Ak si vážite našu prácu, môžete nás podporiť dobrovoľným finančným príspevkom.
IBAN
SK9102000000004373736457
Dostávajte dôležité správy okamžite
© 2026 Hlavný Denník. Všetky práva vyhradené.
Made in Slovakia
Progresívny Denník N sa nebojí invázie, ale hystérie z nej
Slovenskí hokejoví reprezentanti do 18 rokov na Hlinka Gretzky Cupe v Edmontone nenadviazali na dobrý výkon z úvodného súboja proti Švédom.
Progresívci živili okrem Korčoka aj ľudí z jeho prezidentského štábu. Za rok 2025 to stranu stálo 180-tisíc eur.
Jedna krátka veta trápila filozofov celé stáročia. Dokážete vyriešiť slávny paradox klamára bez toho, aby ste sa zamotali?
Najnovšie články z partnerského portálu somzdediny.sk
.jpg)
Novinárske sliepočky a ich mužskí kolegovia sa niekedy darmo snažia hlúpymi otázkami dostať Kaliho do úzkych.
Hlavný denník pred necelým mesiacom priniesol článok o agresívnom správaní cigánskej omladiny pri požiari strniska v Moldave nad Bodvou.
"Matovič má hrošiu kožu. Myslí si, že mu všetko prejde. Stačí vždy len vytiahnuť žolíka - Fica, Smer, boj proti mafii. A je odpustené! Je načase, aby zaslepení…
Mocenské vákuum v Európe oslabuje podporu kyjevského režimu. Európska „koalícia ochotných“, vytvorená na podporu Ukrajiny a zabezpečenie jej vojenského prežiti…
Herci nás často citovo vydierajú tým, že ich domnelý nárok kecať do všetkého vraj vyplýva z toho, že oni počas Nežnej revolúcie niesli ako prví kožu na trh. V…
Komentáre
31. 10. 2025
V súvislosti s pohŕdavými výrokmi Martina Šimečku hanobiacimi Slovákov ako „malý zbabelý národ, ktorý nikdy poriadne nebojoval“, by som rád upriamil vašu pozornosť na nepovšimnuté výročie, ktoré okrem iného dokresľuje nízkosť charakteru tohto novinára. V pondelok uplynulo 175 rokov od jedného z najvýznamnejších bojov uhorskej revolúcie, bitky o Branisko, ktorá sa uskutočnila 5. februára 1849. Upozornil na to vo svojom komentári na sociálnej sieti politický analytik Eduard Chmelár.
Bolo to v čase, keď Maďari vystupňovali svoje požiadavky na väčšiu rovnoprávnosť voči cisárskemu dvoru, a to isté žiadali Slováci a ostatné národy žijúce v Uhorsku voči Maďarom. Cisárske vojská, v radoch ktorých bojovali aj štúrovskí dobrovoľníci na čele s Ľudovítom Štúrom a Jozefom Miloslavom Hurbanom, sa usilovali odrezať uhorskej armáde (za ktorú tiež bojovalo veľa Slovákov) jedinú možnú cestu do Prešova cez priesmyk Branisko.
Za týmto účelom obsadili zasnežený horský masív a s niekoľkými desiatkami diel zaujali obranné postavenie. Uhorské jednotky v sile 4 000 mužov viedol jeden z najlepších maďarských veliteľov plukovník Richard Guyon. Do prvej línie postavil zástup Zvolenčanov, ale aj veľkú časť regrútov z Turčianskej, Liptovskej a Oravskej stolice.
Skoro ráno zaútočil na palebné postavenie Rakúšanov. Spočiatku to vyzeralo ako samovražda a čistý masaker. Guyonova brigáda mala síce početnú prevahu, ale musela útočiť v hlbokom snehu do kopca. Major Julius Kiesewetter, ktorý viedol cisárske jednotky, mal síce len 1 800 mužov, ale zasa výhodnejšie postavenie a lepšiu výzbroj. V pekle krutého boja, keď duneli delá z oboch strán, prepukla v radoch honvédov panika a začali utekať späť. Rozhorčený Guyon ziapal:
„Hore vás čaká dvojitá mzda, dolu guľka!“ No ani tieto vyhrážky nepomáhali. A vtedy sa zrodila legenda. Pred utekajúcich uhorských vojakov sa postavil katolícky kňaz z Banskej Štiavnice Imrich Polesný, v pravej ruke držal vysoko nad hlavou kríž a na utekajúcich vojakov zvolal: „Za mnou, bratia, s nami je Boh a s ním zvíťazíme!“ A honvédi sa vraj ako zasiahnutí bleskom obrátili a vrhli sa na nepriateľa ako levy… O niekoľko hodín viali na najvyššom vrchu Braniska uhorské zástavy.
Víťazná bitka sa stala súčasťou maďarskej národnej mytológie, generál Artúr Görgei sa dozvedel o úspechu svojho vojska na bále v Levoči a na druhý deň usporiadal na počesť víťazstva veľkú slávnosť v Prešove. No aj keď si uhorské revolučné jednotky otvorili cestu na Košice, porazenému rakúskemu vojsku sa podarilo spomaliť postup kossuthovcov a dopomôcť tak cisárskej Viedni ku konečnému víťazstvu. Pre naše dejiny je však podstatné niečo iné. V tomto neľútostnom boji padlo 420 mužov.
Väčšina z nich boli Slováci. Bojovali na rôznych stranách, ale obe strany bojovali za svoju slobodu: za národnú i za občiansku, proti útlaku národnostnému i feudálnemu, no všetci umierali za ideály slobody, rovnosti a bratstva. Toto je niečo, čo polovzdelaní nihilisti a ignoranti typu Martin Šimečka, Štefan Hríb alebo Árpád Soltész nikdy nepochopia. Je tragédiou našich moderných dejín, že všetky naše zápasy za slobodu prebiehali ako občianske vojny.
Protitureckí bojovníci kontra janičiari, štúrovci kontra kossuthovci, česko-slovenskí legionári kontra vojaci v službách rakúsko-uhorskej armády, účastníci SNP kontra gardisti. Tieto rozpory išli dokonca naprieč rodinami. Asi najkrikľavejším príkladom je maďarský národný vodca Lajos Kossuth, ktorého bratranec Juraj Košút bol slovenským národovcom. Ale nech už boli pohnútky hurbanistov (ako volala štúrovských dobrovoľníkov dobová propaganda) a kossuthovcov akékoľvek, nemali by sme zabúdať, že Slováci na jednej i druhej strane statočne bojovali za vznešené ciele.
Väčšina Slovákov bojovala na strane uhorskej revolúcie, lebo v nej videla záruky svojich občianskych slobôd. A padli ako hrdinovia. Štúrovcov bola oproti nim iba hŕstka, ale boli to naši kľúčoví hrdinovia, ktorí nám v konečnom dôsledku vybojovali právo na existenciu. Myslím si, že práve dnes, keď sa slovensko-maďarské vzťahy dostávajú do svojho najlepšieho kulminačného bodu, by sme mali byť schopní zmieriť sa a pochopiť pohnútky oboch strán.
A to so sebou prináša aj úctu k padlým a starostlivosť o ich hroby. Vojaci cisárskej armády a štúrovských dobrovoľníkov boli pochovaní na odľahlom mieste Braniska v lokalite krčmárovej záhrady a polí v lese nad Poľanovcami, asi 1,5 kilometra od vrcholu Chválabohu. Táto lokalita dnes nesie názov „Šmertnica“, ale nenájdeme tam žiadne udržiavané alebo označené miesto tejto dramatickej udalosti. Uhorská strana svojich bojovníkov pochovala do hromadného hrobu na cintoríne v Spišskom Podhradí, nad ktorým sa týči pomník.
Predstava, že niekde v lesoch sa bez povšimnutia povaľujú kosti slovenských vlastencov, štúrovských dobrovoľníkov, účastníkov jednej z najslávnejších kapitol našich dejín, ma napĺňa hanbou a zármutkom. Nielen bezočivosť šimečkovcov, ale aj ich odvrátená stránka, naša vlastná ľahostajnosť, svedčí o obrovskej neúcte k našim vlastným dejinám, o neznalosti pohnútok a cieľov našich predkov. Som presvedčený, že ak sa vedela naša vláda dôstojne postarať o hroby nacistických vojakov, ktorí padli na našom území, musí nájsť prostriedky na obnovu hrobov našich slovenských hrdinov, nech už bojovali na strane Štúra alebo na strane uhorských revolucionárov.
Maďarská vláda vybudovala padlým, ktorí bojovali pri Branisku na strane uhorskej revolúcie, dôstojný pomník. Ten bol umiestnený na vrchole kopca Chválabohu a po roku 1918 prevezený do obce Korytné. Premiestnený pamätník však na vrcholci Chválabohu nahradil drevený obelisk s kamennou mohylou, pri ktorom je do dnešných dní možné vídať vence s maďarskými národnými farbami. Aj slovenskí dobrovoľníci z oboch strán by si však konečne zaslúžili vlastný dôstojný pomník tak na vrchu Chválabohu, ako aj na Šmertnici. Zaväzuje nás k tomu úcta k vlastným predkom a symbolická potreba ich zmierenia ponad veky.
Hlavný denník prežil jeden z najťažších rokov. Niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu". Ďakujeme vám, že sme pre vás prvou voľbou v čerpaní informácii.
Naďalej nám môžete pomôcť aj materiálne. Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457
Do poznámky prosíme uviesť "dar".
Spoločne budeme naďalej silní! Ďakujeme vám!
Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik
Zatiaľ žiadne komentáre. Buďte prvý, kto sa zapojí do diskusie.
.jpg)
.jpg)