Slovensko

Naď sa hrá na obeť, zosmiešňuje políciu a skúša, kam až siaha jeho nedotknuteľnosť

Autor: Ivan Mihale
Publikované: 13. 10. 2025 17:58
Čas čítania: 1 min citania
Komentáre: 0 komentárov
Komentáre: Načítavajú sa

Jaroslav Naď si opäť zobral na mušku inštitúcie, ktoré majú chrániť verejný poriadok — a urobil z toho divadlo na sociálnych sieťach. Jeho príspevok o tom, že mu v sobotu večer „zvonila polícia“ a nikto sa mu neozval, nie je len trápnou anekdotou. Je to cynický signál, ktorý podkopáva dôležitý princíp: úcta k zákonným postupom a spolupráca s orgánmi, ktoré majú za úlohu chrániť všetkých občanov — nie byť predmetom osobnej satiry.

Jaroslav Naď sa opäť postaral o rozruch na sociálnych sieťach. Tentoraz si za terč svojho sarkazmu vybral – políciu. V statuse s príznačným začiatkom „Milí priatelia z polície, kľudne sa mi ozvite, tak ako vždy…“ rozpísal celú epizódu, v ktorej mu údajne „v sobotu večer o ôsmej“ doma zvonili policajti. On však nebol doma, a tak sa celá situácia podľa neho zmenila na komédiu.

„V schránke nenechali nič, ani žiaden odkaz, neprišiel mi ani mail a ani mi nikto nevolal. Moje číslo majú, volali mi už x-krát,“ píše sebavedome – lebo veď samozrejme, kto by nemal číslo na Jaroslava Naďa.

Potom sa pustil do svojho obľúbeného športu – ironizovania všetkého a všetkých. „Možno ma len chceli upozorniť, že rôzni Rózsovia, Greksovia, faŠouni, Blahovia, mladí Sulíkovia a neviem kto všetko, sa mi opätovne vyhrážajú,“ poznamenal s povzdychom, akoby policajti prišli len preto, aby mu vyjadrili osobný obdiv.

Naď, samozrejme, nezabudol pripomenúť, že on je vždy ochotný spolupracovať: „Môžu mi v pohode napísať či zavolať, alebo aj poslať zásielku, ešte sa nestalo, že by som si nejakú neprevzal,“ uisťuje. No vzápätí si neodpustí ranu pod pás: „Osobné doručovanie bez dohody vopred je tá najkomplikovanejšia cesta.“ Inými slovami – polícia nech si naplánuje jeho pohodlie dopredu, lebo jeho „aktívny život“ si vyžaduje logistickú koordináciu na úrovni NATO.

A aby toho nebolo málo, expolitik si ešte kopol do Roberta Fica: „Veď si spomeňme, že takého Fica nedokázala polícia zastihnúť aj roky, aby ho predvolala na výsluch, všakže?“ Pôsobí to ako kombinácia sebairónie a narcizmu – s jemným nádychom výsmechu štátnej autorite.

A záver? Ako inak – teatrálny. „Len by som bol nerád, keby takáto neúspešná snaha bola zámienkou, aby tvrdili, že nespolupracujem, či sa rozhodnú konať kineticky,“ napísal s emoji úsmevom. A dodal: „Pomáhať a chrániť!“

Otázka teda znie: Bol to pokus o humor, alebo otvorený výsmech policajným orgánom, ktoré majú chrániť aj jeho?

Ak Jaroslav Naď naozaj chce „spolupracovať“, ako tvrdí, mohol by začať tým, že si odpustí verejné provokácie a ukáže rešpekt k inštitúciám, ktoré sú na rozdiel od jeho statusov v službe denne – aj v sobotu večer.

Čo na prvý pohľad pôsobí ako ľahkomyseľný komentár, má však niekoľko oveľa vážnejších rozmerov

1) Podceňovanie polície = podkopávanie verejnej dôvery

Polícia koná podľa zákona a procedúr. Ak vyzve osobu, aby sa dostavila, robí tak preto, lebo vyšetruje podozrenie, chráni dôkazy alebo zabezpečuje svedkov. Verejné zosmiešňovanie týchto krokov, nech už sú oprávnené alebo nie, oslabuje dôveru verejnosti v schopnosť štátu konať. Keď verejná osoba zľahčuje konanie polície, posiela signál: „Majte právne predpisy na háku, ak máte dosť publika.“ To nie je len neúctivé — môže to byť aj nebezpečné.

2) Dvojaký meter: kritika „iných“, výsmech pre autority

Naď v texte naznačuje, že istí politici alebo aktivisti sa mu vyhrážali a možno polícia „konečne“ proti nim zakročí. Zároveň si však dovolí ironizovať policajné postupy. To vyzerá ako dvojaký meter: ak ide o „našich“, je v poriadku sa hádať a posmievať; ak ide o oponentov, treba rýchlo konať. Verejný diskurz to len polarizuje.

3) Nedostatok zodpovednosti

Jaroslav Naď je verejná osoba. Jeho správanie a slovník by mali mať váhu. Keď vyzýva políciu, aby mu „kľudne volala alebo písala“, ironizuje pritom profesionálne postupy, ktoré nie sú súkromnou hračkou na sociálne príspevky. Naďov nadhľad vyznieva arogantne: „Nezastihli ma doma? No a čo, ja mám dôležitejšiu robotu.“ To nie je postoj, ktorý by mal reprezentant štátu verejne šíriť.

4) Riziko posilnenia nedôvery a konšpirácií

Kým pre jedného ide o „vtipný“ post, pre iného je to podnet na ďalšie teórie — že polícia je skorumpovaná, že koná selektívne, že sú dvojaké štandardy. Takéto príspevky rozširujú nedôveru v inštitúcie a dávajú priestor dezinformáciám. Aj to je zodpovednosť, ktorú by verejní činitelia mali brať vážne.

Záver

Verejné zosmiešňovanie polície v štýle „nič mi nechali v schránke, volajte“ nie je banálny faux-pas. Je to prejav povýšenosti, ktorý uškodí nielen dôvere v orgány činné v trestnom konaní, ale aj samotnej verejnej diskusii. Namiesto lacného vtipu by sme očakávali zodpovedné a seriózne konanie — najmä od tých, ktorí sa radi usádzajú v pozícii verejnej autority.