Povstanie v spomienkach Štefana Mišinu zo Kšinnej

Dostávajte dôležité správy okamžite

HLAS ĽUDU: Šarmantný odfajč Roba Kaliňáka

Novinárske sliepočky a ich mužskí kolegovia sa niekedy darmo snažia hlúpymi otázkami dostať Kaliho do úzkych.

Čerta ste vy partizáni

No a potom prišiel ten Edelweiss. Postavili sa na cestu a prišiel jeden maďarský čatár. Pozdravil po maďarsky: „Dobré ráno, pán richtár, my sme partizáni.“ Ja idem na cestu kuknúť a on mi potom hovorí, aby im dal pre sedemdesiat chlapov frištok. Ja mu po maďarsky hovorím: „Kde ja vezmem pre toľko ľudí chleba a kávy?“
Ja idem za nimi, čerta ste vy partizáni, gvery mali na pekných remeňoch, partizáni majú na motúzoch. Žalman mal u Hajšov stopäťdesiat chlapov a prešiel s nimi. Ja som myslel, že je s nimi v Závade. A, čerta, ten už bol voľakde v Čiernej Lehote ujdený.

Pekne po domoch

​​​​​​​A teraz som ich začal dávať po dvoch, po troch po dedine po izbách a traja mi ostali Botkovi. Tam im dal Botka kávu a ja som prešiel za ten čas Ďuračkovi, kde sa partizáni zdržiavali, že ich tu obkolesia. A paroma, Žalman bol v Čiernej Lehote, tak prišlo len päť Zavadzanov a Mišo z Kijeva. Tak hneď u Botku zobrali troch, u Baškov dvoch, u Čitáňov zas dvoch, u Mišinov boli ale traja lebo štyria, u Slaninkov, tam zas bolo ale zo päť, zo šesť. U mňa boli traja. Aj u brata boli zas ale traja a ešte tu na dolnom konci bolo ale zo desať. No a títo dolu, u mňa čo boli a dolu u Botkov, tí ešte nevedeli nič, čo sa robí.

Ako sme Nemcov odzbrojili

Druhá rota, nestrieľaj!

A prišiel Štefan Škultéty tu na dvere moje a hovorí: „Kde sú pán richtár?“ Moja odpovedala, že som voľakde v dedine s tými vojakmi. „No veď sú tu závadskí partizáni, a však aj toto že sú partizáni.“ No a ten Edelweiss išiel hore a začal pískať a tí, ktorí boli na dolnom konci a prišiel aj Mišo z Kijeva a štyria, piati chlapi a pripojili sa aj susedia. No a tí desiati už keď stáli tam, kričí Mišo z Kijeva, aby dali dolu zbraň. Nič. Druhý raz, tretí raz. Nič. Potom kričí Mišo z Kijeva: „Druhá rota, nestrieľaj!“ Ale nikoho tam nebolo. Oklamal ich. A tí zbrane položili. Adam Botka, tu sused, toho som najal, zaviezol plný korbennák zbraní do Závady.

Dve roty Nemcov

Teraz prišli z Radiše, zo Žitnej dve roty. To bola chyba, že Miša, ten veliteľ ho oklamal, že idú dve roty, aby on dal chlapov, aj on že dá chlapov, aby nestrieľali. A paroma, on si vybral štyroch chlapov a piaty bol on, Edelweiss, či ktorý had. A Mišo z Kijeva poslal len Gála, už je nebohý, tiež jedného Rusa, Stáša sa volal. Prišli do Radiše. Tým tam rozpovedali, čo sa tu deje, tak Rusa chytili tam v potoku hneď a Gálovi sa podarilo ujsť. A teraz celá tlupa prišla hore. Dve roty. Prišli hneď tu na môj dvor. A takí dvaja chlapci z nich tu prišli pre mňa. Jeden mal palicu, takú, ako gazdovia tie styky mali, hneď sa rozohnal, že ma pichne, ale ma nepichol.

Aj tak ťa guľa neminie

Zobrali ma hore so sebou, až ta naprostred dediny, kde Francúz býval a dohnali ta aj Radišancov, Omasťancov a Žitňancov a jeden mi ukazuje revolver, že toto bude tvoje dneska. Bol to jeden z tých, čo ich pustil dolu. Zobrali ma až do Závady. Ja som špekuloval, ako ujsť, ale dávali po mne pozor, nemohol som. Keď sa zvečerievalo, sme sa odtiaľ vracali naspäť. A tak ten jeden major mi hovorí, aby som išiel päťadvadsať vozov nájsť. Ja som teda friško utekal, vozy som porozkazoval a tu ma stretli tí, čo ich to pustil. Pri mojej maštali ma stretli . A ten jeden mi hovorí, že len friško aby som išiel, lebo aj tak ma guľa neminie.

Ja som na smelosť udrel

​​​​​​​Pri hasičskom skladišti tam sa už pýtali, kde je ten starosta. Tu je. Už by mi boli zviazali ruky a posadili na voz, ale ja som v tom momente na smelosť udrel a ukázal som Repku, že ešte tu je jeden povoz. Tam bola záhradka, tyčkami ohradená, tú som preskočil a hore vyše dediny cez most hentou stranou. Až do tej Pavle komory zváľanej som si stal. Tam mi bolo zima, že sa idem Pavle Štefanovi zohriať. A tá Pavle Ištvánova žena viedla muža, aby išiel kone zapriahať. Ho tak cigánila. A tá mi hovorí: „Len sa tu neukazujte, lebo už len na vás čakajú.“ Poď ja s jej mužom až do Rakovca.

Poďakovanie
Za fotografiu Štefana Mišinu ďakujem Dáši Mišinovej, za fotografiu domu, kde sídlil partizánsky štáb, a fotografiu partizánov Viliamovi Mikulovskému.