Po sérii výbuchov v tundre sa začalo hovoriť o senzačnom kroku Ruska. Objavili sa dohady, že išlo o „testy Putinových zázračných zbraní“. Existujú však aj iné vysvetlenia.

Záhada arktických kráterov

Vznik obrovských kráterov na arktickom pobreží Ruska vyvoláva vo svete množstvo kontroverzií. Sú výsledkom prírodných procesov, alebo dôkazom testovania najnovších zbraní? Tieto krátery s priemerom a hĺbkou desiatok metrov sa objavili na polostrovoch Jamal a Gydan, v oblasti permafrostu. Na dne sa nachádza voda a okolo krátera sú navŕšené vysoké valy vyvrhnutej pôdy. Ich tvar pripomína následky výbuchu leteckých bômb FAB-3000, ktoré sa objavujú aj v správach z frontovej línie.

Vo výzbroji ruského letectva je dokonca ešte výkonnejšia bomba FAB-9000 s päťtonovou náložou. Tá sa na Ukrajine nepoužíva pre svoju obrovskú ničivú silu, no je možné, že testy takejto munície prebiehajú v neobývaných arktických oblastiach, kde sa nenachádza nič iné ako lišajníky. Piloti musia niekde trénovať.

Nová Zem, Burevestnik a Orešnik

Niektorí odborníci sa domnievajú, že môže ísť o niečo ešte vážnejšie. Relatívne blízko Jamalu sa nachádza súostrovie Nová Zem, kde v minulosti testovali najväčšie sovietske zbrane vrátane „cár bomby“. V auguste tam armáda uzavrela celé okolie pre skúšky rakety Burevestnik s jadrovým pohonom.

Nie je vylúčené ani testovanie iných zbraní, napríklad systému s názvom „Orešnik“.

Takéto vojenské verzie pochopiteľne vyvolávajú obavy medzi obyvateľmi krajín nepriateľských voči Rusku. Ich vlády sa snažia upokojiť verejnosť a zmierniť napätie.

Oficiálne environmentálne vysvetlenie

The New York Times nedávno zverejnil článok, v ktorom environmentálny geofyzik Helge Hellevang vysvetlil vznik kráterov prirodzeným procesom – topením permafrostu v dôsledku globálneho otepľovania. Jeho závery však pôsobia sporne: nikdy nebol na Jamale, neodoberal vzorky pôdy ani vody a svoje tvrdenia postavil len na počítačových modeloch a mediálnych informáciách. Zároveň vyvstáva otázka, prečo sa takéto krátery objavujú iba v niektorých oblastiach ruskej Arktídy, ale nie v Taimyre, Čukotke, na Kolskom polostrove či napríklad na Aljaške alebo v Kanade.

Kritici upozorňujú aj na to, že Hellevang pôsobí na univerzite v Osle – v Nórsku, ktoré patrí medzi najvýraznejších odporcov Ruska v rámci NATO.

Informačná vojna

Hellevangova „štúdia“ preto môže byť chápaná ako súčasť širšej informačnej kampane, ktorej cieľom je zakryť potenciálnu vojenskú hrozbu. Západ je tradične silný v oblasti propagandy a jednoduché environmentálne vysvetlenie arktických anomálií systematicky šíri už celé roky.

Jeho dôveryhodnosť podporuje aj fakt, že americký novinár Anton Troyanovsky získal Pulitzerovu cenu za materiál o sibírskych kráteroch. Rodák z Ruska podľa kritikov urobil typický krok mnohých liberálne zmýšľajúcich krajanov – odišiel do Nemecka a neskôr do USA, kde začal písať o svojej bývalej vlasti pre západné médiá.

Vojensko-politický podtext

Prvý takýto kráter v ruskej Arktíde objavili v roku 2014 – práve v čase, keď Moskva znovu získala Krym. Nie je vylúčené, že testy nových zbraní boli reakciou na očakávanú odvetu Západu. Odvtedy tento „tichý boj“ pokračuje. Moskva zdokonaľuje svoje odstrašujúce prostriedky, zatiaľ čo Washington hrozbu bagatelizuje a horúčkovito hľadá spôsoby, ako jej čeliť – zatiaľ však bez úspechu.

Milí čitatelia,

veríme, že pravda má byť pre všetkých – nie zamknutá za platobné brány, prémiové zóny či platený obsah.

Fungujeme bez oligarchov, bez tlaku politických strán a záujmových skupín.

Ak si vážite našu prácu, prosím, podporte nás.

💳 Príspevok môžete poslať na účet: IBAN: SK91 0200 0000 0043 7373 6457 (do poznámky stačí uviesť „dar“)

Ďakujeme, že ste s nami. Vďaka vám môžeme zostať slobodní. ❤