Tak som to schytala. A so mnou aj Hlavný denník.
Ono je to tak. Každému sa so svojím článkom do nôty netrafíte. A keď sa to stane, nespokojní čitatelia sa vyroja a štípu ako jedovaté zmije.
Kým niektorí s obsahom môjho článku Nedala mu, alebo vstával hore riťou súhlasili, iní ma išli zvoziť pod čiernu zem.
Do Hlavného denníka prispievam pod hlavičkou Hlas ľudu. Aj z toho možno čítať, že nie som novinár, som „len“ hlasom ľudu. Podľa jedného čitateľa som podpriemernou blogerkou, veľmi jednoduchou žienkou, "insitnou novinárkou". Neslúži mi to ku cti, ale je to tiež len názor.
Nejaká pani s neprirodzene napuchnutými perami išla s urážkam ešte ďalej, keď napísala: „Hlavný denník sa práve odprezentoval týmto komentárom ako podpriemerný úbohý plátok na úrovni piatej cenovej. No otras! Načo prijímate takých tupých ľudí, ktorí toto produkujú. To dokáže aj posledný ožralec niekde v Hornej - dolnej. Ostuda!“
K tomu iba toľko. Pani nemá vyššie vzdelanie ako ja „tupý“ človek. A dokázala sa odprezentovať, poviem to jej slovami, ako ten posledný ožralec.
Iná čitateľka zas hovorí, že som proti Slovensku a tento postoj vnucujem čitateľom.
Nie som proti Slovensku, nikomu nič nevnucujem, vyjadrila som iba svoj názor na predsedu Slovenskej národnej strany.
Mrzí ma, že za mňa to schytal aj Hlavný denník, ktorý by mal vraj zamestnať „aspoň dvoch priemerných redaktorov.“ V tomto prípade dávam čitateľovi na vedomie iný názor, ktorý mu odporúča „presunúť sa na denník N, tam sa dočítate svätú pravdu.“
Kritikom pripomínam, že Hlavný denník má vynikajúcich, a nielen dvoch, redaktorov, ktorí sú majstrami svojho remesla.
Ako som už povedala, zastupujem hlas ľudu. Hlas, ktorý sa nemusí všetkým páčiť. Ak posielam do novín nejaký text, musím byť s ním stotožnená tak, aby som sa zaň nemusela hanbiť. Keď sa nepáči pomocnej kuchárke, ktorá „väčší debilný“ článok nečítala, za to ja nemôžem. Poradím jej po prvých „debilných“ slovách ho odložiť a nečítať. Ušetrí si zdravie a nervy.
A keď sa niekomu nepáči môj ľudový slovník a hovorí o krčmovom vyjadrovaní, potom by som asi mala pritvrdiť. Ale expresívne výrazy v slovníku máme a majú nielen svoju silu, ale aj svoj význam. A možno práve tí, čo sa im v mojom podaní nepáčia, používajú ich bežne. Lebo, a patrí to tiež k našej povahe, pred svetom sa ukazujeme čačaní, ale v skutočnosti sme kakaní.
Pozn. redakcie HD: Tento článok je výlučne názorom jeho autora. Obsah sa nemusí zhodovať s názormi redakcie
Milí čitatelia,
v Hlavnom denníku veríme, že prístup k informáciám má byť slobodný a otvorený pre všetkých. Preto náš obsah nezamykáme za platobné brány, aj keď to znamená, že fungujeme bez veľkých príjmov z predplatného či inzercie.
Ak máte možnosť a chuť podporiť našu prácu, budeme vám úprimne vďační. Vaša podpora nám pomáha:
- Zostať nezávislými – nepodliehame tlaku žiadnych oligarchov, politických strán ani záujmových skupín;
- Udržať obsah otvorený pre všetkých – aj pre tých, ktorí si platené médiá nemôžu dovoliť;
- Ponúkať iný pohľad na svet – už niekoľko rokov prinášame informácie mimo hlavného prúdu.
Podporiť nás môžete zaslaním príspevku na účet:
IBAN: SK91 0200 0000 0043 7373 6457
(do poznámky prosíme uviesť „dar“)
Ďakujeme, že ste s nami. Vďaka vám môžeme zostať slobodným hlasom. Vážime si vašu podporu.
Nájdete nás aj na sociálnej sieti Telegram tu: https://t.me/hlavnydennik