• fa.č. 24103011 zo dňa 04.03.2014 od spol. N. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca distribúciu letákovv sume 18.783,83 EUR z toho DPH 3.130,64 EUR,
• fa.č. 20142005 zo dňa 22.01.2014 od spol. S., s.r.o.,A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca prieskum verejnejmienky v sume 10.752,00 EUR z toho DPH 1.792,00 EUR
• fa.č. 24142023 zo dňa 25.02.2014 od spol. H. E. W. s.r.o.,A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca realizáciuface-to-face kvantitatívneho prieskumu v sume 2.172,00 EUR z toho DPH 362,00 EUR,
• fa.č. 24142026 zo dňa 27.02.2014 od spol. H. E. W., s.r.o.,A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca realizáciukvantitatívneho prieskumu verejnej mienky - H. groups v sume 9.918,00 EUR z toho DPH 1.653,00 EUR,
• fa.č. 24142027 zo dňa 25.02.2014 od spol. H. E. W., s.r.o.,A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca realizáciurealizáciu telefonického kvantitatívneho prieskumu v sume 4.778,40 EUR z toho DPH 796,40 EUR,
• fa.č. 24142034 zo dňa 25.02.2014 od spol. H. E. W. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca realizáciurealizáciu telefonického kvantitatívneho prieskumu v sume 4.778,40 EUR z toho DPH 796,40 EUR,
· fa.č. 007/14 zo dňa 12.02.2014 od spol. K. P., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca DTP a ďalšie produkčné služby v sume 23.034,60 EUR z toho DPH 3.839,10 EUR,
· fa.č. 020/14 zo dňa 31.03.2014 od spol. KXX.XXX,XXng, s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca konzultačné a kreatívne služby (graphic design, copywriting, account management) v sume 10.200,00 EUR z toho DPH 1.700,00 EUR,
· fa.č. 022/14 zo dňa 03.04.2014 od spol. K. P., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca DTP a ďalšie produkčné služby v sume 34.896,00 EUR z toho DPH 5.816,00 EUR,
· fa.č. 20140122 zo dňa 04.03.2014 od spol. M. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca PPC kredit 03/2014 (AW+YT, F B) v sume 15.000,00 EUR z toho DPH 2.500,00 EUR,
· fa.č. 20140194 zo dňa 17.03.2014 od spol. M. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca PPC kredit 03/2014 (AW, F B) v sume 9.000,00 EUR z toho DPH 1.500,00 EUR,
· fa.č. 20140232 zo dňa 31.03.2014 od spol. M. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca PPC kredit 03/2014 (AW+YT, F B), Online monitoring v sume 1.680,00 EUR z toho DPH 280,00 EUR,
· fa.č. 2014004 zo dňa 31.01.2014 od spol. J. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca reklamné služby v sume 1.249,40 EUR z toho DPH 208,23 EUR,
· fa.č. 2014005 zo dňa 06.02.2014 od spol. J. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca reklamné služby v sume 1.249,40 EUR z toho DPH 208,23 EUR,
· fa.č. 2014006 zo dňa 14.02.2014 od spol. J. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca reklamné služby v sume 1.249,40 EUR z toho DPH 208,23 EUR,
· fa.č. 2014007 zo dňa 19.02.2014 od spol. J. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca reklamné služby v sume 1.665,86 EUR z toho DPH 277,64 EUR,
• fa.č. 2014008 zo dňa 28.02.2014 od spol. J. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca reklamné službyv sume 1.665,86 EUR z toho DPH 277,64 EUR,
• fa.č. 1019744 zo dňa 23.01.2014 od spol. K. B. spol. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlač obálkaDL-1-T-STRIP 4/0 K. v sume 565,21 EUR z toho DPH 94,20 EUR,
• fa.č. FV-19/2014 zo dňa 20.02.2014 od spol. T. B., s.r.o., A. A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca VZplagátová kampaň v sume 30,00EUR z toho DPH 5,00 EUR,
• fa.č. 2014061 zo dňa 12.02.2014 od spol. H.o., deklarujúca výlep plagátov v sume 11,90 EUR z tohoDPH 1,98 EUR,
• fa.č. 114005556 zo dňa 21.01.2014 od spol. G., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca Kredit 200 v
sume 240,00 EUR z toho DPH 40,00 EUR,
• fa.č. 114031672 zo dňa 17.04.2014 od spol. G., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca Kredit 200 v
sume 240,00 EUR z toho DPH 40,00 EUR,
• fa.č. 200146 zo dňa 25.03.2014 od spol. F. S. B., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca prenájomkonferenčnej miestnosti v sume 265,00 EUR z toho DPH 44,16 EUR, uplatnená DPH 33,33 EUR
• fa.č. 03-17-14-010 zo dňa 17.03.2014 od spol. V. W.., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca poradenskéslužby v sume 4.699,20 EUR z toho DPH 783,20 EUR,
• fa.č. 544140040 zo dňa 13.03.2014 od spol. P. W. V., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca Zmluvuo nájme nebytových priestorov zo dňa 30.10.2013, vyúčtovanie prevádzkových nákladov zo obdobie 01.11.2013 do 31.12.2013 v sume 45,56 EUR z toho DPH 7,59 EUR,
• fa.č. 545140078 zo dňa 20.02.2014 od spol. P. W. V., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca Zmluvuo nájme nebytových priestorov zo dňa 30.10.2013, vyúčtovanie prevádzkových nákladov zo obdobie 01.01.2014 do 31.01.2014 v sume 261,88 EUR z toho DPH 43,65 EUR,
• fa.č. 548140013 zo dňa 14.03.2014 od spol. P. W. V., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca čipovékarty v P. A. E. V za obdobie 01.02.2014 do 28.02.2014 v sume 7,92 EUR z toho DPH 1,32 EUR,
• fa.č. 545140204 zo dňa 20.02.2014 od spol. P. W. V., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca Zmluvuo nájme nebytových priestorov zo dňa 30.10.2013, spotrebované média za obdobie 01.03.2014 do 31.03.2014 v sume 19,82 EUR z toho DPH 3,30 EUR,
• fa.č. 10140023 zo dňa 17.03.2014 od spol. K., s.r.o., W. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca reklamné amarketingové služby v sume 360,00 EUR z toho DPH 60,00 EUR,
• fa.č. 1140179 zo dňa 10.03.2014 od spol. R. V. spol. s r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca Inet 6 zaobdobie 01.03.2014 do 31.03.204 v sume 72,00 EUR z toho DPH 12,00 EUR,
• fa.č. 1140277 zo dňa 09.04.2014 od spol. R. V. spol. s r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca Inet 6 zaobdobie 01.04.2014 do 30.04.2014 v sume 72,00 EUR z toho DPH 12,00 EUR,
• fa.č. 20140001 zo dňa 27.02.2014 od spol. Q. s.r.o., C. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca výlep bilboardovv sume 360,00 EUR z toho DPH 60,00 EUR,
• fa.č. 2014021 zo dňa 30.01.2014 od spol. T.-SK spol. s.r.o., F. B. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca výlepa montáž bilboardov v sume 828,00 EUR z toho DPH 138,00 EUR,
• fa.č. 2014007 zo dňa 27.01.2014 od spol. P. S., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca produkčnézabezpečenie fir.eventu - stretnutie s A.K. v sume 25.654,50 EUR z toho DPH 4.275,75 EUR,
• fa.č. 2014019 zo dňa 31.03.2014 od spol. P. S., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca produkčnézabezpečenie fir.eventu - stretnutie s A.K. v sume 35.762,50 EUR z toho DPH 5.960,42 EUR,
• fa.č. 04-14 zo dňa 22.02.2014 od Q. M. P. Q. W., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca organizovaniehudobnej produkcie v sume 5.400,00 EUR z toho DPH 900,00 EUR,
• fa.č. 05-14 zo dňa 12.03.2014 od Q. M. P. Q. W., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca organizovaniehudobnej produkcie v sume 11.496,00 EUR z toho DPH 1.916,00 EUR,
• fa.č. 140008 zo dňa 21.03.2014 od V.. M. V. - doremi klub, B. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca technickéa organizačné zabezpečenie podujatí v sume 5.724,00 EUR z toho DPH 954,00 EUR,
• fa.č. 2640171 zo dňa 22.03.2014 od spol. S. F., a.s. A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca hotelový účet:XXXXXXXXXX v sume 4.151,20 EUR z toho DPH 688,57 EUR, uplatnená DPH je vo výške 80,67 EUR,
• fa. č. 2640184 zo dňa 25.03.2014 od spol. HOC. F., a. s, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca hotelový účet:XXXXXXXXXX v sume 124,32 EUR z toho DPH 20,72 EUR, uplatnená DPH je vo výške 18,33 EUR,
• fa.č. 2640199 zo dňa 31.03.2014 od spol. S. F., a.s, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca hotelový účet:XXXXXXXXXX v sume 98,10 EUR z toho DPH 16,35 EUR, uplatnená DPH je vo výške 12,50 EUR,
• fa.č. 2640200 zo dňa 31.03.2014 od spol. S. F., a.s, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca hotelový účet:XXXXXXXXXX v sume 533,40 EUR z toho DPH 84,50 EUR, uplatnená DPH je vo výške 83,67 EUR,
• fa.č. 2640201 zo dňa 31.03.2014 od spol. HOTEL F., a.s. A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca hotelovýúčet: XXXXXXXXXX v sume 6.991,20 EUR z toho DPH 1.165,20 EUR, uplatnená DPH je vo výške 116,67 EUR,
• fa.č. 120140020 zo dňa 21.01.2014 od spol. L., s.r.o, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca printovú reklamu- produkt P. K. v sume 17.232,90 EUR z toho DPH vo výške 2.872,15 EUR,
• fa.č. 120140078 zo dňa 31.01.2014 od spol. L., s.r.o, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca printovú reklamu- produkt P. K. v sume 9.843,- EUR z toho DPH vo výške 1.640,50 EUR,
• fa.č. 12144/0007 zo dňa 08.01.2014 od spol. A. V., spol. s.r.o, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúcaprenájom plochy bilboardov v sume 19.014,00 EUR z toho DPH vo výške 3.169,00 EUR,
• fa.č.12144/0009 zo dňa 16.01.2014 od spol. A., spol. s.r.o, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca realizáciaa prenájom plochy bilboardov v sume 19.014,00 EUR z toho DPH vo výške 3.169,00 EUR,
• fa.č. 12144/0010 zo dňa 28.01.2014 od spol. A., spol. s.r.o, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca prenájomplochy bilboardov v sume 19.014,00 EUR z toho DPH vo výške 3.169,00 EUR,
• fa.č. 12144/0022 zo dňa 17.02.2014 od spol. A., spol. s.r.o, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca realizáciaa prenájom plochy bilboardov v sume 19.014,00 EUR z toho DPH 3.169,00 EUR,
• fa. č. 12143/00307 zo dňa 20.03.2014 od spol. A. V., spol. s. r. o, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúcarealizácia bilboardu v sume 5.220,00 EUR z toho DPH 870,00 EUR,
• fa. č. 1000014002 zo dňa 21.01.2014 od E.. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca dodanie fotografie C. vsume 24,00 EUR z toho DPH 4,00 EUR,
• fa. č. 168/2014 zo dňa 10.04.2014 od spol. B. P.-H., s.r.o. C. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca prenájomlietadla F na trase W.-A.-W. v období od 06.04.2014 do 08.04.2014 v sume 2.614,40 EUR z toho DPH 435,73 EUR, uplatnená DPH je vo výške 326,80 EUR,
• fa.č. 170/2014 zo dňa 10.04.2014 od spol. B. P.-H., s.r.o, C. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca prenájomlietadla F na trase C.-W.-C. dňa 09.04.2014 v sume 462,24 EUR z toho DPH 77,04 EUR, uplatnená DPH je vo výške 38,52 EUR
• fa.č. 171/2014 zo dňa 10.04.2014 od spol. B. P.-H., s.r.o,C. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca prenájomlietadla F na trase A.-W.-A. v období od 09.04.2014 do 10.04.2014 v sume 1.361,42 EUR z toho DPH 226,90 EUR, uplatnená DPH je vo výške 170,18 EUR
• fa.č. 1400036 zo dňa 05.03.2014 od spol. B. P. A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca balenie zásielok v
mesiaci XX/XXXX v sume 993,60 EUR z toho DPH 165,60 EUR,
-teda v uvedenom daňovom priznaní boli zahrnuté výdavky súvisiace s predvolebnou kampaňou obž. J.. P. K. a tieto nesúviseli s predmetom činnosti spoločnosti K. s. r. o. ani s predmetom Zmluvy o exkluzivite, kde obž. J.. P. K. si takto vytvoril svoj plán, ktorým riadil svoju predvolebnú prezidentskú kampaň prostredníctvom iných osôb, čo malo za následok zahrnutie uvedených faktúr do účtovníctva spoločnosti K. s. r. o. a týmto spôsobom bol vytvorený priestor na to, aby bol v rozpore s ust. § 79 zák.
č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty J.. Z. K. uplatnený neoprávnený nárok na vrátenie DPH vo výške 145.858,92,- Eur,
-čím takto v skutkoch uvedených v bodoch 1, 2 a 3 došlo konaním obž. J.. P. K. ako organizátora, ktorý riadil a koordinoval činnosť jednotlivých osôb počas svojej predvolebnej a volebnej prezidentskej kampane k uplatneniu neoprávneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu v celkovej výške 155.184,40,- EUR prostredníctvom osoby J.. Z. K., ktorý v tom čase podával za spoločnosť K. na príslušnom DÚ riadne daňové priznania k uplatneniu neoprávneného nároku na vrátenie DPH“.
Vychádzajúc z citovaného znenia skutkovej vety napadnutého rozsudku odvolacieho súdu možno konštatovať, že čin obvineného Ing. Andreja Kisku následne právne posúdený ako zosnovanie a riadenie neoprávneného uplatnenia nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty vo väčšom rozsahu v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech [S 21 ods. 1 písm. a) Trestného zákona k SS 277a ods. 1 Trestného zákona] mal v podstate spočívať v tom, že:
1) obvinený Ing. Andrej Kiska riadil činnosť spoločnosti Spoločnosť A tak, že si vytvoril plán svojej sebarealizácie prostredníctvom predvolebnej a volebnej prezidentskej kampane a za týmto účelom koordinoval, riadil, dával pokyny iným osobám a vyžadoval od nich plnenie (konanie);
2/ v daňových priznaniach spoločnosti Spoločnosť A boli zahrnuté výdavky súvisiace s predvolebnou kampaňou obvineného Ing. Andreja Kisku a tieto nesúviseli s predmetom činnosti spoločnosti Spoločnosť A, ani s predmetom zmluvy o exkluzivite, čím bol vytvorený priestor na to, aby bol v rozpore s § 79 Zákona o dani z pridanej hodnoty Ing. E K uplatnený neoprávnený nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty (iná osoba dokonala trestný čin — následok);
3/ medzi konaním Ing. Andreja Kisku a dokonaním trestného činu je daná príčinná súvislosť.
Najvyšší súd dáva za pravdu obvinenému, že samotné správne opísanie konania obvineného organizátora, jeho následku a príčinnej súvislosti medzi konaním následkom (objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu) nestačí a pre právne posúdenie skutku uvedeného v skutkovej vete ako prečinu daňového podvodu podľa S 277a ods. I Trestného zákona spáchaného formou organizátorstva podľa 21 ods. I písm. a) Trestného zákona sa vyžaduje, aby v skutkovej vete nebolo vylúčené alebo spochybnené úmyselné zavinenie organizátora zahŕňajúce vedomostnú a vôľovú zložku nepriamo sa podieľať svojím konaním na konkrétnej trestnej činnosti páchateľa (IV. Ús 336/2020).
Dovolací súd v tejto súvislosti na rozdiel od obvineného však zastáva názor, že z citovanej skutkovej vety a z v nej opísaných vonkajších prejavov obvineného Ing. Andreja Kisku (riadenie činnosti spoločnosti Spoločnosť A, vytvorenie plánu sebarealizácie prostredníctvom predvolebnej a volebnej prezidentskej kampane, koordinácia, dávanie pokynov iným osobám a vyžadovanie ich plnenia vrátane koordinácie osôb smerujúcej k uplatneniu neoprávneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu v celkovej výške 155.184,40 Eur Ing. E K) možno plne legitímne vyvodiť, že obvinený Ing. Andrej Kiska mal vedomosť o tom, že v dôsledku jeho zadávania pokynov iným osobám dôjde k uplatneniu nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty vo väčšom rozsahu v rozpore s daňovými predpismi (vedomostná zložka zavinenia), ako aj to, že týmto konaním sa chcel podieľať na páchaní takejto trestnej činnosti (vôľová zložka zavinenia).
Majúc na zreteli, že skutková veta na rozdiel od vymedzenia všetkých znakov objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu nemusí obsahovať priamy opis subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu, avšak zároveň nesmie zavinenie zodpovedajúce použitej právnej kvalifikácii vylučovať alebo relevantne spochybňovať, najvyšší súd konštatuje, že skutková veta odsudzujúceho rozsudku odvolacieho súdu nijako nespochybňuje a ani nevylučuje úmyselné zavinenie obvineného Ing. Andreja Kisku, a preto nie je zo strany odvolacieho súdu nijakou chybou, ak skutok opísaný v skutkovej vete napadnutého rozsudku právne kvalifikoval ako prečin daňového podvodu spáchaný formou organizátorstva.
Pokiaľ ide o vyjadrenie obligatórneho znaku skutkovej podstaty prečinu daňového podvodu podľa SS 277a ods. I Trestného zákona motívu — v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, najvyšší súd poznamenáva, že odvolací súd do skutkovej vety svojho rozsudku skutočne opísal časť právnej vety, keď uviedol, že obvinený Ing. Andrej Kiska konal spôsobom uvedeným v skutkovej vete napadnutého rozsudku v úmysle tak zadovážiť neoprávnený prospech spoločnosti Spoločnosť A, pričom na tento účel vedome použil zmluvu o exkluzivite. Na základe ustálenej judikatúry najvyššieho súdu možno konštatovať, že skutková veta (popis skutku) nie je totožná s právnou vetou a spravidla nepoužíva terminológiu právnej vety (teda terminológiu dotknutého zákonného ustanovenia), aj keď sa niektoré použité výrazy a formulácie skutkovej a právnej vety nevyhnutne prekrývajú (zhodujú). Platí, že skutková veta musí s dostatočnou obsahovou určitosťou vyjadrovať všetky skutkové okolnosti, ktoré sú kvalifikačným momentom použitej právnej kvalifikácie (R 22/2015 - 111.).
Aj napriek tomu, že odvolací súd použil pre priame vyjadrenie motívu obvineného Ing. Kisku terminológiu právnej vety (dotknutého zákonného ustanovenia), najvyšší súd má za to, že zo skutkovej vety je dostatočne zrejmé, z akých skutočností odvolací súd takýto motív obvineného vyvodil. Dovolací súd na tomto mieste považuje za potrebné opätovne zopakovať, že pri existencii úmyselného zavinenia pokrývajúceho konanie smerujúce k neoprávnenému uplatneniu nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty musí byť z povahy veci vždy prítomný motív získať pre seba alebo iného neoprávnený prospech, nakoľko pokiaľ sa určitá osoba svojim konaním podieľa na neoprávnenom uplatnení nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty, vždy tak robí s cieľom dosiahnuť vyplatenie peňažného plnenia zo strany správcu dane, a tým seba alebo iného v rozpore s daňovými predpismi neoprávnene obohatiť. S poukazom na to, že požadovaný motív možno z konania obvineného Ing. Andreja Kisku riadne vyvodiť, použitie terminológie právnej vety v tomto prípade nespôsobuje nepreskúmateľnosť skutkovej vety rozsudku. Pre úplnosť najvyšší súd uvádza, že záver, podľa ktorého skutková veta nemá byť totožná s právnou vetou rozsudku, nie je kategorický a jej preskúmateľnosť je podľa najvyššieho súdu potrebné posudzovať od prípadu k prípadu.
S prihliadnutím na vyššie uvedené právne úvahy najvyšší súd sumarizuje, že citovaná skutková veta je z hľadiska S 163 ods. 3 Trestného poriadku vymedzená tak, že ju je možné vo vzťahu k obvinenému Ing. Andrejovi Kiskovi právne posúdiť ako organizátorstvo podľa 21 ods. I písm. a) Trestného zákona pokračovacieho prečinu daňového podvodu podľa S 277a ods. 1 Trestného zákona. Možno preto konštatovať, že odvolací súd v právnej vete a pri právnej kvalifikácii citovanej skutkovej vety plne vychádzal zo skutkového stavu opísaného v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku.
Napokon, čo sa týka námietok obvineného, že logikou súdov bola konaním Ing. Andreja Kisku spôsobená obchodnej spoločnosti Spoločnosť A škoda a nemohlo dôjsť k získaniu žiadneho neoprávneného prospechu, dovolací súd uvádza, že pre toto trestné konanie je irelevantné, či si obvinený Ing. Andrej Kiska mohol zabezpečovať svoju predvolebnú a volebnú kampaň na prezidenta Slovenskej republiky prostredníctvom obchodnej spoločnosti Spoločnosť A, resp. či svojím konaním spôsobil tejto obchodnej spoločnosti škodu. Pre posúdenie trestnosti činu plne postačovalo, ak konajúce súdy na základe skutkových zistení ustálili, že obvinený v rozpore s daňovými predpismi úmyselne organizoval zaradenie sporných faktúr do účtovníctva svojej spoločnosti na daňové účely a následné uplatnenie nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty a konal tak v úmysle dosiahnuť vyplatenie peňažného plnenia spoločnosti Spoločnosť A (zadovážiť jej neoprávnený prospech) na úkor Slovenskej republiky zastúpenej príslušným správcom dane. To, či by sa takéto peňažné plnenie (prospech) následne v dispozícii obchodnej spoločnosti Spoločnosť A transformovalo na zníženie škody spôsobenej Ing. Andrejom Kiskom alebo nie, je pre túto trestnú vec bez akéhokoľvek významu.
Z obsahu podaného dovolania ďalej vyplýva, že obvinený spochybnil aj naplnenie materiálneho znaku zisteného skutku a s tým súvisiace posúdenie tohto skutku ako trestného činu s poukazom na údajnú nepatrnú závažnosť jeho konania (S 10 ods. 2 Trestného zákona). Obvinený v tejto súvislosti predovšetkým poukázal na skutočnosť, že odvolací súd sa s naplnením materiálneho znaku prečinu nijako nevysporiadal. Zdôrazňujúc, že iný obdobný prípad nikdy nebol pred súdom; že z hľadiska pohnútky bolo dané legitímne očakávanie dovolateľa ohľadne dosahovania vyšších zdaniteľných príjmov; a že výsledky daňovej kontroly neboli rozporované a nedošlo k vyplateniu uplatnených nárokov na vrátenie dane z pridanej hodnoty, resp. že boli zo strany dovolateľa vrátené, obvinený vyjadril názor, že závažnosť jeho konania nebola vyššia ako nepatrná.
Podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.
Materiálny korektív predstavuje výnimku z formálneho chápania kategórie trestných činov. Jednou z podmienok, ktorá musí byť splnená na to, aby určité protiprávne konanie (skutok) mohlo byť kvalifikované ako konkrétny prečin, je v zmysle S 10 ods. 2 Trestného zákona aj pozitívny záver o tom, že závažnosť konania, ktoré inak z formálneho hľadiska napĺňa znaky skutkovej podstaty nejakého prečinu, je vyššia ako nepatrná. Stupeň závažnosti činu má zásadný význam pre rozhodnutie o základnej otázke trestného konania (otázke viny a trestu). Na posúdenie závažnosti určitého protispoločenského konania majú vplyv a závažnosť prečinu určujú nasledovné skutočnosti:
a) spôsob vykonania činu a jeho následky,
b) okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný (predovšetkým poľahčujúce a priťažujúce okolnosti podľa S 36 a S 37 Trestného zákona),
c) miera zavinenia a pohnútka páchateľa.
Kritériá, pomocou ktorých sa určuje závažnosť prečinu, sa týkajú konania a následku (test objektívnej stránky) a miery zavinenia v prípade pohnútky (t. j. subjektívnej stránky) a sú také rôzne a premenlivé, že pomocou nich možno v konkrétnom prípade dostatočne rozlíšiť stupeň závažnosti spáchaného prečinu, resp. činu vykazujúceho znaky prečinu. Uvedené kritériá pritom nemožno hodnotiť izolovane, ale v ich súhrne bez toho, aby niektoré boli preceňované na úkor iných. Závažnosť protispoločenského konania býva spravidla deliacou čiarou medzi trestným činom a priestupkom.
V súlade s rozhodnutím najvyššieho súdu č. R 121/2014, publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2014, platí v súvislosti s prieskumom správnosti (ne)uplatnenia materiálneho korektívu v dovolacom konaní nasledovné: „ Dovolací súd môže pri posudzovaní dôvodu dovolania uvedeného v Í 371 ods. I písm. i/ Tr. por. hodnotiť i potrebnú (vyššiu než nepatrnú) závažnosť prečinu (Í 10 ods. 2 Tr. zák.) a opierať sa pritom o dôkazy, ktoré boli v súdnom konaní vykonané; nesmie však skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku (Í 371 ods. I písm. i/, časť vety za bodkočiarkou Tr. por.). ”
Dovolací súd v prvom rade uvádza, že aj napriek tomu, že odvolací súd v odôvodnení svojho odsudzujúceho rozsudku neuviedol, z akých dôvodov považuje závažnosť zisteného skutku za vyššiu ako nepatrnú, z výrokovej časti rozsudku odvolacieho súdu (uznanie obvineného za vinného) dostatočne vyplýva, že materiálny znak spáchania prečinu daňového podvodu podľa S 277a ods. I Trestného zákona považoval za naplnený. Berúc do úvahy citované rozhodnutie najvyšší súd konštatuje, že v predloženej trestnej veci možno pristúpiť na podklade skutkového stavu zisteného súdmi nižších stupňov k prieskumu správnosti právneho záveru odvolacieho súdu ohľadne naplnenia tohto materiálneho znaku prečinu. Opierajúc sa o dôkazy vykonané súdmi nižších stupňov, resp. o ich hodnotenie, dovolací súd uvádza, že rovnako ako odvolací súd vyhodnotil závažnosť činu obvineného ako vyššiu než nepatrnú. S nastoleným názorom obvineného, že skutok vymedzený v skutkovej vete nie je trestným činom s poukazom na SS 10 ods. 2 Trestného zákona, sa dovolací súd nemohol stotožniť z nasledovných dôvodov.
Z hľadiska možnosti uplatnenia materiálneho korektívu v prípade obvineného Ing. Andreja Kisku je potrebné podľa najvyššieho súdu zohľadniť spôsob vykonania činu, a to že obvinený zosnoval a riadil (ako organizátor) v dlhšom časovom období (od l. júna 2013 do 26. mája 2014) páchanie pokračovacieho prečinu daňového podvodu, pričom takéto konanie viedlo až k trom samostatným čiastkovým útokom voči Trestným zákonom chránenému záujmu Slovenskej republiky na tom, aby nároky na vrátenie dane z pridanej hodnoty boli uplatňované výlučne v prípade, keď sú na to splnené zákonné podmienky.
Závažnosť konania obvineného Ing. Andreja Kisku nijako nezmierňuje ani spôsobený následok, keď v priamej súvislosti s jeho účasťou na trestnom čine došlo v súčte k neoprávnenému uplatneniu nároku na vrátenie dane až vo výške 155.184,40 Eur, pričom táto suma viac ako sedemnásobne prekračuje dolnú hranicu väčšieho rozsahu podľa S 125 ods. 1 Trestného zákona. Samotná skutočnosť, že výsledky daňovej kontroly neboli následne rozporované a k vyplateniu uplatnených nárokov na vrátenie dane z pridanej hodnoty nedošlo, resp. že boli zo strany obchodnej spoločnosti Spoločnosť A vrátené, z pohľadu najvyššieho súdu nespôsobuje nepatrnú závažnosť zisteného skutku, nakoľko trestný čin daňového podvodu bol do Trestného zákona koncipovaný ako predčasne dokonaný trestný čin (pokus trestného činu povýšený na dokonaný trestný čin). Nemožno preto ignorovať spoločenský konsenzus, podľa ktorého je samo o sebe dostatočne závažným aj také konanie páchateľa (alebo účastníka), ktoré nespôsobilo následok v podobe neoprávneného vyplatenia nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty.
Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti najvyšší súd zastáva názor, že ani zistené poľahčujúce okolností podľa S 36 písm. c), písm. k) Trestného zákona (okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný), ako ani miera zavinenia obvineného (priamy úmysel), resp. zistená pohnútka, ktorá v tomto prípade predstavuje obligatórny znak skutkovej podstaty dotknutého prečinu (konanie v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech) neznižujú závažnosť zisteného činu na nepatrnú úroveň, na základe ktorej by po aplikácii materiálneho korektívu v zmysle S 10 ods. 2 Trestného zákona prichádzalo do úvahy právne posúdenie skutku opísaného v skutkovej vete tak, že nejde o trestný čin.
Pokiaľ obhajoba ďalej poukazovala na to, že bolo dané legitímne očakávanie obvineného ohľadne dosahovania vyšších zdaniteľných príjmov spoločnosti Spoločnosť A, najvyšší súd k tomu poznamenáva, že predmetné tvrdenie nezodpovedá ustáleným skutkovým zisteniam súdov nižších stupňov, ktoré dovolací súd v konaní o dovolaní obvineného nie je oprávnený prehodnocovať alebo meniť. Napokon, pre úplnosť k námietke obvineného, že iný obdobný prípad nikdy nebol pred súdom, je potrebné podotknúť, že § 10 ods. 2 Trestného zákona ustanovuje okolnosti, na ktoré sa pri skúmaní závažnosti prečinu prihliada taxatívne, pričom trestná politika orgánov činných v trestnom konaní medzi takéto okolnosti nepatrí, a preto ju pri skúmaní závažnosti prečinu z hľadiska prípadnej aplikácie materiálneho korektívu nemožno vziať do úvahy.
Zohľadniac všetky skutočnosti uvedené v odôvodnení tohto uznesenia najvyšší súd uzatvára, že na podklade podaného dovolania nezistil naplnenie dôvodov dovolania podľa S 371 ods. 1 písm. c) a písm. i) Trestného poriadku (ani iných), a preto dovolanie obvineného Ing. Andreja Kisku podľa SS 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. septembra 2026
JUDr. Emil Klemanič v. r.
predseda senátu
Článok pôvodne publikovaný na portáli Právne listy