Príď, Ježiško, k nám

Zababušené dievčatko vybehlo z domu a kamsi sa ponáhľa.

Nasnežilo, ale chodníček je už prebrodený, kráča sa mu ľahko. Prebehne okolo kostola až k potoku. Spomalí a opatrne prechádza drevenou lavičkou,  aby nespadlo. Potok je zamrznutý, ale aj tak musí dávať pozor. Veľký pozor, lebo tak mu to doma nakázali. Kedysi  sa vraj v potoku utopil kočiš s vozom aj s koňmi.  Koníky sa na hornej ceste pod farou splašili, zleteli prudkým svahom dolu a stalo sa hrozné nešťastie. Bolo to dávno, ale ľudia to stále spomínajú. Aj na to myslí dievčatko, keď ako po streche kráča hore po strmých,  šmykľavých schodoch. Chvalabohu, kapčeky sa ani raz nepošmykli.  Schodíky boli posypané popolom, a tak šťastlivo prišlo až do cieľa.

Aj táto spomienka  mi prichádza na rozum, keď sa blížia Vianoce.

Boli sme deti a v predvianočnom čase sme sa schádzali na fare, aby sme nacvičili básničky pod vianočný stromček.

Pán farár nás zaviedol do izby. Za ním prišla  pani farárka aj s deťmi.  Na stôl pred nás položila misu vianočných koláčov.  Vôňa škorice, panské stoličky, obrazy na stenách, všetko ma tu fascinovalo. Nič také v našich dedinských domčekoch  nebývalo.  Neviem, na čo som sa v tej chvíli tešila viac, či na básničku, alebo  na koláče.  Možno  aj tak narovnako. Koláče mi veľmi chutili a básnička Príď, Ježiško, k nám  tiež bola veľmi krásna. Vychádzala zo srdiečka, a aj keď odvtedy prešlo veľa rokov,  viem ju dodnes. Hovorí o detskej radosti z Ježiškovho  narodenia. Nuž a práve v tom spočíva to pravé,  kresťanské posolstvo Vianoc. A my ho v každodennom zhone prehliadame, zabúdame naň. Nech  teda malý Ježiško príde všade ta,  kde ho čakajú,  k bohatým aj chudobným, aj k ľuďom bez domova.