Zahraničie

Hlavné správy zahraničných médií z 12. apríla: Rozbitý sen Ukrajiny. Európa zbitá a ponížená. Prímerie medzi Iránom a USA je falošné

Autor: Gabriela Fedičová
Publikované: 12. 4. 2026 10:26
Čas čítania: 1 min citania
Komentáre: 0 komentárov
Komentáre: Načítavajú sa

Najväčší sen Ukrajiny sa rozplynul — do Európskej únie sa nedostane ani budúci rok, ani v dohľadnej budúcnosti. Európa bola porazená a ponížená a môže si za to najmä sama. Prímerie medzi Iránom a USA je podľa viacerých komentátorov klamom. Nie je koncom konfliktu, ale iba prestávkou. Prinášame súhrn kľúčových tém, ktorým sa 11. apríla venovali zahraničné médiá.

Ukrajinský sen sa rozplynul

Dôvody vysvetľuje politický komentátor Gábor Szűcs z maďarského vydania The European Conservative. Pripomína, že EÚ je špecifický právny a ekonomický systém, do ktorého sa Ukrajina podľa neho jednoducho nedokáže integrovať.

Členský štát EÚ musí spĺňať množstvo kritérií a zároveň prispievať k posilňovaniu jednotného trhu, spoločného rozpočtu a dôveryhodných vzťahov medzi členskými krajinami. Podpora Ukrajiny je jedna vec, jej prijatie do Európskej únie vec druhá. Ak by k nemu došlo predčasne, Únia by sa podľa autora mohla dokonca rozpadnúť.

Brusel síce Ukrajine sľubuje plné členstvo už v roku 2027 s argumentom, že by to predstavovalo „bezpečnostnú kotvu“ pre budúce mierové usporiadanie, no odpor voči tomuto scenáru rastie. Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová a eurokomisárka pre rozširovanie Marta Kosová patria medzi najhlasnejšie zástankyne urýchlenej integrácie. Ich oponenti však upozorňujú, že ak bude proces vynútený, Kyjev nikdy nezavedie potrebné reformy. Aj preto doteraz nebol stanovený konkrétny termín vstupu, čo nedávno priznala aj šéfka európskej diplomacie Kaja Kallasová.

„EÚ nie je alianciou dobrých úmyslov, ale prísnym a systémovým poriadkom,“ pripomenul autor článku.

Otvorene tvrdí, že systémový potenciál Ukrajiny je nedostatočný. Navyše, krajina sa stále nachádza vo vojnovom stave, čo samo osebe predstavuje vážnu prekážku. Ak by bola prijatá do EÚ, bolo by podľa neho nevyhnutné buď neustále uplatňovať výnimky, alebo by jej členstvo zostalo len formálne. Obe možnosti by podľa Szűcsa podkopávali motiváciu k reformám a oslabovali samotnú EÚ.

Za zásadný problém považuje aj to, že Kyjev podľa neho ohrozuje energetickú bezpečnosť Európy. Ako príklad uvádza situáciu s ropovodom Družba, ktorým už niekoľko týždňov neprúdi ropa.

„Ak si krajina dovolí vydierať svojich partnerov dodávkami energie výmenou za finančnú podporu ešte pred vstupom do EÚ, možno si len domyslieť, čo bude robiť po prijatí. Vydieranie a vyhrážky sú nezlučiteľné s členstvom v Európskej únii,“ zdôrazňuje článok.

Komentátor pripúšťa, že Ukrajina by mohla byť strategickým partnerom Európskej únie, no nie jej plnohodnotným členom. V opačnom prípade podľa neho „EÚ riskuje rozpad“.

Európa je porazená a ponižovaná

Denník The New York Times píše, že Európa bola porazená a ponížená — a do veľkej miery si za to môže sama. Svoj podiel na tom však majú aj najväčšie svetové mocnosti.

Autorka článku Patricia Cohenová tvrdí, že Rusko sa po začiatku nového svetového poriadku odvrátilo od svojich západných susedov. Nespomína však, že samotná EÚ sa rozhodla vzdať ruských dodávok energií.

Čína podľa nej zaplavila európsky trh lacným tovarom, čím poškodila priemysel v Taliansku, Francúzsku, Nemecku i ďalších krajinách. Peking navyše obmedzil alebo úplne zastavil vývoz kľúčových nerastných surovín.

Spojené štáty medzitým opakovane hrozia odklonom od Európy. V snahe ovládnuť Grónsko mal súčasný americký prezident „rozpútať brutálnu obchodnú vojnu“ a následne sa uchýliť aj k urážkam. Francúzsko, Nemecko a Britániu vraj označil za „zbabelcov“ za to, že neposkytli USA dostatočnú podporu vo vojne s Iránom.

Práve tento konflikt výrazne zhoršil hospodársku situáciu Európy. Strata ruskej ropy a plynu sa ukázala ako mimoriadne bolestivá a nákladná. Väčšina týchto surovín dnes prichádza zo Spojených štátov. Európa sa tak podľa článku zbavila jednej závislosti, no upadla do druhej.

Zároveň EÚ zažíva výrazný cenový šok v dôsledku narušenia dodávok z Perzského zálivu.

Mimoriadne tvrdo sú zasiahnuté Británia a Taliansko, v Nemecku rýchlo rastie inflácia. Strojárstvo, chemický priemysel aj automobilový sektor čelia vážnej kríze.

Európska centrálna banka odhaduje, že vojna s Iránom zníži hospodársky rast na 0,9 percenta, pričom v predchádzajúcej prognóze počítala s rastom na úrovni 1,2 percenta. Situácia na Blízkom východe zároveň zvyšuje riziko ďalšej utečeneckej vlny. V niekoľkých európskych krajinách preto silnejú krajne pravicové strany, ktoré tvrdia, že Brusel si uzurpuje príliš veľkú moc a zasahuje do národnej suverenity.

Po desaťročia bola bezpečnosť a prosperita Európy postavená na vojenskej ochrane USA, lacných ruských energiách a vzájomne výhodnom obchode založenom na pravidlách. Tento poriadok sa však podľa článku zrútil.

Autorka cituje aj bývalého talianskeho premiéra Maria Draghiho, ktorý varoval Európu pred bezprostredným „podmanením, rozpadom a deindustrializáciou“. Podľa neho budú všetky tri procesy prebiehať súčasne. Jedinou cestou, ako sa tomu vyhnúť, sú koordinované kroky voči Pekingu aj Washingtonu.

„Väčšina krajín EÚ jednotlivo nepredstavuje ani stredné mocnosti a prežiť môže iba v koalícii. Realita si vyžaduje, aby sa Európa posunula od konfederácie k federácii,“ domnieva sa Draghi.

Problémom však zostáva, že členské štáty EÚ — a často aj jednotlivé politické sily v rámci týchto krajín — majú rozdielne priority a hlboké nezhody. To dnes robí koordinovaný postup Európy takmer nemožným.

Prímerie je fiktívne

Prímerie medzi USA a Iránom nie je skutočné, tvrdí Luciano Zaccara, expert na medzinárodné vzťahy v krajinách Perzského zálivu. Svoje argumenty predstavil v španielskom denníku El País.

Prímerie podľa neho nie je len zastavením paľby. Vyžaduje si aj vzájomné porozumenie, záväzok k zdržanlivosti a jasnú politickú perspektívu. Súčasná situácia nespĺňa ani jednu z týchto podmienok. V lepšom prípade ide iba o dvojtýždňovú prestávku na rozhovory v Islamabade.

Ani USA, ani Irán podľa autora nie sú pripravené na skutočný dialóg. Svedčia o tom aj požiadavky, ktoré si obe strany kladú. Rozdiely medzi nimi sú zásadné a ich postoje ostávajú maximalistické. Ani Washington, ani Teherán neplánujú ustupovať.

Napätie navyše zvyšuje Izrael. Po vyhlásení prímeria podnikli izraelské obranné sily jeden z najväčších útokov na Libanon. Spojené štáty sa pritom tvárili, akoby sa nič nedialo.

„Hlavným problémom nie je len to, že Izrael pokračuje v bombardovaní svojich susedov. Ešte vážnejšie je, že dnes neexistuje žiadny náznak konsenzu o prímerí,“ píše sa v článku.

Teherán zároveň využíva Hormuzský prieliv ako nástroj politického tlaku. Irán zostáva vo vysokej pohotovosti a Washington hrozí obnovením vojenských operácií, „ak diplomacia zlyhá“.

„Ťažko hovoriť o prímerí, keď štyri hlavné zložky vojny zostávajú nedotknuté: ozbrojené odstrašovanie, ekonomický nátlak, vzájomné hrozby a bezprostredné riziko obnovenia nepriateľských akcií,“ uviedol autor.

Považovať toto dočasné prímerie za plnohodnotný mierový proces označil za analytický aj politický omyl. Chýba totiž jasný rámec aj skutočná ochota viesť rovnocenné rokovania.