„Nie je normálne, že u nás už žije takmer milión Ukrajincov, pretože to už je desatina obyvateľstva,“ hovorí v bilančnom rozhovore pre ParlamentníListy.cz senátorka a advokátka Jana Zwyrtek Hamplová.Rozhovor prinášame v plnom znení: 

Varuje, aby Česko neobetovalo svoje obce, bezpečnosť a kvalitu života v mene politicky vnucovanej solidarity. V rozhovore sa venuje aj rozdeľovaniu spoločnosti, autocenzúre a strachu hovoriť, úlohe médií, novej vláde, významu 17. novembra aj hraniciam pomoci cudzincom na úkor vlastných občanov. 

Pani senátorka, rok 2025 bol pre českú politiku veľmi turbulentný – nová vláda, výrazné posuny vo voličských preferenciách aj zmeny v Senáte. Ako osobne hodnotíte uplynulý rok v politike? Čo by ste označili za svoj najväčší senátorský úspech? 

Rok 2025 nebol predovšetkým ľahký. Končiaca vláda si nechcela pripustiť, že by skutočne niekedy mohla skončiť, a podľa toho sa správala. Výsledky jej vládnutia však boli tak do očí bijúce, že voľby prehrala, a to dokonca napriek jasnej podpore verejnoprávnych aj niektorých súkromných médií. Výsledky volieb preto možno právom považovať za najdôležitejšiu politickú zmenu tohto roku. Aj Senát pracoval prvý rok v výrazne inom zložení, a bolo to vidieť. Ja považujem za dôležité, že som sa na záver roka dohodla na spolupráci s klubom ANO – mne aj klubu sa otvorila cesta k efektívnejšej pomoci obciam a mestám v oblasti ich zákonov a ja budem klubu oporou v oblasti práva ako celku. Teda hodnotím to ako veľmi správny krok. V oblasti územnej samosprávy som pripravená pomáhať aj novej vláde, najmä novému ministrovi vnútra, ktorého vnímam ako schopného a cieľavedomého. Môj hlas je tiež dôležitý v Ústavnoprávnom výbore a Stálej komisii Senátu pre Ústavu Českej republiky – právnici sú tam potrební. 

Voľby zároveň priniesli novú vládu, ktorú podporila väčšina voličov. Čo by podľa vás mala v budúcom roku spraviť, aby jej voliči neboli sklamaní a neprišiel ďalší pocit premárnenej nádeje? 

Je to jednoduché. Plniť volebné sľuby. A ak to nepôjde, potom vysvetliť dôvody, prečo to nejde, alebo prečo to nejde hneď. Dôvody môžu byť objektívne, občas je politika, pochopiteľne, aj o kompromisoch, a určite sa po predchádzajúcej vláde nájdu „kostlivci v skrini“. Nikdy preto nesmie prestať komunikovať s ľuďmi. Jedno si však dovolím povedať hneď – voliči od tejto vlády nikdy neuvidia videá typu Nutella a podobné trápnosti. 

S výsledkom volieb sa však spája aj otázka motivácie voličov. Často sa hovorí o tom, či ľudia volili „z lásky“, alebo skôr „z rozumu“. Ako vy vnímate podporu Andreja Babiša takmer 35 % voličov – je to legitímna politická voľba, alebo signál niečoho hlbšieho v českej spoločnosti? 

Na úvod si dovolím poznamenať, že tie percentá by boli ešte vyššie, nebyť tej mediálnej a akokoľvek nezaslúženej protekcie pre Petra Fialu a jeho ľudí a tej až hystericky pestovanej nenávisti voči Andrejovi Babišovi. Vyhrať voľby za týchto ultra neférových podmienok bol skutočne unikátny majstrovský kúsok, pred ktorým treba smeknúť. Najmä ten posledný duel Babiš – Fiala bol od Andreja Babiša výkon zrelého politika, ktorý si s jasnou prevahou a v pokoji, ľudovo povedané, natrel súpera na chlieb. Márne sa ho vtedajší predseda vlády snažil vyprovokovať, odpoveďou mu bol absolútny pokoj. Ja osobne som vo svojom okolí, ak sa pýtate na dôvody, koho a prečo ľudia volili, často vnímala hlavne až nečakané obrovské sklamanie z Petra Fialu a z toho, kam našu krajinu on a jeho ľudia doviedli. Či to bola digitalizácia stavebného konania, kauza Dozimetr a rozdeľovanie úplatkov medzi strany, bitcoiny… Bola to jednoducho vršiaca sa hrôza. Jeho vláda sa navyše stala karikatúrou samej seba tým, ako sa stále chválila. Bola úplne odtrhnutá od ľudí. Úplne. Často zaznievalo – to radšej Babiš a jeho Agrofert s viditeľnými ziskami, než Fiala a jeho ľudia s neviditeľnými úplatkami a podivnými kauzami. Pripomeňme, že ďalšou opozičnou voľbou bolo vlastenecké SPD Tomia Okamuru posilnené novými tvárami Rajchlom, Vondráčkom a Šichtařovou, a do tretice úplne mladá krv Motoristi vedení neprehliadnuteľným duelom Macinka – Turek. Proti tejto zostave prirodzených a prevažne chytrých a vzdelaných osobností nemohol vyumelkovaný akademik Fiala obstáť, mohol ho tlačiť, kto chcel. Andrej Babiš vyhral voľby jednoducho zaslúžene a Petr Fiala ich veľmi zaslúžene prehral. A to je celé. Bohužiaľ nás pokus Petra Fialu zahrať sa na premiéra vyjde dosť draho. 

S tým súvisí aj opakujúce sa tvrdenie, že „ľudia v regiónoch by volili inak, keby sa mali lepšie“. Ako tieto súdy vnímate vy – pomáhajú skutočne pochopiť voličov, alebo skôr realitu zjednodušujú a skresľujú? 

To, že Praha je úplne iný svet, je trvalý stav. Nič nové. Aj ako hlavné mesto má dokonca svoj zákon. Tieto voľby však tentoraz ešte viac rozhodli obce a mestá, kde sa žije ten každodenný, normálny život, a ľudia riešia svoje každodenné, normálne problémy. Predchádzajúca vláda jednoducho nikdy nepochopila, že všetci voliči nežijú v Prahe a že jej pozornosť si zaslúži aj občan tej najmenšej obce a toho najvzdialenejšieho mesta našej krajiny. Mala len svoju bublinu dokonalosti, ktorá však nikdy neexistovala. A možno dodnes nepochopila realitu každodenného života. 

Rozdelenie spoločnosti sa prejavuje aj v otázkach zahraničnej politiky. V debatách o Ukrajine sa často argumentuje odkazom Václava Havla a Novembra 1989. Ako dnes, na prelome rokov 2025 a 2026, vnímate vzťah Čechov k Ukrajincom, ktorí u nás žijú – prevažuje ešte solidarita, alebo už skôr únava a pocit, že o niektorých veciach sa nesmie hovoriť otvorene? 

Osobne som presvedčená, že celkové rozdeľovanie spoločnosti je úplne cielené, pretože rozdelené krajiny sa lepšie ovládajú, a že zahraničná politika sa na to tiež až neuveriteľne využíva. Spomínam si, ako takmer kedysi ukrižovali tých z nás, ktorí sme sa vo svojich textoch jasne postavili proti Merkelovej, ktorá bez akejkoľvek debaty na európskej pôde sama za Nemecko otvorila náruč nelegálnej migrácii. Tá by dnes mala stáť pred európskym súdom, čo si to vtedy vôbec dovolila. Ale to nie – nás vtedy takmer označovali za rasistov a dnes pred súdom bude stáť Orbán, teda Maďarsko, za to, že tých jej migrantov dnes nechce na svojom území. Merkelová to vtedy ťažko prehnala, porušila všetko, čo mohla, a ohrozila hlavne svojich občanov a Európanov vôbec. Myslím si, že podobne sa to teraz preháňa s Ukrajinou – a tento čiernobiely pohľad škodí všetkým. A kto si dnes dovolí poukázať na fakty a historické súvislosti, opäť je na čiernej listine. Opäť som to zažila – bola som označená za človeka podporujúceho Rusko. Absolútna lož – som len človek, ktorý chráni bezpečnosť a záujmy svojej krajiny. Až čas ukáže, že opäť máme pravdu, ako vtedy s tou Merkelovou. Ale aby nebolo neskoro, ako sa to dnes ukazuje s tými migrantmi. Nie je totiž určite normálne, že už u nás máme takmer milión Ukrajincov, ako vo svojom rozhovore v týchto dňoch pripomenul prezident Václav Klaus, pretože to už je desatina obyvateľstva. Nikdy by sme nemali zabúdať na to, že Česká republika je náš domov, a tomu treba triezvo podriaďovať každé rozhodnutie. Pomáhať áno, ale nechať sa zneužívať a pomoc si nechať diktovať nie. Nie sme povinní ničomu a nikomu obetovať kvalitu života v našich obciach a mestách, teda domovy našich občanov. 

Napätie v spoločnosti je vidieť aj symbolicky – napríklad každého 17. novembra, kedy by sa mala oslavovať sloboda a demokracia, ale namiesto toho často sledujeme piskot, napádanie a vyhraňovanie sa voči ľuďom s iným názorom. Čo sa podľa vás s týmto sviatkom a jeho zmyslom v posledných rokoch stalo? 

Tento štátny sviatok prestal byť symbolom toho, ako by mal byť vnímaný. Tohtoročné oslavy to len potvrdili. Naopak – stal sa priestorom pre skupiny, ktoré demokratické princípy nerešpektujú, ale naopak popierajú, aj keď ich navonok hlasno vykrikujú a zaštiťujú sa nimi. Václav Havel sa preto musí obracať v hrobe... Ako človek, ktorý sa osobne udalostí spojených so 17. novembrom už od Palachovho týždňa z začiatku roku 1989 osobne zúčastnil, rovnako ako prvých volieb v roku 1990 a diania v rade ďalších rokov, zastávam názor, že tento štátny sviatok by sa mal prestať viazať k roku 1989. Prečo? Pretože je zneužívaný ľuďmi, ktorí často o 17. novembri 1989 nevedia vôbec nič, jednoducho preto, že jeho význam sa prežil a pozitívny pocit vyprchal. Ak má zostať v kalendári, tak len vo vzťahu k uzavretiu českých vysokých škôl v roku 1939, z ktorého aj spätne mrazí. 

Opakovane upozorňujete na to, že česká spoločnosť je unavená, rozdelená a rezignovaná. Keď sa obzriete za koncom roka 2025 – je podľa vás situácia lepšia, horšia, alebo sa ľudia len naučili mlčať? 

To, že nás cielene rozdeľujú, som už spomínala. To, že by sme sa nemali nechať rozdeľovať, hovorím, kadiaľ chodím. To, že sa blýska na lepšie časy, dokladá nová vláda svojím príkladom – tak rýchla a efektívna dohoda troch subjektov tu hádam ešte nebola. A to, že je veľká nádej, že im to vydrží, dokladá aj to, ako stále držia spolu napriek tomu, ako sa medzi nich snažia vrážať kliny, a to až tak, že dokonca aj pán prezident porušuje ústavné princípy. Dúfam, že to túto vládu len upevní. Určite jej dodá silu aj dôvera mnohých občanov, ktorí s ňou spájajú svoje očakávania, a je to v spoločnosti cítiť – vyslovuje sa nádej. A nádej spája. Rozdeľuje strach. 

Práve mlčanie sa často spomína v súvislosti so slobodou prejavu. Mnoho ľudí dnes hovorí, že sa radšej nevyjadrujú, aby nemali problémy v práci, v škole alebo na sociálnych sieťach. Vnímate to ako prirodzený vývoj spoločnosti, alebo ako vážny varovný signál? 

Táto atmosféra obáv otvorene hovoriť sa za vlády Petra Fialu do spoločnosti veľmi vrátila – začala tu byť cítiť novodobá normalizácia – len s internetom po boku. Teda, povedané so zveličením, nemali to až tak ľahké. Alebo naopak? Zlikvidovať šlo niekoho jednoduchšie? Jedno je isté – strach hovoriť a z toho vyplývajúca silná autocenzúra tu začali byť všade. To vyhrážanie som zažila osobne, naznačovalo sa mi napríklad svojho času, že mi bude znemožnené vykonávať advokáciu, a prídem tým o dvadsať rokov svojej odbornej praxe. Na aktuálne mi zrušili blog, ktorý patril desať rokov medzi najúspešnejšie. Prestali ma volať na odborné akcie. Mala som byť umlčaná. Hrozný pocit bezmocnosti. Bol to jeden z mojich motívov návratu do politiky, čo by ma inak asi ani nenapadlo. Chcela som sa realizovať výhradne odborne. Ak som teda niekedy o niečom uvažovala, tak to bola, vzhľadom na moju špecializáciu na verejné právo, pozícia ústavnej sudkyne. Pozvoľný a zdanlivo nenápadný návrat prvkov normalizácie do nášho života ma však najprv priviedol do tímu právnikov brániacich práva občanov v čase covidu, následne do tímu Spoločnosti na obranu slobody prejavu, a nakoniec, vďaka voličom na Kroměřížsku, do Senátu. Rozhodne teda nepovažujem návrat autocenzúry a cenzúry za prirodzený vývoj, ale za vážne varovanie pred návratom novodobej totality, ktorá, ak príde, už bude neskoro. Preto by som rada pripomenula, že musíme zubami-nechtami chrániť ústavné princípy právneho štátu a popri tom nezávislé súdnictvo, ktoré bude ich silným garantom. 

Časť verejnosti má tiež pocit, že za „celú spoločnosť“ dnes hovoria predovšetkým takzvaní „slušní a vzdelaní“, zatiaľ čo bežní ľudia z regiónov sú zosmiešňovaní alebo poučovaní. Nevytvorila sa u nás politická a názorová elita vlastnú morálnu bublinu, odtrhnutú od reality? 

Nie len to. Vytvorila sa dnes u nás až neuveriteľná politická šľachta, od ktorej názoru keď sa odkloníte, stanete sa jej nepriateľom, ktorého si oni uzurpujú právo urážať, dehonestovať, profesne ničiť, zasahovať do ich rodín. Proste hrôza. Dokonca protestujú proti tomu, keď tí názorovo odlišní vyhrajú demokratické voľby. To už je úplne nepochopiteľné. Títo ľudia sú veľmi nebezpeční, pretože popierajú všetky hodnoty, na ktorých stojí právny štát. Viete, tzv. „slušní a vzdelaní“ ľudia nerobí nejaký umelý imidž a spisovný jazyk, ale faktické znalosti, prirodzene viditeľná inteligencia, politický talent a autorita a umenie komunikovať. Vzdelanie samo o sebe nič neznamená, a ako slušne komunikujú zástancovia tých tzv. slušných vidíme dnes a denne. Ľudia skôr ocenia takého politika, ktorý sa vyjadrí jadrne, ale férovo a pravdivo, než toho, ktorý síce nikdy nepovie vulgárne slovo, ale do očí im bez problémov klame a pokazí, na čo siahne. 

Do toho všetkého prichádza generačné napätie. Mladí ľudia často vyčítajú starším, že im „ničia planétu“ a berú budúcnosť. Vidíte v tomto konflikte prirodzený generačný vývoj, alebo skôr zámerne podporovaný konflikt, ktorý spoločnosť ďalej rozdeľuje? 

V týchto dňoch ma zasiahla akcia v Kongresovom centre Praha, kde takmer 4000 študentov a žiakov z celej republiky videlo dokumentárny film o vojne na Ukrajine Veľký vlastenecký výlet. Médiá dokonca uviedli, že premietanie filmu má pomôcť tomu, aby „mladá generácia viac premýšľala o dezinformáciách a vnímala, že bezpečie, ktoré je v západných krajinách, nie je samozrejmosť“. Hromadná projekcia pre školy sa vraj plánuje v budúcom roku aj v ďalšom českom meste, projekcia filmu sa už vraj uskutočňuje aj naprieč republikou na jednotlivých školách. To, že sa premietania v Prahe zúčastnil názorovo úplne vyhranený prezident republiky, je už len kvapka v mori. Čo to preboha je? A položme si otázku, či tie premietania nepripomínajú dobu, keď nás školy bez vplyvu rodičov a samotného výberu „nahnali“ do kín na povinné filmy. Potom sa nečudujme, že sa nám generačne rozdeľujú dokonca rodiny. Mladým sú „vymývané mozgy“ v školách, v bohato platených neziskovkách. Nič podobné sa nesmie diať a je to nepochybne veľká téma pre nového ministra školstva. 

A na záver bilančne: keby ste mali na konci roku 2025 pomenovať jednu najväčšiu hrozbu pre súdržnosť českej spoločnosti – nebola by to nakoniec strata schopnosti spolu hovoriť a navzájom sa počúvať? 

Za najväčšiu hrozbu považujem skutočne to, že by sme pristúpili na nám vnucovanú povrchnosť a život len podľa novinových titulkov. Treba chcieť poznať jasné fakty a skutočnosti, rešpektovať právo druhých na vlastný názor na tieto skutočnosti a vedieť spolu o nich slušne hovoriť a diskutovať. Len tak sa nachádzajú správne riešenia všetkého. Mali by sme sa vrátiť k tomu, že normálne je neklamať, neurážať sa, správať sa k sebe slušne a s rešpektom, a že samozrejmé je pracovať. Teda že za povolanie nemožno považovať vykrikovanie nejakých hesiel a fráz z pódia a rozdeľovanie ľudí ako životný program. Naším cieľom v ďalšom období by preto malo byť spojiť sily k zjednocovaniu ľudí, profesijne, generačne, politicky – a našu krajinu opäť dostať na vrchol všetkých jej možností. Chce to ľudí s odvahou a pracovitosti… Búrať totiž vie každý tárateľ, budovať len ten, kto na to má schopnosti a energiu. Takých ľudí podporujme. Ja sa veľmi spolieham na starostov a starostky a vôbec členov zastupiteľstiev, a tí sa zase musia spoľahnúť na rozumnú vládu, ktorá bude vedieť, čo činí. V tejto spolupráci musí ísť Česká republika smerom nahor. A to by malo byť záujmom nás všetkých. Nejde o stranícke značky, ide o výsledky a medzinárodný rešpekt. Mám rada Českú republiku, chcem, aby sa v nej dobre žilo, a chcem byť na ňu hrdá. 

A aké sú vaše najbližšie plány? 

Už počas vianočných sviatkov si budem pripravovať určité tematické okruhy zamerané prioritne na obce, mestá a kraje, teda na územnú samosprávu, ktoré by jej mali uľahčiť život. Jedným z nich je zákon o obciach, ktorý by po viac ako dvadsiatich piatich rokoch zaslúžil „omladenie“, a oblasť verejných zákaziek a dotačných kontrol, ktoré by zase zaslúžili dostať do tých paragrafov v určitých situáciách trochu zdravého rozumu. Teda hodlám sa v Senáte aj v praxi opäť venovať svojmu odboru – právu, tentoraz hlavne v oblasti územnej samosprávy. So starostami sa preto budem často jazdiť radiť, samozrejme spolu s kolegami, a už teraz sa na to teším, pretože je to moja dlhoročná parketa. Dobrá a efektívna samospráva navyše považujem za základ dobrej verejnej správy v krajine. 

Milí čitatelia,

veríme, že pravda má byť pre všetkých – nie zamknutá za platobné brány, prémiové zóny či platený obsah.

Fungujeme bez oligarchov, bez tlaku politických strán a záujmových skupín.

Ak si vážite našu prácu, prosím, podporte nás.

💳     Príspevok si môžete použiť na účet: SK: IBAN91 020 0000 0043 7373 6457 (uveďte poznámky, stačí zrušiť „dar“)

Ďakujeme, že ste s nami. Vďaka vám môžeme zostať slobodní.  ❤️