Keď sa skončila Druhá svetová vojna, pán Vladimír Strmeň bol „mládencom v rozpuku“. Aktuálne má 98 rokov a stále je v rámci možností aktívny v spoločenskom živote. V týchto dňoch sa po celom Slovensku konajú spomienkové slávnosti pri príležitosti víťazstva nad fašizmom. Pri tejto príležitosti si čiperný senior zaspomínal aj na tieto udalosti.
Narukoval vo veku, kedy dnešné deti mnohí rodičia ešte vozia do školy. Vyštudoval konzervatórium, no štúdium mu prerušilo SNP. Partizánsky štáb si Rusi urobili v ich dome a z neho spravili najskôr spojku. Neskôr dostal plnohodnotný výcvik a zúčastňoval sa partizánskych akcií. Mladým ľuďom dnes podľa neho chýba hrdosť na svoj národ. Práve tá aj jemu pomohla v najťažších chvíľach. Je si vedomý toho, že ani dnes to nie je jednoduché, no za to, že sme Slováci, sa hanbiť nesmieme. Má ešte jednu celoživotnú zásadu: Denne dobrý skutok, ku ktorému patrí aj pozitívne myslenie.
Prerušil štúdium
„Keď som narukoval, mal som 14 rokov. V júni som skončil školu, meštianku a hneď po prázdninách 12. septembra 1942 som rukoval v plukovej hudbe pluku číslo 3, kde bola vojenská hudobná škola,“spomína vojnový veterán. Neskôr absolvoval aj výcviky so zbraňou. Keď prišlo povstanie, študentov postavili na dvor zvolenských kasární a roztriedili ich podľa toho, kto s akou zbraňou vedel zaobchádzať. Keďže chlapci boli ešte školopovinní, dostali dovolenku, aby mohli nastúpiť medzi partizánov s tým, že štúdium si dokončia po návrate. „Ja prídem domov do nášho domu, a v našom rodičovskom dome partizánsky štáb, Rusi. A na čo je teba trúba? Trúbu na skriňu, tu máš flintu a ideš s nami bojovať,“ rozpráva ďalej s tým, že on bol spojka.
Mobily neboli. S depešami musel chodiť on
„Na tretí deň ma poslali s depešou na Španiu dolinu. Tam bola veľká sa Partizánska skupina armádneho generála Milana Rastislava Štefánika. Službu mal práve vtedy nadporučík Sitár, čo sme spolu slúžili vo Zvolene,“ hovorí ďalej pán Strmeň. Po hodine mu Sitár oznámil, že späť s depešou nepôjde, ale zostáva s nimi. A tak dostal výcvik, aby sa mohol zúčastňovať rôznych partizánskych akcií.
Čo chýba dnešným mladým
Bojovať za Slovensko nebolo jednoduché. Okrem modlitby mu pomáhalo aj vedomie, že bojovať za Slovensko je výsadou. U dnešných mladých badá, ako keby sa hanbili za to, že sú Slováci. „Všade prízvukujem, buďte hrdí na našu krajinu. Všade sa hláste za svoju hrdosť, som Slovák. Áno, ja niečo znamenám. Že sme malá krajina, to je naše nešťastie. Že vždy máme niekoho, kto nám velí odniekiaľ. Že sme teraz medzi dvoma kameňmi,“ uvedomuje si veterán, no aj napriek tomu kladie dôraz na potrebu hrdosti na to, kto sme.
Životná zásada DDS: Denne dobrý skutok
Podľa pána Strmeňa je dôležité, aby sme denne urobili dobrý skutok. Je to aj jeho celoživotná zásada. A tiež byť pozitívne naladený. „Čo bolo, bolo, čiara. Ale čo bude, to je dôležité. Vždy rozmýšľať dopredu, toto vám osladí život. Dobré skutky robiť,“ uzatvára svoje rozprávanie vzácny človek.
Milí čitatelia,
veríme, že pravda má byť pre všetkých – nie zamknutá za platobné brány, prémiové zóny či platený obsah.
Fungujeme bez oligarchov, bez tlaku politických strán a záujmových skupín.
Ak si vážite našu prácu, prosím, podporte nás.
💳 Príspevok si môžete použiť na účet: SK: IBAN91 020 0000 0043 7373 6457 (uveďte poznámky, stačí zadať „dar“)
Ďakujeme, že ste s nami. Vďaka vám môžeme zostať slobodní. ❤