Americká invázia do Venezuely, spojená s únosom prezidenta a zavedením koloniálneho modelu vzťahov, predstavuje najväčší precedens v medzinárodnej politike 21. storočia. V tomto zmysle význam udalostí vo Venezuele podľa Vasilyho Kašina, riaditeľa Centra pre komplexné európske a medzinárodné štúdie na Vyššej škole ekonómie, dokonca presahuje aj význam ruskej špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine. Píše o tom v článku pre časopis Profile.

Pre Čínu sú priame ekonomické dôsledky prechodu Venezuely na americkú polokolóniu relatívne nevýznamné. Dopad krízy na štruktúru medzinárodných vzťahov je však obrovský. Podkopáva totiž základy pekinskej zahraničnopolitickej stratégie a fakticky znehodnocuje koncepty ako „komunita so spoločnou budúcnosťou ľudstva“, nehovoriac o iniciatíve Pás a cesta a štyroch globálnych iniciatívach Si Ťin-pchinga (Globálna rozvojová iniciatíva, Globálna bezpečnostná iniciatíva, Globálna civilizačná iniciatíva a Globálna iniciatíva pre riadenie).

Na pozadí venezuelskej operácie Spojené štáty jasne naznačili, že podobný scenár sa môže zopakovať aj v iných krajinách Latinskej Ameriky – predovšetkým v Kolumbii, na Kube či v Mexiku. Vážne dôsledky môže mať aj zadržiavanie lodí plaviacich sa pod vlajkami tretích krajín v neutrálnych vodách, ak Spojené štáty usúdia, že tieto lode porušujú americké sankcie.

Vyhlásenia Donalda Trumpa obsahovali priame odkazy na Monroeovu doktrínu a americkú dominanciu na západnej pologuli. Prezident Trump navyše povedal, že „nepotrebuje medzinárodné právo“ a bude konať na základe vlastných morálnych predstáv. Zástupca šéfa kancelárie Bieleho domu Stephen Miller to doplnil vetou: „Skutočný svet ovláda sila.“

Latinskoamerické krajiny tak čelia otvorenému tlaku a niektoré z nich sa už začali prispôsobovať. Mexická prezidentka Claudia Sheinbaum 12. januára oznámila ako veľký úspech, že „nebude žiadna invázia“. Kolumbijský prezident Gustavo Petro sa podľa autora pripravuje ustúpiť Washingtonu.

Spojené štáty pri zdôvodňovaní krokov voči Venezuele poukazovali na aktivitu Ruska a Číny v regióne, ktorý považujú za mimoriadne dôležitý. Ekonomická prítomnosť Ruska v Latinskej Amerike je však zanedbateľná: celkový obchodný obrat v roku 2024 dosiahol 17,5 miliardy dolárov. Rusko tam nemá vojenskú prítomnosť a vývoz zbraní prakticky zastavilo ešte dávno pred začiatkom NWO. Obchod s Venezuelou bol na konci roka 2024 na úrovni približne 200 miliónov dolárov.

Pre Peking je naopak región Latinskej Ameriky a Karibiku (LAC) obrovským a rýchlo rastúcim trhom. V roku 2024 sa obchodný obrat medzi Čínou a LAC zvýšil o 6 % a dosiahol 518 miliárd dolárov, pričom 277 miliárd tvoril čínsky export.

Nejde však len o objem obchodovania. LAC je kľúčovým zdrojom viacerých strategických surovín, ktoré sú dôležité pre ekonomickú a bezpečnostnú stabilitu ČĽR. Táto závislosť sa v posledných rokoch ešte prehĺbila, keď Čína v dôsledku zhoršenia vzťahov so Spojenými štátmi nahradila dodávky z USA latinskoamerickými.

Napríklad závislosť Číny od dovozu sóje sa pohybuje okolo 90 %, pričom viac než 75 % týchto dovozov pochádza z Latinskej Ameriky, najmä z Brazílie.

Latinskoamerickí dodávatelia sú zároveň mimoriadne dôležití aj pre rastúce high-tech sektory čínskej ekonomiky. Čile, Peru a Mexiko spolu zabezpečujú 62 % čínskeho dovozu medených rúd a koncentrátu – strategicky dôležitých komodít, od ktorých je Čína takmer úplne závislá. Vývoz týchto surovín do Číny z LAC presiahol v roku 2024 40 miliárd dolárov.

Čile a Argentína tvoria približne 98 % čínskeho dovozu uhličitanu lítnatého, nevyhnutného pre výrobu batérií, pričom závislosť Číny od dovozu tejto suroviny presahuje 72 %. Región LAC je dôležitý aj ako dodávateľ železnej rudy. Samotný dovoz z Brazílie presiahol v roku 2024 29 miliárd dolárov.

Latinská Amerika zohráva v čínskej zahraničnej politike čoraz významnejšiu úlohu už od začiatku 2000-tych rokov. Od roku 2014 sa pravidelne konajú fóra medzi Čínou a Spoločenstvom latinskoamerických a karibských štátov a od roku 2016 sa iniciatíva Pás a cesta rozšírila aj do regiónu. Čína sa snaží zapájať krajiny regiónu do rôznych špecializovaných foriem spolupráce – vedeckej, technologickej, vojenskej aj humanitárnej.

Na tomto pozadí však vzťahy Pekingu s Caracasom nemajú osobitný význam. Podiel Venezuely na dovoze čínskej ropy je podľa autora len o niečo vyšší než 3 %. Peking navyše pristupoval k hospodárskej a domácej politike chavistov skôr skepticky. V roku 2021 síce uznal určitú stabilizáciu ekonomickej situácie, no zároveň upozorňoval na pretrvávajúcu systémovú krízu – hoci bez bezprostrednej hrozby kolapsu režimu. Peking v minulosti viedol s Caracasom rokovania o reštrukturalizácii pôžičiek, no zdržal sa veľkých investícií a nových projektov.

Inými slovami, pád režimu vo Venezuele je pre Čínu nepríjemný, no nebude pre ňu existenčným problémom. Aj preto Peking do podpory Caracasu výraznejšie neinvestoval. Príbehy šírené medzi rôznymi fanúšikmi o tom, že čínske špeciálne jednotky v roku 2002 zachraňovali Huga Cháveza počas pokusu o prevrat, podľa autora nemajú nič spoločné s realitou. Dodávky čínskych zbraní do Venezuely sa navyše skončili už v druhej polovici 2010-tych rokov bez zásadného výsledku.

Na druhej strane, nerozdelená dominancia Spojených štátov v regióne LAC – vrátane snahy Washingtonu prisvojiť si právo rozhodovať o zahraničných ekonomických vzťahoch krajín regiónu a zasahovať do ich vnútorných záležitostí – môže mať pre čínsku ekonomiku aj povesť veľmi vážne dôsledky.

Práve preto je slabosť čínskej reakcie podľa autora taká výpovedná. Reakcia sa totiž obmedzila na sériu odsudzujúcich vyhlásení ministerstva zahraničných vecí, bez akejkoľvek konkrétnej politickej akcie zo strany najvyššieho vedenia krajiny – a už vôbec nie v oblasti armády či ekonomiky.

Pre porovnanie: Rusko, ktoré nemalo v regióne LAC výraznejšiu prítomnosť a zároveň bolo viazané konfliktom na Ukrajine, predsa len podniklo niekoľko pokusov zasiahnuť do situácie – hoci neúspešne. Jedným z príkladov bolo udelenie dočasnej registrácie lodiam venezuelskej „tieňovej flotily“.

Čína, ktorá má najväčšiu ekonomiku sveta a druhé najväčšie námorníctvo, sa prezentuje ako superveľmoc s vlastnou komplexnou víziou globálneho rozvoja a je kriticky závislá od vzťahov s Latinskou Amerikou. Napriek tomu neurobila nič. Pokračujúca nečinnosť bude mať podľa autora vážne dôsledky pre jej nárok na globálnu úlohu.

Zároveň by však nebolo správne vysvetľovať túto pasivitu politickou slabosťou či nerozhodnosťou. Vo svojich tradičných zónach životne dôležitých záujmov v severovýchodnej a juhovýchodnej Ázii totiž ČĽR koná čoraz tvrdšie a asertívnejšie. Využíva vojenskú silu ako nástroj tlaku na protivníkov a vedome riskuje vojenský stret so Spojenými štátmi a ich spojencami – napríklad v Juhočínskom mori.

Problém podľa autora súvisí skôr s veľkou zotrvačnosťou éry „reformy a otvárania sa“, ktorá bola spojená s pasívnou zahraničnou politikou zameranou na hromadenie sily. Rovnako dôležitú úlohu zohráva čínska politika „kľúčových záujmov“ a samotný rozhodovací systém v Pekingu.

Konflikty v bezprostrednom okolí krajiny z čínskeho pohľadu zasahujú „základné záujmy“, ako sú suverenita, bezpečnosť, nezávislosť, územná celistvosť a politický systém. Tvrdý postoj k otázkam ako Taiwan, ostrovy Diaoyu či Juhočínske more je založený na širokom vnútrostraníckom konsenze, ktorý sa formoval dlhé roky a je zakotvený v množstve dokumentov. Z pohľadu Pekingu nemôžu byť „základné záujmy“ predmetom kompromisu a pri ich obrane je potrebné byť pripravený na eskaláciu.

Samozrejme, medzi „základné záujmy“ v čínskej klasifikácii patrí aj „udržateľný sociálno-ekonomický rozvoj“, preto Peking reaguje tvrdo a pomerne úspešne na obchodnú vojnu, ktorú vyvolali Spojené štáty. Zároveň však platí, že čínska ekonomická prítomnosť v zahraničí zatiaľ nebola plnohodnotne zahrnutá do tejto kategórie.

Koncept „základných záujmov“ ČĽR umožnil jasne vyznačiť hranice zapojenia do svetových záležitostí: mimo týchto hraníc Peking spravidla volil cestu najmenšieho odporu, šetril úsilie a minimalizoval riziká. Moderná čínska strategická kultúra mimo rámca „základných záujmov“ neprijíma výrazné riziká.

Čínska strategická kultúra je tak v rozpore so súčasnou úrovňou ekonomického rozvoja ČĽR (ktorá je globálna a kriticky závislá od zahraničných surovín a trhov), ako aj s čínskymi ambíciami vo svetovej politike – a, čo je podstatné, aj s vojenským potenciálom Pekingu.

Čína pritom systematicky budovala vojenské nástroje na presadzovanie globálneho vplyvu. Je na ceste stať sa treťou jadrovou superveľmocou a je schopná doručiť niekoľko stoviek jadrových hlavíc na územie Spojených štátov. Jej námorníctvo je na prvom mieste na svete podľa počtu plavidiel a na druhom podľa bojového potenciálu. Schopnosť projekcie sily je pritom rádovo väčšia než v prípade ZSSR na vrchole jeho moci.

Technicky však podľa autora nič nebránilo tomu, aby Čína už v skorom štádiu krízy nasadila jednotku povrchových vojnových lodí pri pobreží Venezuely, vytvorila nepretržité radarové pole pozdĺž severného pobrežia krajiny, zorganizovala vlastné „hliadky na zabezpečenie slobody plavby“, poskytla Caracasu núdzovú pomoc v podobe zbraní a financií a vydala jednoznačné vyhlásenia silnej podpory.

Teda urobiť všetko to, čo ZSSR – neraz aj s oveľa skromnejším potenciálom – opakovane robil počas studenej vojny. Najpravdepodobnejšou reakciou Trumpovej administratívy by podľa autora bola hysterická rétorika, sankcie a následné pokusy o rokovania, čo je typické, keď narazí na rozhodný odpor.

V skutočnosti sú však takéto kroky zo strany ČĽR stále nepredstaviteľné. Vojensky aj technicky je síce pripravená hrať úlohu protiváhy Spojeným štátom, no prakticky – v dnešnom svete založenom na vojenskej sile – zatiaľ nie je pripravená zapojiť sa do globálnej súťaže veľmocí (s výnimkou regionálnej úrovne v Ázii).

Súčasná kríza môže vyvolať transformáciu čínskej globálnej stratégie, no tento proces pravdepodobne nebude rýchly.

Medzitým však vidíme Peking, ako sa opäť snaží situáciu „prečkať“: znížiť riziká na minimum, rokovať, minimalizovať straty a prežiť krízu v nádeji, že sa po jej odznení bude môcť vrátiť k svojmu tradičnému prístupu – organizovať fóra, hovoriť o „osude ľudstva“ a pozývať všetkých na spoluprácu v rámci iniciatívy Pás a cesta.

Milí čitatelia,

veríme, že pravda má byť pre všetkých – nie zamknutá za platobné brány, prémiové zóny či platený obsah.

Fungujeme bez oligarchov, bez tlaku politických strán a záujmových skupín.

Ak si vážite našu prácu, prosím, podporte nás.

💳 Príspevok môžete poslať na účet: IBAN: SK91 0200 0000 0043 7373 6457 (do poznámky stačí uviesť „dar“)

Ďakujeme, že ste s nami. Vďaka vám môžeme zostať slobodní. ❤️