Samo Marec sa tak strašne hanbí za Slovensko. Ja sa tak strašne hanbím za jeho text. V dezinformačnom denníku SME – známy tiež ako protislovenská hlasná trúba, ktorý roky špiní všetko národné – zverejnil svoj názor, ktorý uráža krajinu, vlastný národ a obyčajných ľudí. Vraj sme hanba. Vraj zaostávame. Vraj Murín je problém a Čaputová bola nádej. Nie. Hanba nie je Slovensko – hanbou sú tí, čo sa mu otočili chrbtom, keď nevyhrali ich politici. Slovensko nie je zrútený štát, ale krajina, ktorá prežila všetko. A prežije aj ich posmech.
Titulka dezinformačného denníka SME:
Slovensko z Krakova: Krajina, ktorá to nevzdáva
Takto vyzerá Slovensko pri pohľade z Krakova – krajina, ktorú aj napriek ťažkým časom neopúšťa nádej, kde si ľudia aj v chaose hľadajú cestu k hodnotám. Krajina, kde sa aj ten najväčší nezmysel stane súčasťou verejnej debaty, pretože tu ešte stále existuje sloboda slova.
Slovensko nie je žiadna hanba. Je dôkazom, že aj malý národ dokáže veľké veci.
Slovensko vnútorne neovládli žiadni Vandalovia, ale obyčajní ľudia, ktorí toho už majú dosť. Konečne začali hovoriť nahlas, že elity ich roky klamali a smiali sa im do tváre. A keď sa konečne niečo mení, zrazu počúvame, že všetko je zlé a sme hanba. Nie sme. Sme krajina, kde sa ešte nezabudlo, čo je zdravý rozum.
A navonok? Slovensko nie je žiadne „predmestie Moskvy“. To len zopár večných moralistov chce každého, kto nepapagájuje ich agendu, označiť za agenta. Skutočný svet nás pozná inak – ako hrdý, pracovitý národ, ktorý si nenechá skákať po hlave. Nehanbíme sa za seba. Sme ešte len na začiatku návratu k normálnosti – a ten nebude podľa gusta liberálnych médií.
To nie je rezignácia. To je prebudenie. A tí, čo dnes nariekajú, že „takí jednoducho sme“, možno len nezvládli fakt, že Slovensko už nepatrí len im.
Slovensko zažilo veľa. A stále stojí
Slovensko už zažilo všeličo – a prežilo. Zložitých politikov, turbulentné obdobia aj liberálne nátlaky. Ale vždy tu boli ľudia, ktorí to nezabalili. Ľudia, ktorí učia, liečia, tvoria, prekladajú, spievajú, pomáhajú, bez ohľadu na to, kto práve sedí na Úrade vlády alebo v prezidentskom paláci.
V pôvodnom texte sa autor Samo Marec venuje slovenskému spisovateľovi Gustávovi Murínovi s výsmechom, ktorý viac vypovedá o ňom než o Murínovi samotnom. Ironizovať nad tým, že "Murín by mal byť stredom minimálne slnečnej sústavy, ale, žiaľ, nejaký diletant tam ako naschvál vopchal Slnko", je síce vtipné pre kaviarňové publikum denníka SME, ale smutné pre každého, kto ešte verí, že názorový nesúhlas sa dá vyjadriť bez urážok.
Murín má za sebou roky písania, výskumu a publikovania. Môžete s ním nesúhlasiť, môžete ho aj nemusel čítať, ale zosmiešňovať ho ako človeka len preto, že sa nehodí do vašej ideologickej bubliny, je úbohé. A typické.
Neprispôsobivý. Ale potrebný
Gustáva Murína poznajú mnohí. Je to človek, ktorý si povie, čo myslí – nie každému to lahodí, ale nie je tu na to, aby sa niekomu zapáčil. Nie je uhladený, nie je dokonalý, ale má odvahu ísť proti prúdu. V krajine, kde je konformita normou, sú takíto ľudia nevyhnutní.
To, že si dovolil niečo povedať nahlas aj mimo hraníc Slovenska? Že rozrušil české intelektuálne salóny? No a čo. Sloboda prejavu platí aj pre tých, s ktorými nesúhlasíme. Murín nie je hanba. Hanba je, že tak málo ľudí má odvahu vystúpiť z radu.
Zuzana Čaputová? Symbol marketingu, nie morálky
A teraz k tej „hrdosti“, na ktorú sa tak radi odvolávate vždy, keď spomeniete Zuzu Čaputovú. Hrdosť na čo, prosím vás? Na slušne zabalený marketing, za ktorým nebolo vidno nič než servilnosť voči zahraničiu a ignorovanie reálnych problémov doma? Na to, že reprezentovala Slovensko tak, ako to chceli počuť v Bruseli? Na to, že si vystačila s peknými vetami a reálnym riešeniam sa vyhýbala? Jej prezidentstvo bolo príkladom toho, čo sa stane, keď formu nadradíme obsahu.
Čaputová bola symbolom elitárstva, taká ňuňu milovaná zahraničím, ale odtrhnutá od vlastného národa.
Napriek tomu všetkému milujem svoju krajinu, napríklad aj vtedy keď bola pandémia
Lebo aj počas pandémie sme si pomáhali. Aj keď nás predchádzajúce vlády zatvárali doma, zakazovali dýchať bez handry na tvári a tlačili do vakcín, ktoré boli experimentálne a nepovinné – pomáhali sme si a s hrdosťou prežili.
Milujem túto krajinu. Napriek všetkému
Ale viete čo? Aj tak milujem túto krajinu. Nie pre politikov, nie pre bruselské direktívy. Ale pre ľudí – jednoduchých, čestných a hrdých. Slovák sa nenechá len tak oklamať navždy. Sme národ, ktorý si zaslúži viac – a verím, že to viac si aj vybojujeme.
Nie som na Slovensko nahnevaný. Som naň hrdý lebo Slovensko nie sú politici. Slovensko sme my!
Nehanbím sa strašne za Slovensko. Lebo Slovensko nie je Gustáv Murín, Robert Fico ani Andrej Danko. Slovensko je každý z nás, kto vstáva ráno do práce, vychováva deti, stará sa o rodičov, upratuje ulice, opravuje autá, učí žiakov alebo len jednoducho žije s dôstojnosťou.
Je to krajina, ktorá stále hľadá svoj hlas, a hoci niekedy trafí falošne, stále spieva.
A keď som v zahraničí, a keď sa ma niekto spýta, odkiaľ som, poviem s úsmevom: zo Slovenska. Z krajiny, ktorá to ešte nevzdala.
Milí čitatelia,
v Hlavnom denníku veríme, že prístup k informáciám má byť slobodný a otvorený pre všetkých. Preto náš obsah nezamykáme za platobné brány, aj keď to znamená, že fungujeme bez veľkých príjmov z predplatného či inzercie.
Ak máte možnosť a chuť podporiť našu prácu, budeme vám úprimne vďační. Vaša podpora nám pomáha:
Zostať nezávislými – nepodliehame tlaku žiadnych oligarchov, politických strán ani záujmových skupín;
Udržať obsah otvorený pre všetkých – aj pre tých, ktorí si platené médiá nemôžu dovoliť;
Ponúkať iný pohľad na svet – už niekoľko rokov prinášame informácie mimo hlavného prúdu.
Podporiť nás môžete zaslaním príspevku na účet:
IBAN: SK91 0200 0000 0043 7373 6457
(do poznámky prosíme uviesť „dar“)
Ďakujeme, že ste s nami. Vďaka vám môžeme zostať slobodným hlasom.
Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Telegram tu: https://t.me/hlavnydennik