Tejto súdružke „diplomatke“ som na stránkach HD venovala už štyri články. Iste uznáte, že „výnimočná“ žena  si toľkú pozornosť zaslúži. Už len preto, že je to dáma z nóbl rodiny, z fajnovej riti vykotená. Preto idem do toho znova. Tentoraz si obstarožnú herečku vychutnáte ako „naslovovzatú odborníčku“ na  slovenské dejiny. Počúvať ju, ako v lasicovskom štýle hovorí o Povstaní či  revolučnom roku 1848, to je „zážitok“, ktorý stojí za počúvanie.  A pohľad na jej herecký výkon, se vším všudy, s úsmevom aj s vykrúcaním už dosť krivej huby, to už je pridaná hodnota.

Vypočula som si ju v netradičnom rozhovore s novinárom Eugenom Kordom. O ňom som kdesi čítala, že nebol nikdy novinár, ale že robil osvetľovača. Že v televízii  chodil s päťdesiatmetrovým káblom na ramene a lampou v ruke.  A že najväčším jeho problémom  bolo trafiť do zásuvky. Chlapík vraj  už ráno chodil opitý.

V akom stave bol teraz, to vám nepoviem. Neviem, nevidela som ho. Iba som počula, ako sa koktal. Ale to sa aj triezvym stáva. A smial sa tak, že mu až kdesi v prieduškách pískalo. Myslím, že pri pohľade na vyslúžilú herečku sa aj vy zasmejete.  Na druhej strane zas, musím povedať,  takýto „úsmevný“ pohľad na vážne historické udalosti bude skôr na smiech cez slzy.

Ale prejdime už k samotnému rozhovoru

EK: Pani Vašáryová, Róbert Fico tu robí zahraničnú politiku na štyri svetové strany, ohlasuje mníchovskú dohodu, ktorá postihne Ukrajinu, novú mníchovskú dohodu. Ministerstvo zahraničia je v troskách.  Čo sa to deje v našej zahraničnej politike? Tá vnútorná ma až tak nezaujíma, lebo to je až na smiech.

MV: Všetko je na smiech. Samozrejme, ako to už v našich dejinách býva, všetko je tragické, ale zároveň je to aj  všetko smiešne. Myslím, že som to už raz povedala, prečo nevypuklo Povstanie v štyridsiatom štvrtom aj  v bratislavskej posádke. No lebo jeden poverený, dokonca z rodiny Milana Lasicu, lebo nemohli telefonovať, lebo však to bolo okamžite odpočúvané, tak mal teda utekať najbližšou cestou, neviem čím, do Bratislavy a zdvihnúť bratislavskú posádku, no ale išli cez Topoľčianky.

EK: A?

Či cez Topoľčany, pardon! A tam je dobré vínko.

EK: A to nemyslíte vážne!

MV: Namojdušu, to mi povedal Milan Lasica, ktorého vlastne  to bol vzdialený strýko alebo čo.

EK: A tam si džungli a bolo po Povstaní.

MV:  No, zdržali sa. A kým prišli do Bratislavy, už prešlo nemecké vojsko cez Dunaj po moste a odzbrojili bratislavskú posádku. Že. Ja vychádzam z toho.

 EK: Počkajte, ja vás nechám hovoriť, ale toto je fakt pravda?

MV: Áno. A takýchto vecí my máme! Čiže, čiže 1848, hej?! Rebeli, proste povstalci, Hurban a tak ďalej, prišli z Moravy na Myjavu a boli dohodnutí s jedným kňazom, aby to nebolo také, spíš... ako sa to povie po slovensky, aby to nebolo podozrivé, a kňaz môže ísť , pravda, do Trenčianskej stolice, takže kňaz prejde horou a povie: už to vypuklo. No ale kňaz nešiel, lebo pršalo. Pršalo, tak sa mu nechcelo ísť. A rozumiete, čiže ja keď počujem, ako, no tak nebudeme komentovať nejakého Blanára, to skutočne nemá cenu, to nemá ani cenu tej sekundy, čo ma to teraz stálo. Jednoducho, je to zároveň aj smiešne. A zároveň si uvedomte, že to je v našich moderných dejinách piatykrát! Podľa mňa piaty. Áno, piatykrát, čo vlastne vyhadzujú skutočnú elitu a hovoria asi podľa toho poľského hesla TKM. Áno. To poznáte toto, ale no, poznáte to heslo, ktoré som doniesla z Poľska.

EK: Ale ja si nespomeniem, už ste mi ho raz hovorili.

MV: Teraz... ja to poviem, lebo Poliaci to tak hovoria. Teraz, kurva , my.

EK: Áno, teraz som si spomenul.

MV: Áno, no. To znamená , že teraz my budeme elita. V tridsiatom ôsmom, tridsiatom deviatom toto urobili ľudáci, hej, všetci modernisti a tak ďalej, to ešte robil Vajanský v Martine treba povedať. Hej, všetkých moderných vyhodili, Gregorovú, feministku vyhodili z Martina, proste nie, my budeme elitou. V štyridsiatom ôsmom, päťdesiatom to isté urobili. Miesto skutočne, skutočne talentovaných ľudí prišli hlupáci, podpriemerní ľudia. Alexander Matuška o tom, to je jeden z popredných kritických mozgov slovenskej histórie, píše o tom, že ježišmária, čo som sa ja v tých päťdesiatych rokoch venoval tým, tým robotníckym básnikom, ktorí písali, viete, ako sa do pamätníkov písalo, áno, do pamätníkov písalo a tak ďalej. A učil som ich, ako by mali snáď písať, prečo som to , preboha, robil miesto toho, aby som udržiaval kontakty s tými Francúzmi, s ktorými on mal veľké kontakty a tak ďalej. 

Sedemdesiate roky, zase. Všetci , čo boli dobrí, museli ustúpiť tým podpriemerným.

EK: Vrátane vášho manžela

MV: Tak napríklad.

A potom deväťdesiate. Všetci museli ustúpiť, umelci, vedci. Teraz budeme my. Pán profesor Kováč nedostal kvôli tomu ani Nobelovu cenu. Čiže, no rozumiete.

A potom mečiarizmus. Deväťdesiaty štvrtý rok. Rok 1994. Zase. Kto bol ministerkou zahraničných vecí? Hruštička húževnatá.

EK: (smiech)

MV: A ministerstvo, ešte keď ja som tam bola štátnou tajomníčkou, bolo, ešte tam boli tí ľudia, ktorých nabrali vtedy a tých sa nedalo vyhodiť.  Lebo mali podpísané zmluvy a neviem čo, vyhrávali na súdoch. Pán Kukan bol z toho zúfalý, pretože potreboval miesta pre skutočných odborníkov a tam sedeli takí, že. Pamätám sa, že jeden taký, ktorý bol z tých sedemdesiatych rokov, stretla som ho na federálnom ministerstve zahraničných vecí, čakal ma za rohom, hej. Ja som sa niekde ponáhľala a on hovorí: Pani Magduška, môžem na chvíľu? A ja som vravela, vy ste kto? Ja som bol veľvyslancom. Už si nepamätám kde za socialistické Československo, a čo odo mňa chcete? Vy vraj máte dobré kontakty s tým pánom Dinsbírom. A čo chcete? Ja by som si chcel ešte zavyslancuvať.

Však ja za mečiarizmu, keď som prišla do Varšavy, mojím predchodcom bol telocvikár z Bystrice, ktorý nevedel po poľsky, nevedel žiadnu inú reč, ničomu nerozumel.

EK: A čo tam robil?

MV: No bral zahraničný plat. Veď to je dôležité. Nie? Bral zahraničný plat.

Autorka:

Nuž, zahraničný plat brala aj pani veľvyslankyňa. A keď ju tak človek počúva, keď pozná jej rozumovú výbavu, pozná jej  vyjadrovanie, tak sa pýta, či sme už naozaj nič lepšie nenašli.

Ešte čosi. Chýba vám piate rozprávanie o vyhadzovaní elít a ich nahradení podpriemernými kádrami?  Predpokladajme, že by sa dotýkalo dneška. Lebo za Matovičovej éry bolo všetko OK, ako my Slováci hovoríme. O Blanárovi sa  už pani Magduška  zmienila, povedala, že jej nestojí ani za sekundu námahy. Možno Ficovi by venovala aj dve minúty. Je mi ľúto, ale túto časť vám nesprostredkujem. Nedostala som sa k nej, bola zamknutá. A ja tie peniaze radšej venujem pacientom s detskou mozgovou obrnou. Napokon jej názor o Ficovej vláde a jeho voličoch je nám dobre známy. Tak načo strácať  čas.

Pozn. redakcie HD: Tento článok  je výlučne názorom jeho autora. Obsah sa nemusí zhodovať s názormi redakcie.

Vážení naši čitatelia

Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme. 

Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:

1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;

2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;

3. niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"

Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Do poznámky prosíme uviesť "dar".

Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť.

Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Telegram tu: https://t.me/hlavnydennik