"Už dávno som sa nepobavil tak ako keď som sledoval vyjadrenia Jara Naďa, ale najmä tlačovku Sasky. Oni nemajú absolútne predstavu o zamestnaneckom prostredí, spôsobe prípravy nátlakových akcií či o náladách medzi pracujúcimi. Celé roky touto skupinou opovrhujú, vychádzajú v ústrety biznisovému prostrediu na úkor pracujúcich a ich organizovania sa. A teraz sa im to škaredo vráti. Ghroling s Viskupičom a Hlinom habkajú, že im prichádzajú stovky správ. Lenže jedna vec je virtuálna podpora a niečo iné reálne zapojenie sa." Citát: Artur Bekmatov

Názor Artura Bekmatova zverejnený na sociálnej sieti prinášame v plnom znení.

Generálny štrajk - mokrý sen opozície

Opozičný cirkus s generálnym štrajkom odhaľuje tri veci. Po prvé, že v opozícii najprv otvárajú ústa a až potom premýšľajú (ak vôbec), po druhé, že sú totálne odtrhnutí od reality a po tretie, že pracujúcich svojvoľne uchopili ako zbraň v koalično-opozičnom súboji. Zbraň na jedno použitie, samozrejme.

Predstava, že tí najpropodnikateľskejší politici budú pochodovať v reflexných vestách, s megafónmi v ruke za požiadavky pracujúcich je absurdná. Absurdnejšia je už len predstava, že za nimi budú pochodovať pracujúci. Ale pekne po poriadku...

Opozícia stúpla do…

A môže si za to sama. Na minulotýždňovom proteste si na seba uplietla riadne dlhý a tvrdý bič, keď vyzvala na generálny štrajk. Do tejto šlamastiky dostala opozíciu politická tlčhuba Jaro Naď, ktorý prišiel s oným „geniálnym“ nápadom.

S odstupom niekoľkých dní sa snaží vyviňovať, že on len zopakoval na pódiu to, po čom volá dav. Ale základným pravidlom je, že rečník má usmerňovať dav a nie dav rečníka. No a následne to vyšperkoval predseda SaS, keď stanovil termín generálneho štrajku na 17. novembra. Čiže nie len že si zadali nesplniteľnú úlohu, ale ešte k tomu si aj určili šibeničný termín.

Opozícia ukázala ako krásne si dokáže sama strčiť palicu do predného kolesa. Faktom je, že protestom pozvoľna dochádza dych. Spomeňte si, že v januári nás médiá presviedčali o tom, že do ulíc vyšlo 100 tisíc ľudí po celom Slovensku. A v Bratislave 60 tisíc. Dnes opoziční lídri sami seba hecujú, že na striedmo zaplnenom Námestí slobody je 18 tisíc ľudí. Aj keby to je pravda, je to dramatický pokles.

Generálny štrajk s generálmi bez vojska

Už dávno som sa nepobavil tak ako keď som sledoval vyjadrenia Jara Naďa, ale najmä tlačovku Sasky. Oni nemajú absolútne predstavu o zamestnaneckom prostredí, spôsobe prípravy nátlakových akcií či o náladách medzi pracujúcimi. Celé roky touto skupinou opovrhujú, vychádzajú v ústrety biznisovému prostrediu na úkor pracujúcich a ich organizovania sa. A teraz sa im to škaredo vráti. Ghroling s Viskupičom a Hlinom habkajú, že im prichádzajú stovky správ.

Lenže jedna vec je virtuálna podpora a niečo iné reálne zapojenie sa. Odborárski predáci z rôznych fabrík s tým majú bohaté skúsenosti. A jedna vec sú stovky ľudí, lenže generálny štrajk predpokladá zapojenie sa miliónov ľudí. Je to nátlaková akcia, kde koordinovaná mobilizácia obyvateľstva v produktívnom veku – hlavne formou pozastavenia ekonomickej činnosti – má viesť k maximalizácii ekonomických škôd v národnom hospodárstve za účelom vystupňovania politického tlaku na vedenie štátu.

Mobilizácia a následný tlak s cieľom spôsobiť ekonomické škody je jediná zbraň, ktorou pracujúci disponujú. Ak sa nespoja, tak to nebude fungovať. Ak nevytvoria tlak, tak to nebude fungovať. Toto sa jednoducho nedá nijako ošmeknúť. Čo si ale pravičiari neuvedomujú. Dokonca aj generálny štrajk v roku 1989 mohol byť úspešný hlavne preto, lebo komunisti desaťročia bazírovali na organizovaní pracujúcich v odboroch. Čo sa im vtedy paradoxne vypomstilo...

Neveril som vlastným ušiam čo povypadávalo z predsedu Sasky na otázku novinárky ako sa reálne zapoja do „štrajku“ ľudia, keď im to nepovolí zamestnávateľ: „Ale bude môcť nosiť odznak. Bude môcť si doma vylepiť nejaký plagát. Bude môcť o tom rozprávať.“

Symbolický vzdor nespôsobí ekonomické škody a tým pádom sa minie účinku. Teda ak cieľom nie je len egotrip strán na sociálnych sieťach. A práve týmto to zaváňa: že 17. novembra sa opäť zíde niekoľko tisíc prívržencov opozície a jej lídri tam budú pôsobiť ako generáli bez vojska, pretože pracujúci sa na to vykašľali. No sociálne siete opozície zaplavia fotky ľudí s nálepkami a odznakmi.

ČO ODBORY?

Ak si spomínate, na jar 2022 prišli s iniciatívou generálneho štrajku samotné odbory. A to bola situácia o poznanie horšia. Prečo to spomínam je fakt, že ani po mesiacoch príprav sa vtedy nepodarilo dostatočne zmobilizovať odborárov. Ako dopadne samoúčelná a zbrklá snaha opozičných strán preto asi vieme odhadnúť už teraz.

No odborárov mi je trochu ľúto. Lebo opozícia svoju zbrklosť a neschopnosť bude dávať za vinu (minimálne politická tlčhuba Naď a liberáli zo SaS) im a bude ich obviňovať zo spriahnutia sa s vládou.

Nie že by vedenie Konfederácie nechcelo v tomto volebnom období protestovať. No nemôže. Za posledné roky akcieschopnosť odborov rapídne klesla. A dnes je nemysliteľné, aby KOZ dotiahla do centra Bratislavy aspoň 10 tisíc ľudí. Preto radšej, aby neriskovali fiasko, tak sa vedenie Konfederácie demonštrácii reálnej sily vyhýba a obmedzuje len na stanoviská, prípadne nesmelú účasť na podujatiach Progresívneho Slovenska. Napriek tomu je nedôstojné, ako sa opozičné strany k odborovému hnutiu postavili: vymysleli si hlúposť a teraz čakajú, že im (aj) odbory budú zachraňovať zadky.

Neviem ako vy, ja si 17. novembra po príchode domov z práce vezmem popcorn a budem s úsmevom sledovať vyvrcholenie opozičného „generálneho štrajku“.

Milí čitatelia,

veríme, že pravda má byť pre všetkých – nie zamknutá za platobné brány, prémiové zóny či platený obsah.

Fungujeme bez oligarchov, bez tlaku politických strán a záujmových skupín.

Ak si vážite našu prácu, prosím, podporte nás.

💳 Príspevok môžete poslať na účet: IBAN: SK91 0200 0000 0043 7373 6457 (do poznámky stačí uviesť „dar“)

Ďakujeme, že ste s nami. Vďaka vám môžeme zostať slobodní. ❤