Bohužiaľ, aj keď Európania ekonomicky oživili a rehabilitovali Nemecko tým, že ho pridali do radov NATO, USA zostali. To porušilo uistenia zakladateľov aliancie, že americká posádka bola len krátkodobým paliatívnym prostriedkom, kým európski členovia NATO neprevezmú zodpovednosť za svoju vlastnú obranu. Osem desaťročí po skončení druhej svetovej vojny 600 miliónov Európanov stále očakáva, že ich 340 miliónov Američanov bude brániť pred 140 miliónmi Rusov.

Napriek obrovskej frustrácii z európskej politickej letargie, ktorú vyjadruje celá plejáda amerických politikov, sú Európania aj dnes, v Trumpovej ére, naďalej prevažne závislí od Washingtonu, pokiaľ ide o ich bezpečnosť. Výbuchy prezidenta Donalda Trumpa spôsobili, že americkí spojenci vytvárajú prepracované šarády, aby ho presvedčili, že jeho príkazy sa dodržiavajú, ale nedávno oznámený štandard 5 percent HDP pre vojenské výdavky umožňuje 1,5 percenta na civilné účely a nenadobudne účinnosť, kým nebude dlho mimo úradu. Dá sa predpokladať, že európske vlády potom budú tlačiť na prehodnotenie požiadavky NATO.

Vzhľadom na rastúce sociálne nepokoje a politickú nestabilitu v celej Európe nie je v nasledujúcich rokoch pravdepodobné, že dôjde k významnému ani konzistentnému zvyšovaniu výdavkov na obranu. Zavedené vládnuce strany trpia a súčasné vlády sa na celom kontinente potácajú. Minulý mesiac NBC informovala : „Po prvýkrát v modernej histórii sú krajne pravicové a populistické strany súčasne na čele prieskumov v troch hlavných európskych ekonomikách – Nemecku, Francúzsku a Británii.“ Taliansko a Slovensko sa posunuli doprava a nacionalisticky. Tradičné dominantné strany sú pod tlakom aj v Belgicku, Česku, Holandsku, Španielsku a Švédsku. 

Napriek tomu sa zdá, že mnohé z tých istých vlád sú pripravené na vojnu s Ruskom – čo znamená vyslanie amerických síl do boja proti Rusku, pretože akýkoľvek konflikt s účasťou NATO by sa nevyhnutne odohral. Dotknutí uvádzajú narušenia spojeneckého vzdušného priestoru a údajné lety dronov a balónov, ktoré narúšajú komerčné letectvo. Sťažnosti na údajné sabotážne operácie rozširujú zoznam. Zdanlivo šokovaní európski predstavitelia a apokalyptickí analytici na čele s vždy jastrabovou poľskou a pobaltskou vládou pochmúrne mrmlú o tom, že musia bojovať s Moskvou. Ivo Daalder, bývalý veľvyslanec USA pri NATO, obvinil: „Rusko je vo vojne s Európou. Vedie otvorenú vojnu na Ukrajine už viac ako desať rokov a od svojej rozsiahlej invázie v roku 2022 s narastajúcou zúrivosťou. Boje na Ukrajine sú však len súčasťou širšej vojny Ruska proti Európe ako celku.“

Rusko je nepochybne aktívne v Európe, hoci predpoklad, že všetky zlé aktivity pochádzajú z Moskvy, ignoruje vrodený sklon kontinentu ku konfliktom. Od druhej svetovej vojny dokonca aj demokratické európske štáty trpeli vojenskými prevratmi, občianskymi vojnami, separatistickými hnutiami, teroristickými útokmi, politickými vraždami, masovými protestmi, sociálnymi konfliktmi a extrémistickou politikou. Obviňovanie Vladimíra Putina zo všetkého pohodlne umožňuje vinným eurokratom obchádzať bolestivé domáce výzvy, podporovať jastrabie medzinárodné kampane a maskovať zodpovednosť za ničivú vojnu na Ukrajine.

To posledné, vyhýbanie sa obviňovaniu z prebiehajúceho konfliktu, je pre USA najrelevantnejšie aj najnebezpečnejšie. Putin sa rozhodol pre vojnu s Ukrajinou. Začal brutálnu agresiu proti Ukrajine, ktorá je zodpovedná za desiatky alebo stovky tisíc úmrtí. Rusko nečelilo žiadnej bezprostrednej bezpečnostnej hrozbe, ktorá by takýto čin ospravedlnila. Napriek tomu je za to vinný aj Západ. Arogancia spojencov – vedome, ba až s nadšením, ignorovať bezpečnostné obavy a vojenské hrozby Moskvy – vyvolali Putinovo rozhodnutie, ktoré odrážalo rozsiahle nepriateľstvo ruskej elity a verejnosti voči Západu vzhľadom na jeho správanie po studenej vojne.

A čo je dôležitejšie, Putinova vojna proti Ukrajine vtedy nebola a stále nie je namierená proti Európe, nieto ešte proti Amerike. Ruskí predstavitelia jasne uviedli, prečo mali na vstup Kyjeva do NATO jedinečne neuralgickú reakciu a spojeneckí predstavitelia si uvedomili, že krok smerom k začleneniu Ukrajiny, aj keď neformálne – začlenenie aliancie na Ukrajinu, a nie Ukrajiny do aliancie – by riskoval vojnu. Po Putinovom údere sa americkí aj európski politici zbavili zodpovednosti za svoje činy, ale spoločne nesú vinu za masové úmrtia a ničenie, ktoré z toho vyplynuli.

Pre Európanov, najmä tých, ktorí žijú v blízkosti Ukrajiny, je samozrejme stále prirodzené cítiť sa konfliktom ohrození. Napriek hystérii rozdúchanej Washingtonom a európskymi think-tankami však ani Putin, ani iní seriózni ruskí predstavitelia nevyjadrili túžbu dobyť Európu. Čo by tým chceli získať? Ani neexistuje žiadny náznak, že by sa im to podarilo; po takmer štyroch rokoch zostáva Ukrajina nedobytá. A jadrová vojna by bola pravdepodobným dôsledkom širšieho útoku na Európu. Putin je zákerná postava, ale je pri moci už viac ako štvrťstoročie a nie je Hitler.

Amerika a Európa sú však v podstate vo vojne s Ruskom. Nie však preto, že by si Rusko zvolilo boj s nimi. Za prebiehajúci konflikt sú zodpovední spojenci NATO .

Po invázii ruských síl na Ukrajinu spustili USA a Európa komplexnú zástupnú vojnu proti Rusku. Spojenci financovali a vybavovali kyjevskú armádu. Washington a ďalšie vlády poskytovali spravodajskú podporu. CIA vybudovala a vybavila zariadenia na Ukrajine a dokonca niektoré z nich obsadila personálom. Európske armády tiež vyslali podporné jednotky na výcvik ukrajinského personálu, obsluhu nových zbraňových systémov a vykonávanie nebojových obranných úloh. Objavili sa nepotvrdené správy o zahraničných „žoldnieroch“ slúžiacich Kyjevu, o ktorých sa predpokladá, že ide o spojenecký vojenský personál zapojený do neoficiálnych bojových úloh. Hoci európske štáty tieto správy popreli, nemenované americké zdroje si s radosťou pripísali zásluhy za zabitie ruských generálov a potopenie moskovskej vlajkovej lode v Čiernom mori. A nikto seriózny človek už neverí, že Putinova vláda vyhodila do vzduchu vlastný plynovod do Nemecka. Jedinou vážnou otázkou dnes je, či Washington a/alebo Londýn umožnili ukrajinský útok na Nord Stream II , čo bol vojnový akt proti Nemecku, členovi NATO . Ešte významnejšia je prebiehajúca debata o tom, aké zbrane a s akým doletom poskytnúť Ukrajine. V prípade výraznej eskalácie sa zdá, že Trumpova administratíva je pripravená dodať Kyjevu jadrové strely Tomahawk. 

Stručne povedané, americká a európska vláda sú vo vojne s Ruskom. Vďaka spojeneckej podpore bola Ukrajina schopná zasiahnuť vzdialenejšie ciele a spôsobiť stále väčšie škody. Je pravdepodobné, že spojenci sú zodpovední za tisíce a možno aj viac úmrtí Rusov v bojoch, ako aj za škody vo výške miliárd dolárov. 

Moskva na tieto provokácie reagovala len minimálne. Žiadna z jej aktivít pred konfliktom s Ukrajinou sa dramaticky nelíšila od amerických intervencií v zahraničí. Následná odveta Ruska bola minimálna, úprimne povedané, mizerná. Nová správa Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdie pripustila : „Prostredníctvom svojej kampane sabotáže, vandalizmu, špionáže a tajných akcií bolo cieľom Ruska destabilizovať európske vlády, podkopať verejnú podporu Ukrajiny tým, že Európe uvalili sociálne a ekonomické náklady, a oslabiť kolektívnu schopnosť NATO a Európskej únie reagovať na ruskú agresiu. Táto nekonvenčná vojna sa začala eskalovať v roku 2022 súbežne s ruskou inváziou na Ukrajinu.“