Blbeček vrieska: „Musia sa nás báť a mám pre vás dobrú správu, už sa nás boja!“ Nie, neboja. Omyl. Ľutujú ťa. (Bez veľkého „Ť“, lebo to sa používa iba ako vyjadrenie úcty.) Zmanipulovaného progresívneho postbubertiaka, niečo ako kópiu „...jugend“, vytvorenej sfanatizovaným a choromyseľným maliarom izieb. Toho sa predsa nikto súdny báť nemôže. Tomu sa akurát tak treba postaviť nam odpor. Ako kedysi.

K výročiu Novembra sa zámerne vyjadrujem až s odstupom času. Tragédia intelektu a charakterov. Tragédia demokracie, nepodarená paródia na „sľúbili sme si lásku“. Karikatúra toho, čo sme si v roku 1989 predstavovali ako slobodu a demokraciu. Surovo a bezcitne znásilnená šľapka na chodníku.

Defilé psychopatov

(Na vysvetlenie - psychopat je osoba s poruchou osobnosti, ktorá sa vyznačuje nedostatkom empatie a svedomia, ale aj charizmou, sebavedomím a manipuláciou.) Psychopat vykrikuje z tribúny o psychopatoch vo vládnej koalícii. Volá sa „demokrat“. Ten, ktorý chce zatvárať za názor a za prejav, ktorý neschválil on a jeho súdruhovia. Ten, ktorý považuje slobodu a pravdu za stranícke vlastníctvo. Biľak tretieho tisícročia, akurát neuveriteľne hlúpejší. Až neskutočne hlúpejší. Načo bol ten November, keď sa na Slovensko v oveľa horšej podobe vrátilo to, čo bolo pred ním?

Infantilný primitivizmus

Myslel som si, že progresivizmus je iba nahlas kričaná hlúposť. Nekritická hlúposť, na ktorú sú jej nositelia namyslení. Nielen, že nevedia, čo za pohlavie majú medzi nohami. Toto je oveľa horšie. Deťom vzali chodníky a kriedu šlohli zo základky. Aj takí „borci“ ako „nikdy vám to nezabudnem“ nám berú ideály. Nám, ktorí sme si v novembri 89 mysleli a ktorí sme dúfali, že toto sa už nevráti. Nikdy. Že to nedopustíme.

Prázdne progresívno – liberálne nádoby

Na dne ich človečenstva im zostala už len primitívna nenávisť voči všetkému a každému inak zmýšľajúcemu ( oni, ktorí sa za inakosť hádžu o zem) a živočíšna potreba byť pri moci za každú cenu. Aj za cenu zneužívania detí. Kreatúry demokracie. Pohrobkovia čohosi, čo už svet zažil – začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia.

Toho sa mám báť?

Nikdy. Iba je mi nesmierne ľúto zmarených nádejí. Je mi nesmierne ľúto toho, čo sa u nás „vďaka“ progresívnym vzorom stalo z časti našej mládeže. Nastupuje progresívna tuposť. Toho sa bojím. Nastupuje despotizmus a už nastúpila nenávisť. Je tu adorácia nenávisti, zla a totality. A glorifikovanie hlúposti.

Tentoraz oblečená do progresívneho kabáta. A ešte raz – nebojím sa, iba veľmi ľutujem!

Milí čitatelia,

veríme, že pravda má byť pre všetkých – nie zamknutá za platobné brány, prémiové zóny či platený obsah.

Fungujeme bez oligarchov, bez tlaku politických strán a záujmových skupín.

Ak si vážite našu prácu, prosím, podporte nás.

💳  Príspevok si môžete použiť na účet: SK: IBAN91 020 0000 0043 7373 6457 (uveďte poznámky, stačí uviesť „dar“)

Ďakujeme, že ste s nami. Vďaka vám môžeme zostať slobodní.  ❤️