Na celom šialenom nápade s generálnym štrajkom je najbizarnejšie to, že po ňom volajú tí, ktorí neuznávajú právo na štrajk alebo sa ho v minulosti pokúšali aspoň oklieštiť. Všetky opozičné strany sú ideologickými dedičmi Mikuláša Dzurindu, ktorého vláda násilne a protiprávne ukončila štrajk železničiarov – bolo to také do oči bijúce porušenie sociálnych práv, že sa dostalo aj do výročnej správy Human Rights Watch. Citát Eduard Chmelár, politológ

Názor Eduarda Chmelára s názvom: Blúznenie o generálnom štrajku je len ďalším prejavom vykoľajenia slovenskej politiky z demokratického rámca zverejnený na sociálnej sieti prinášame v plnom znení.

Žiadnemu mimoparlamentnému politikovi médiá nepomáhali a nepomáhajú tak ako Jaroslavovi Naďovi

Tá nadpráca pri porovnaní s ostatnými až kričí do očí. Výhovorka, že atakuje hranicu zvoliteľnosti, neobstojí, pretože strany, ktoré dosahovali podobné preferencie, v minulosti novinári ignorovali a ani Republika, ktorá sa dlhodobo pohybuje okolo 10 percent, nedostáva taký priestor ako umelo nadsadzovaní Demokrati, ktorých za každú cenu niekto potrebuje dostať do parlamentu. V našich podmienkach treba asi zdôrazniť, že Miňo Mazurek mi na obrazovkách nijako nechýba, ale ako demokrat musím rešpektovať, že jeho strana zastupuje významnú časť voličov.

O to viac znepokojuje, že moderátorka JOJ24 sa nedokáže pripraviť na demagóga takých astronomických rozmerov, akým je Jaro Naď, a nechá ho hodinu bezostyšne klamať, hoci na jej obranu musím dodať, že nie všetky bludy sa dajú zachytiť, lebo ten človek nedokáže povedať vetu bez lži, a tak ani odo mňa nečakajte vyčerpávajúci výpočet neprávd, iba upozornenie na tie, ktoré bili do očí najviac.

Už nielen ja, ale viacerí koaliční lídri tvrdia, že Naď oklamal celú vládu, keď tvrdil, že za protilietadlový a protiraketový systém S-300, ktorý daroval Ukrajine, je zabezpečená trvalá náhrada, ktorá tu zostane, dokedy ju my budeme potrebovať. Včera na drzovku klamal, že veď sa tak vraj aj stalo, ale NATO usúdilo, že Patrioty už nepotrebujeme. Nie. Po prvé, neusúdilo to žiadne NATO, ale štáty, ktoré nám tieto zbraňové systémy požičali, teda predovšetkým Nemecko. A po druhé, Naď koaličným partnerom nesľuboval, že o tom, či tieto zariadenia potrebujeme, rozhodnú v Bruseli, ale že o tom rozhodneme my. Veď sme ich stále potrebovali a nejaký čas (kým sme nedohodli obrannú spoluprácu so susedmi) sme nemali zabezpečenú protivzdušnú obranu vôbec, ale že absolútne. Preto sa všetci cítia byť oprávnene oklamaní.

Ďalej: Naďovo tvrdenie, že Hegerov kabinet nekonal protiústavne, keď daroval stíhačky MiG-29 Ukrajine, lebo podľa jeho slov „keď vláda rozhodne, že nakúpi pôdu na Mesiaci, tak nakúpi pôdu na Mesiaci“, je čistý blud. Vláda v demisii je totiž vo svojom výkone obmedzená a podľa článkov 115 a 119 Ústavy SR takéto rozhodnutia nemôže urobiť. Naď klamal aj v tom, keď nezorientovanej moderátorke nahovoril, že systémy protivzdušnej obrany Mantis a KUB sú uložené v skladoch, hoci by ich mali používať. Mantis je na vojenskej základni v Prešove, no je prakticky nefunkčný a pokryje len jednu základňu.

Naď sa ďalej odvoláva na náčelníka generálneho štábu SR generála Zmeka, ktorý mu vraj povedal, že týmto totálnym odzbrojením našich vzdušných síl sa neznižuje obranyschopnosť Slovenskej republiky. Neviem to overiť, najpravdepodobnejšie ide o ďalšie Naďovo klamstvo, ale ak by to povedal, je to len ďalší dôvod na jeho odvolanie, nie na odvolávanie sa na neho. Podobne si Naď detinsky vymýšľal, keď tvrdil, že odhalenia Najvyššieho kontrolného úradu o jeho nekalých praktikách boli len výsledkom zavádzania zo strany Kaliňákovho ministerstva, a že sa mu už za to NKÚ ospravedlnil... To je z ríše rozprávok - akoby bol NKÚ vo svojej činnosti odkázaný na tieto zdroje. Podobne Naď hlúpo klamal, keď tvrdil, že Kaliňák si s ním nikdy nesadol za jeden stôl, lebo sa ho bojí. Po prvé, neviem, prečo by mal minister obrany takýmto spôsobom zvyšovať legitimitu mimoparlamentnému politikovi. Napriek tomu si pamätám minimálne jeden ich duel na TA3, z ktorého vyšiel Naď prefackaný ako hlúpy žiačik, ktorý neovládal základné princípy Ústavy SR.

Skrátka, Jaroslav Naď je notorický patologický klamár

Ktorý môže laika mýliť tým, že hovorí ako guľomet, takže aj expertovi trvá dlhšie, kým zachytí všetky jeho klamstvá, no najčastejšie nad tým mávne rukou, lebo sa mu s takým demagógom nechce strácať čas. Takýchto podvodníkov však nemôžeme legitimizovať tým, že im dáme široký hodinový priestor bez akéhokoľvek oponenta.

Naď obhajoval aj svoj šialený nápad s generálnym štrajkom, ktorý zaskočil aj progresívcov a kresťanských demokratov (podpredseda KDH Viliam Karas označil Naďove vyjadrenia za infantilné). Tvrdil, že už keď vychádzal na pódium, ľudia sami kričali „chceme generálny štrajk“. To je jednak klamstvo, ale predovšetkým: znamená to, že keď ľudia kričali „Fico do basy“, Naď im vyhovie bez ohľadu na to, či na také opatrenie existujú zákonné dôvody? Vieme už, že Jaro Naď si s dodržiavaním zákonov nikdy ťažkú hlavu nerobil, že jeho „Hlboká orba“ je plná protiústavných návrhov, ale zneužívať a opierať sa o tie najnižšie pudy, to už nie je populizmus, ale protofašizmus. Práve z takéhoto podhubia politickej nezodpovednosti sa rodia v chorých hlavách nápady fyzicky odstrániť premiéra alebo kohokoľvek iného.

Na celom šialenom nápade s generálnym štrajkom je najbizarnejšie to, že po ňom volajú tí, ktorí neuznávajú právo na štrajk alebo sa ho v minulosti pokúšali aspoň oklieštiť. Všetky opozičné strany sú ideologickými dedičmi Mikuláša Dzurindu, ktorého vláda násilne a protiprávne ukončila štrajk železničiarov – bolo to také do oči bijúce porušenie sociálnych práv, že sa dostalo aj do výročnej správy Human Rights Watch. Pikantné na celej záležitosti je, že Ústava SR síce v čl. 37 ods. 4 zaručuje právo na štrajk, zároveň však ustanovuje, že podrobnosti určuje zákon – za 33 rokov neboli vlády (ani Mečiarove, ani Dzurindove, ani Ficove) schopné prijať takýto zákon, a tak podľa viacerých ústavných právnikov naša legislatíva neumožňuje generálny štrajk.

Naďove výkriky „načo sú nám odbory, keď sa nepostavia za nás“ sú jednak drzé, jednak nekompetentné

Odbory sa nemajú postaviť za strany, ale strany za odbory. Poznámka prezidentky KOZ Moniky Uhlerovej, že keby sa odbory postavili za štrajk, vyzeralo by to, že kopú za opozíciu, sú preto namieste, a to napriek tomu, že príliš úzke vzťahy Uhlerovej s progresívcami sú notoricky známe. Ešte väčším diletantstvom je odvolávanie sa na november 1989. Naď hovorí, že keby nebol počas Nežnej revolúcie generálny štrajk, doteraz by sme tu mali komunistov. To je, samozrejme, zavádzanie. Je pravdou, že keby sa za štrajkujúcich študentov a hercov v roku 1989 nepostavili robotníci, neskončilo by sa to revolúciou, ale potlačenou vzburou. Ale porovnávať vtedajšie podmienky, keď bolo všetko neslobodné a štátne, s dnešnými formálne demokratickými pomermi, je výstrel do kolena.

Predseda SaS Branislav Gröhling, ktorý je pôvodcom celého nápadu urobiť 17. novembra generálny štrajk (aj on to zakričal na tribúne, pričom jeho zaskočení partneri o tom nič nevedeli), je politicky úplne dezorientovaný, keď tvrdí, že tu vládne diktatúra. Už len jeho beztrestné ziapanie nezmyslov na námestiach dokazuje, ako strašne je mimo. No ak chce (podobne ako celá opozícia) zhodiť protestami demokraticky zvolenú vládu, to už nie je len karikatúra Nežnej revolúcie, to je výzva na prevrat a nerešpektovanie výsledkov volieb. Aj preto tvrdím, že ľudia ako Naď a Gröhling predstavujú politický extrém nebezpečný pre demokratické zriadenie.

Celá táto fraška dnes vyvrcholila tlačovou konferenciou SaS

Na ktorej Branislav Gröhling a jeho družina preukázali, že nemajú ani hmlistú predstavu, ako svoje nápady uskutočniť, a preto z nich začali fakticky cúvať. Gröhling nedokázal odpovedať ani na jednoduché novinárske otázky. A tak našiel únikovú cestu: ku generálnemu štrajku sa vraj dopracujeme tak, že ľudia si budú môcť pripnúť odznačiky s logom „Chceme 17. novembra generálny štrajk“. Aha. Vrcholom tohto cirkusového vystúpenia bolo označenie generálneho štrajku za „pravicový postoj“. Len ekonomický diletant navrhne ako konsolidačné opatrenia rovnú daň a len politický diletant ako motiváciu na generálny štrajk označí „nevyhnutnosť nepopulárnych opatrení a pravicových reforiem“. Gratulujem, myslím, že som už týmto šašom venoval priveľa priestoru.

Zakončím to jednou Naďovou odpoveďou na otázku JOJ24, ktorá je podľa mňa pointou tohto príbehu

Moderátorka sa ho spýtala, či vzhľadom na svoje ostré a urážlivé vyjadrenia (opice, dezoláti, svoloč atď.) necíti spoluzodpovednosť za polarizáciu slovenskej politiky. Naď odpovedal, že oni nie sú tí, ktorí polarizujú politiku, že oni iba nastavujú zrkadlo, že on bude vždy hovoriť pravdu, nie je to on, kto klame... Čím iba potvrdil, že mentálne ani nie je schopný pochopiť, čo to znamená polarizovať a stupňovať napätie v spoločnosti. Naďova arogantná reakcia, že ak niekomu vadí slovo „svoloč“, je to jeho problém, lebo to slovo je v slovníku slovenského pravopisu a je absolútne korektné, je taká primitívna, že len dokazuje a podčiarkuje politický extrémizmus tohto človeka. Neviem, či si tento človek uvedomuje, že jeho slovník sa prakticky neodlišuje od slovníka Mazureka alebo Kotlebu. Ale ak šermuje tým, že „svoloč“ je v „slovníku slovenského pravopisu“ (no tam ho určite nenašiel), tak mu musím pripomenúť, že v slovníku slovenského jazyka je aj hovädo, kretén a aj čosi horšie. Naozaj sa chceme rozprávať takýmto štýlom a tónom?

Dlhodobo som presvedčený, že extrémne rastúce napätie v tejto spoločnosti a vypätú politickú polarizáciu sa podarí ak nie odstrániť tak aspoň zmierniť jedine tak, že sa tu vytvorí veľká koalícia umiernených strán naprieč politickým spektrom, ktoré spolu dokážu komunikovať. Dnes je to prakticky nemožné, atmosféra v spoločnosti je taká, že už len dobrá vôľa rozprávať sa s niekým z druhého tábora je považovaná za zradu, ale chcem sem túto myšlienku odložiť ako správu vo fľaši: nezmierime sa skôr, kým nezačneme vyžadovať a dodržiavať spoločné pravidlá pre všetkých, kým nebudeme vyznávať pravdu pravidiel a kým sa nezbavíme uvažovania v štýle „je to síce darebák, ale je to náš darebák“. Politika je pokračovaním vojny inými prostriedkami, ale nemala by sa na ňu ponášať na nerozoznanie. Verím, že sa nájde čoraz viac ľudí, ktorí budú zmýšľať rovnako a ktorí sa vzoprú tejto psychotickej atmosfére, kde človek je človeku vlkom a kde si politici myslia, že musia po sebe nenávistne štekať. V demokratickej politike by mali dominovať oponenti, nie nepriatelia. A tí, ktorí chcú tých druhých umlčať, zničiť, vymazať a zlikvidovať, by mali byť ako extrémisti vykázaní mimo rámca demokratického spektra, nech sa už nachádzajú na akejkoľvek strane.

Milí čitatelia,

veríme, že pravda má byť pre všetkých – nie zamknutá za platobné brány, prémiové zóny či platený obsah.

Fungujeme bez oligarchov, bez tlaku politických strán a záujmových skupín.

Ak si vážite našu prácu, prosím, podporte nás.

💳 Príspevok môžete poslať na účet: IBAN: SK91 0200 0000 0043 7373 6457 (do poznámky stačí uviesť „dar“)

Ďakujeme, že ste s nami. Vďaka vám môžeme zostať slobodní. ❤