Kapitán bez lode: Danko sa topí vo vlastných slzách

Danko očividne bojuje o svoje miesto ako tonúci, čo sa chytá poslednej slamky, len aby sa napokon utopil vo vlastných ilúziách. Snaží sa ukázať ako nevinná obeť Fica a Hlasu, no realita je taká, že SNS bola vždy len prívesok silnejších strán – taký politický prívlastok, ktorý sa pridáva k menu, ale bez neho to dáva väčší zmysel. A Danko? Ten si svoje miesto na okraji politickej relevancie vybudoval sám, poctivou sériou strategických chýb a legendárnych faux pas.

Tento názor venujem výlučne Andrejovi Dankovi, predsedovi SNS a nie samotnej strane SNS.

Momentálne Andrej Danko definitívne stráca rozum – ak tam vôbec ešte nejaký bol. Kope do každého naokolo, ako by to malo niečo zmeniť, a pripomína kapitána, ktorý tak miloval svoje výložky, že sa s nimi mohol aj oženiť. Lenže dnes už nie je ani kapitán, ani rešpektovaný hráč – skôr frustrovaný komentátor vlastného pádu.

Jeho srdcervúci list je niečo medzi tínedžerským denníčkom a posledným výkrikom politického outsidera, ktorý si až príliš neskoro uvedomil, že ho z partie vylúčili. Snaží sa presvedčiť všetkých, aký je lojálny – lenže v politike je lojalita dobrá akurát tak na výhovorky po prehratom boji. Skutoční lídri nečakajú na vďaku, ale udržiavajú si moc. A Danko? Ten sa mohol kedysi stať viac než len karikatúrou, ale opakovane dokazuje, že na hru veľkých nemá, nech sa snaží akokoľvek teatrálne trucovať.

Ak by chcel byť naozaj rešpektovaným lídrom, možno by pomohlo nesprávať sa ako ukrivdený expartner, ktorý nerozumie, prečo už jeho „dobré skutky“ nikoho nezaujímajú. Politik, ktorý sa sťažuje na podrazy a zradu, je ako futbalista, čo plače, že súper strelil gól. A Danko? Ten stále spomína na to, ako pomohol Ficovi, no zdá sa, že mu nedochádza pointa – Fico hrá o budúcnosť, zatiaľ čo on už len nostalgicky listuje v politickom albume spomienok.