"Jéj, je štvrtého apríla, to sme vždy chodili s deťmi na Slavín, bol to krásny deň", spomenula si ráno, 4. apríla 2024 pri pohľade do kalendára dnes 92 ročná bývalá učiteľka, moja mama. Bol to naozaj krásny deň, nemôže byť azda krajšieho dňa po rokoch vojny ako ten prvý, slobodný. Dnes je to ideologicky závadové, pripomenúť si víťazstvo nad fašizmom a nebodaj dokonca aj zájsť priamo na Slavín nad Bratislavou. Tak určili noví cenzori a noví kádrováci. Niektorí z nich aj staronoví.
Ako vystrihnuté z Hellerovej Hlavy XXII pôsobí rozhodnutie veľvyslancov štátov, ktorých diplomatické misie pôsobia dnes v Bratislave, nezúčastniť sa pietneho aktu oslobodenia nášho hlavného mesta sovietskou armádou preto, že tam bol aj zástupca Ruskej federácie, nástupníckeho štátu Sovietskeho zväzu. A nielen to, rodákovi z Bratislavy to pripadá aj hanebné a vrcholne neúctivé. Možno, dúfajme, aj mnohým Slovákom či obyvateľom iných národností z iných miest a regiónov dnešného Slovenska.
Kde boli pseudodemokrati?
Na Slovensku máme demokratov, ako sa ľudovo vraví - pardon za váraz - "plnú prdel".Každý z nich sa v aktuálne vhodnom politickom čase do nejakej z nich strčí do pol pása a každý druhý z nich s modrou knižkou (s najväčšou pravdepodobnosťou "švejkovsky" suspendovaný pre blbosť) volá hlasno po vojne, po vyzbrojovaní, po účasti vojakov NATO, ktorého je aj Slovensko členom, v bojových operáciách na Ukrajine. Znie to rovnako ako to legendárne Slotove "do tankoch"! Tak isto hlúpo a tak isto primitívne.
Dovolím si osobnú spomienku
Ako študent som sprevádzal po Bratislave zahraničných turistov. Vtedy, počas socializmu (nie ako teraz vzdelanostní ignoranti tvrdia - komunizmu, ten predsa nikdy a nikde neexistoval), bolo z logických dôvodov najviac turistov zo ZSSR a z NDR. Tá prvá skupina si kupovala zájazdy do Bratislavy z jedného jediného dôvodu. Chceli postáť aspoň pár hodín nad hrobmi svojich blízkych, ktorí padli práve pri oslobodzovaní Bratislavy a jej geografického okolia. Boli to ich "zájazdy", po ktorých túžili aj desiatky rokov po skončení vojny. Videl som tých pozostalých, členov rodín, priateľov, nad tými hrobmi plakať. A vždy som si hovoril - nezabudnem. A Slavín mal aj takú moc, že sa na ňom objímali aj účastníci zájazdov z NDR s ľuďmi zo ZSSR. Nemci s Rusmi. A Rusi s Nemcami. Nad hrobmi padlých v druhej svetovej vojne. Iba pripomeniem - vo vojne proti fašistickému Nemecku.
Dnes to "demokrati" z ambasád i politických strán nedokážu
Lebo sú v militaristickom opojení. Lebo sú poplatní zvráteným vojnovým ideológiám. Lebo sa hanbia za svojich starých rodičov. Akurát za seba nie, lebo oni sú "demokrati". Oni sú tí najlepší, najsprávnejší, najmorálnejší. A samozvane najpovolanejší. Sú to však podliaci, povedzme si to na rovinu. Primitívni aparátčíckí podliaci bez skutočných ľudských hodnôt v sebe. Ešte aj ich prezidentka dokázala zo seba vysúkať pár spomienkových slov a to už je naozaj čo povedať.
Spájať normalizáciu s oslobodením je trápna dejinná skratka
Žil a pracoval som aj v časoch normalizácie. Vtedy bolo naozaj striktne zakázané hovoriť si, čo sa človeku zachce. Ľudia za to prichádzali o prácu, niekedy i o slobodu. Túto staroboľševickú "normalizáciu" však do dokonalosti priviedli až súčasní pseudodemokrati, či už zo sféry politiky, alebo samozvaných médií hlavného prúdu. Dnes totiž nie je už len zakázané hovoriť to, čo sa človeku zachce, ale je rovno neprijateľné myslieť si to. Čo i len myslieť. Progresívci tu šermujú návrhmi zákonov, ktorých podstatou je zatvárať za názor - aký je rozdiel medzi nimi a dobou normalizácie a jej praktík? Zas nás tu "normalizujú" nenormálni, neľudskí a pritom čoraz už na prvé čítanie hlúpejší "demokrati". Stačí, ak sú to tí "dobrí" demokrati, prozápadní. Všetko ostatné je proruské, nedemokratické, zločinecké.
Slavín, miesto lásky
Možno týmto demagógom a politickým karikatúram uniklo, čo sa z pietneho miesta nad Bratislavou za roky od jeho vybudovania stalo. Stretávajú sa tam milenci, záškoláci, mamičky s kočíkmi na prechádzkach, vodia tam turistov tentoraz už z celého sveta. Nenávisť na Slavín vnášajú akurát tí, ktorí sa tam odmietli vôbec čo i len zastaviť. A to je dôvod, aby som si ich ľudsky vôbec, ale vôbec nevážil. Je mi jedno, že sú to tak karikatúry zo sféry politiky, ako ich excelencie veľvyslanci takzvanej "demokracie". Naopak, dodnes a do smrti si budem vážiť tých pochovaných na Slavíne. Tých, ktorí oslobodili mesto mojich predkov. A zároveň hlavné mesto štátu, v ktorom žijem.
Vážení naši čitatelia
Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme.
Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:
1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;
2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;
3. niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"
Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457
Do poznámky prosíme uviesť "dar".
Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť.
Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik