Hlas ľudu: Výprask a hanba pre STVR! Toto sme chceli?

Rozmýšľala som, aký dať nadpis. Chcela som tomu dať bulvárny charakter a napísať: Tomuto neuveríte! Ale hneď som sa zháčila. Lebo to, o čom text  bude, nie je na neuverenie. Skôr na zaplakanie. Bude  to o prznení jazyka. Bežná prax. Viem, že nebudete všetci na mojej strane. Poznám to. Keď som nedávno kriticky písala o vyjadrovaní istého politika, prečítala som si nesúhlasné komentáre. Že veď hovorí nárečím, ktoré si z domu priniesol, a kto nerozumie, nech si to preloží. Nezazlievam autorovi, každý má právo na svoj názor.

Všetci sme vyšli z prostredia, kde sa nejako hovorilo. Ale v škole sme sa učili spisovný jazyk. Hovoriť a písať podľa istých noriem a pravidiel. A keďže tento muž je na vysokom štátnom poste, predpokladám, že okrem maturity má aj nefalšovaný diplom. A myslím si, že aj novinári, o ktorých to dnes bude, by tiež mali mať vysokú školu a poznať aj pravopis. Zvlášť, ak ide o tých verejnoprávnych alebo mienkotvorných. Lenže to je tak, starí dobrí odchádzajú a mladí sa to nenaučili. Lebo nároky na žiakov poklesli. Dnes treba naučiť študentov kriticky myslieť. Čo tam po faktoch, čo po pravopise? A potom sa progresívna Stohlová strápni na besede so stredoškolákmi, lebo nepozná nedávnu históriu. Neviem celkom, či rozumiem, čo autori školských reforiem majú na mysli kritickým myslením. Možno to, že treba kritizovať Fica a jeho vládu.  Veď to im celkom ide. A píšu tiež kriticky. Čo text, to chyba. Kedysi som dávala žiakom ako diktát články  z novín. Nebolo v nich jedinej chybičky. Keby som dnes bola za katedrou, texty súčasných novinárov by som vytlačila a žiakom dala úlohu: nájdite a opravte chyby!

Kedysi sme rozlišovali veľké a malé chyby. Za veľké chyby, „hrubice“, sme považovali nesprávne napísané i, y. Neskôr sme prešli na hodnotenie: chyba ako chyba.

Podnet na dnešný článok som dostala od bývalého novinára zo starej školy. Ku krátkemu mailu priložil aj link na článok s obrázkami.

Časť  z neho prikladám ako dôkaz.

Neveril som vlastným očiam, a tak som nasnímal, ako przní verejnoprávna už STVR, donedávna RTVS, slovenský pravopis. Hľa: „Izraelský vyjednávači…“ a „Ukrajinský vojaci…“ sa objavilo na obrazovke nášho verejnoprávneho média, „kanála“ :24 dňa 3. augusta 2024 okolo 19,40 hod. Veď sa pozrite.

Pozrela a prečítala som si. A čo k tomu dodať? Nič. Nie je to nič nové. Preto iba stručne:

STVR tu už máme. Iba neviem, či sme to chceli aj s takýmito chybami. Ale to už je vec pre kompetentných!

A ešte niečo.

Keď vy novinári máte už tú výsadu písať a vysielať pre nás čitateľov a divákov, majte nás, prosím, v úcte! Informujte bezchybne a pravdivo!

Pozn. redakcie HD: Tento článok  je výlučne názorom jeho autora. Obsah sa nemusí zhodovať s názormi redakcie.

6. 8. 2024 07:32

Hlas ľudu: Korčok ide do sveta

Slovensko by potrebovalo aspoň troch Korčokov. Veru tak, moji zlatí! Jeden Korčok je málo, keď ho všetci potrebujú. Kam sa má pridať? K Šimlíkovi? K malému šustrovi? Alebo podporí modrého Jara? Rozprávka je dobrá. Rozprávka by takto poradila. Keď pôjdeš k jednému, ten požerie tých dvoch. To Slovensku nepomôže. Najlepšie by bolo ku všetkým trom. Ale no, rozprávočka, hamuj! Veď Korčok nie je baran! Korčoka nemožno naporcovať trom hladošom, čo by ho celého aj s teniskami zožrali. Korčo

Čítať viac

Vážení naši čitatelia

Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme. 
Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:

1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;

2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;

3. niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"

Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Do poznámky prosíme uviesť "dar".

Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť.

Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Telegram tu: https://t.me/hlavnydennik