Júlový návrh eurorozpočtu na roky 2028-2034 je dvojnásobkom toho súčasného. Európska komisia (EK)  chce dať menej na potraviny, viac na obranu, 107 miliárd sebe na prevádzku a 88 milárd nečlenskej Ukrajine. Zabalila to do klasickej vaty: naliehavosť a potrebná jednota, lebo "inflácia, obchodné napätie, vojna proti Ukrajine, bezpečnosť, Green Deal a širšia ekonomická kríza Európy". Sú to len zámienky pre zákerné uskutočnenie zásadnej zmeny fiškálneho poriadku EÚ. Nie demokraticky a transparentne prostredníctvom reformy zmlúv, ale prostredníctvom výdavkov. Eurokomisia chce opäť  rozšíriť svoje právomoci prostredníctvom fiškálneho inžinierstva. 

14 do 1

Takmer v každom odseku nový rozpočet sprísňuje kontrolu Bruselu na úkor členských štátov. Dôkazom je zlúčenie 14 samostatných programov EÚ do jedného rámca národných a regionálnych partnerských plánov, jedného na členský štát, v celkovej hodnote 865 miliárd eur. Každý z týchto 14 programov mal doteraz vlastnú reguláciu, rozpočtovú položku a systém monitorovania a členské štáty mali takmer automatické právo na prístup k financovaniu, ak spĺňali zákonné podmienky každého fondu. Ak bol spor o čerpanie v jednej oblasti, nepreniesol sa do iných. Tento systém vyvažoval nariadenia platné v celej EÚ s možnosťou skutočnej voľnej úvahy vlád a regiónov pri rozhodovaní o tom, ktoré oblasti by z podpory EÚ najviac profitovali. 

Zakamuflovaný diktát

Nový rozpočet je  založený na Fonde obnovy a odolnosti (RRF) (známom aj ako „COVID fond“ z roku 2020), v rámci ktorého členské štáty predkladajú eurokomisii na schválenie svoje míľniky a ciele. Brusel ich však vyhodnocuje podľa svojich vlastných politických priorít podľa zaklínadla "Právny štát". Brusel tak môže pozastaviť alebo zadržať platby za „nedodržiavanie“ a vyhradzuje si právo prerozdeliť zdroje počas obdobia celého VFR - teda aj 6 rokov po žiadosti. Schválenie platieb by sa dalo diplomaticky nazvať "s podkopanou predvídateľnosťou financovania pre členské štáty", v skutočnosti ide o čisté vydieranie zo strany Bruselu: národné vlády sa už nemôžu spoliehať na to, že Brusel preplatí skutočné náklady na implementáciu politík samotného Bruselu. Teraz musia tŕpnuť, že EK  platby schváli. Vôbec však nemusí pokryť to, čo bolo vynaložené. Toto nie je flexibilita a už vôbec nie transparentnosť; ide o tajný prenos rozpočtovej suverenity z národných a miestnych samospráv na Komisiu.                                                                                                   

"Podmienenosť" ako kontrola. A protekcia

Okrem zaklínadla "právny štát"  je novou právomocou EK tzv. "podmienenosť (Conditionality). Nový rozpočet (!) upevňuje nariadenie o podmienenosti v oblasti právneho štátu ako ústredný mechanizmus rozpočtu EÚ. To, čo bolo kedysi výnimočnou ochranou, je teraz zabudované do jadra systému. Predtým sa nariadenie uplatňovalo iba reaktívne, ako napríklad v prípade Maďarska a Poľska. Podľa nového rozpočtu má každý jednotlivý plán závisieť od schválenia „podmienky právneho štátu“ členského štátu eurkomisiou. Ak Brusel usúdi, že papuľnatá národná vláda ich nedodržiava, peniaze jej neuvoľní. To nie je všetko: EK ich môžno prerozdeliť na programy podľa svojho výberu: pre podporu „občianskej spoločnosti“ do mimovládok, spriazneným médiám ... Toto je hlboký politický posun, EK si uzurpuje mechanizmus trvalého politického vplyvu ďaleko za rámec riadenia rozpočtu. Jednotné presadzovanie práva má ustúpiť selektívnemu politickému úsudku hŕstky nevolených komisárov.  

"Zjednodušenie" ako kamufláž

Táto transformácia VFR prináša aj množstvo technických problémov. Ako súvisia nové kritériá podmienenosti partnerských plánov s hustou sieťou existujúcich nariadení, ktorými sa stále riadi každý program EÚ? Brusel bol terčom výsmechu za množstvo nezmyselných regulácií: podľa vlastných výpočtov EK si prístup k fondom EÚ v súčasnosti vyžaduje navigáciu okolo 5 000 ukazovateľov výkonnosti v rámci 32 schém podávania správ špecifických pre jednotlivé programy. Teraz sľubujú, že ich počet znížia na 900 ukazovateľov a zlúčia rôzne plány do jedného. Súdiac podľa byrokratickej histórie Únie je však pravdepodobnejším výsledkom 5 900 ukazovateľov a 32 plánov špecifických pre jednotlivé programy plus 27 národných plánov. 

Sabotáž proti transparentnosti

Niektoré z týchto „problémov“ sa však javia menej ako chyby v dizajne a viac ako zámerné prvky! Pilierom EÚ bola kohézia- zmenšovanie regionálnych rozdielov. Zlúčením toľkých programov pod široké okruhy prudko klesá transparentnosť. Dva najväčšie výdavkové riadky (Spoločná poľnohospodárska politika (SPP) a Kohézny fond) sú teraz zlúčené do jedného balíka „Plány partnerstva“, čím sa zakrýva, koľko z nich v skutočnosti plynie poľnohospodárom a koľko chudobnejším regiónom. Medzitým nevýrazný okruh „Globálna Európa“ (ak vôbec nejaký existoval, bol to oxymoron) skrýva 200 miliárd eur na vonkajšiu činnosť a špeciálnu rezervu neznámej veľkosti pre Ukrajinu mimo verejnej kontroly. Paradox je zarážajúci: čím viac EÚ míňa, tým menej Európania vidia, kam peniaze idú. "Zjednodušovanie" sa stalo formou kamufláže.

Miznúce regióny

Pretrvával mýtus, že poľnohospodári sú zaplavení dotáciami. Platby v rámci SPP už klesli z približne 0,6 % HDP na začiatku 90. rokov na sotva 0,3 % v roku 2020. V reálnom vyjadrení dostali poľnohospodári teda polovicu toho, čo kedysi. Zatiaľ čo súčasný rozpočet vyčleňuje na SPP 31 % celkových výdavkov, nový znižuje tento podiel zas na polovicu: len na 15 % (295,7 miliardy eur). Ide o dramatický pokles, a to v ére prudko rastúcich cien potravín. Preto sa farmári búria v bruselských uliciach. Rovnaká neistota pretrváva aj v súvislosti s kohéznymi fondmi pre chudobnejšie a vidiecke regióny. V novom rozpočte sa rozhodovanie presúva smerom k hlavným mestám štátov a v konečnom dôsledku k Bruselu. Viacúrovňové riadenie končí.   

Nová daň s názvom integrácia - k.o. pre EÚ

Rozpočet je rekordne obrovské "monštrum", hovoria europoslanci. Čo prirodzene vyvoláva otázku: odkiaľ SA budú tieto peniaze brať? EK priniesla novú vlnu takzvaných „vlastných zdrojov“ („EUfemizmus“ pre dane) pomôže túto medzeru zaplniť. Patria sem rozšírený systém obchodovania s emisiami - povestný ETS, uhlíková sadzba (CBAM), daň z príjmov právnických osôb v EÚ, spotrebné dane z tabaku a daň z elektronického odpadu. Všetky tieto opatrenia sú v podstate novými nepriamymi alebo priamymi daňami pre občanov a podniky. Zvyšujú cenu energie, znižuje jej dostupnosť a Európu robia menej konkurencieschopnou. 

70% od národov!

Napriek tomu sa očakáva, že tieto „vlastné zdroje“ pokryjú len približne 30 % dodatočných potrieb. Zvyšných 70 % musí pochádzať z vyšších príspevkov od členských vlád! Inými slovami, rovnako ako členské štáty zápasia s rastúcimi nákladmi na sociálne zabezpečenie a dlhom, EÚ ich žiada, aby do Bruselu poslali viac peňazí. Napríklad Francúzsko je už teraz v politických chaosoch kvôli domácim škrtom vo výdavkoch a teraz mu pribudnú nové výdavky do EÚ.

409 mld na zbrane - ako na covid

Aby EK presvedčila národné vlády, odvoláva sa na známy argument "európskej efektívnosti": peniaze vynaložené kolektívne, tvrdí, prinášajú vyššie výnosy ako peniaze, ktoré zostanú v národných rozpočtoch alebo vo vreckách občanov. Nový Európsky fond pre konkurencieschopnosť s rozpočtom 409 miliárd eur jeurčený na financovanie obranného priemyslu, inovácií a priemyselnej politiky. Rétorika znie povedome: v roku 2020 to EK rovnako skúšal s covidovým RRF - spustiť nový rastový zázrak. Nestal sa doteraz. Tak EK zvyšuje vklad na risk:

Na cicanie občanov - 2500 nových eurokratov

Mechanizmus rozpočtu ostáva rovnaký: vziať peniaze od občanov, presmerovať ich cez vrstvy národnej a európskej byrokracie a potom sa čudovať, prečo sa z nich toľko cestou stráca. Jediná skutočná inovácia spočíva v rozsahu operácie. V dôsledku toho Komisia tiež žiada o 2 500 ďalších zamestnancov v prvých troch rokoch s odvolaním sa na „nové politické potreby“. Zároveň zavádza nové centrálne nástroje (ako AgoraEU, ProtectEU a samotný Fond pre konkurencieschopnosť), ktoré administratívne vrstvy skôr znásobujú, než znižujú. A ak Komisia bude pokračovať vo svojom pláne inštitucionalizácie spoločného pôžičiek (opäť s použitím RRF ako vzoru), Európa môže čoskoro objaviť paradox integrácie prostredníctvom dlhu: väčší rozpočet, vyššie daňové zaťaženie a stále žiadny rast. 

Dlh náš každodenný - miesto rastu

RRF v 2020 prvýkrát zaviedol spoločné pôžičky EÚ (prelomil tak dlhoročné tabu) na základe sľubu, že rýchlejší rast nakoniec dlh splatí. Podľa nového návrhu bude od roku 2028 približne 9 % celého rozpočtu EÚ (24 miliárd eur ročne) venovaných výlučne na splatenie týchto pôžičiek, čím sa drasticky zníži manévrovací priestor Únie. A nezabudnite tiež, že RRF mal byť jednorazovým núdzovým nástrojom, vytvoreným za výnimočných okolností pandémie. Nový rozpočet umožňuje EÚ zaviesť nové krízové ​​nástroje financované z pôžičiek vždy, keď nastanú „mimoriadne okolnosti“. Výsledkom je európska pokladnica bez európskych demokratov: EÚ zmôže získavať a míňať peniaze v mene občanov, ktorých sa nikdy nepýtali, či je politické zdôvodnenie takejto inštitucionalizácie pôžičiek EÚ v súlade s ich záujmami. 

Tichá moc

7-ročný rozpočet sa potichu stal de facto ústavou EÚ. Prerokúva sa v technokratickom tichu a ratifikovaný nie je občanmi, ale za zatvorenými dverami. Samotný návrh napísali traja nevolení byrokrati: šéf kabinetu Ursuly von der Leyen Björn Seibert, všemocná generálna riaditeľka pre rozpočet Stéphanie Risoová a šéfka RRF Céline Gauerová; mená, o ktorých v Európe takmer nikto nepočul. Rozpočet viac ako kedykoľvek predtým nielen prerozdeľuje peniaze; posúva právomoci smerom do Bruselu. Fiškálna moc prestáva potrebovať demokratické politické poverenie.                                                 

Zastaví V3 diabla v rozpočte?

Skutočné rokovania o rozpočte sú len na začiatku. Do konca roka 2027 musia štáty EÚ a Európsky parlament definovať svoje pozície. Národné rozpočty sú vyčerpané a len málo vlád hce do Bruselu posielať viac peňazí. Dokonca aj tradiční voliči von der Leyenovej vlastnej Európskej ľudovej strany (EPP), farmári a priemyselní robotníci, sa v čoraz väčšom počte obracajú na pravicové strany, ktoré sľubujú nižšie dane a menej transferov do bruselských projektov. A rozpočet teraz funguje ako de facto ústava Únie, rozpočtová kríza už nie je len fiškálna. Je existenčná: život ohrozujúci stav pre politický mainstream a pre inštitucionálnu architektúru, ktorá udržiavala EÚ po celé desaťročia. Kto konečne zakričí: Brusel je nahý!?