Podporte našu redakciu
Ak si vážite našu prácu, môžete nás podporiť dobrovoľným finančným príspevkom.
IBAN
SK9102000000004373736457
BIC/SWIFT:SUBASKBX
Názov účtu:VERBINA, o.z.
Ak si vážite našu prácu, môžete nás podporiť dobrovoľným finančným príspevkom.
IBAN
SK9102000000004373736457
Koalícia odmieta kritiku opozície
Voľby do Kongresu USA priniesli porážku Trumpových republikánov. Komentár analyzuje dôsledky pre americkú politiku aj izraelského premiéra Netanjahua.
Podvodníci zneužívajú nákupnú horúčku, takto odhalíte falošný e-shop!
Najnovšie články z partnerského portálu somzdediny.sk
Ostrý komentár o rodinných privilégiách v politike, západných hodnotách, slobode kritiky a minulosti pred rokom 1989. Kto má právo kázať o 17. novembri?
Takto nervózny líder opozície ešte nebol...
Môžete si ich pomenovať, ako chcete. Politickí migranti, politickí turisti, prebehlíci, prezliekači kabátov...
Hrozí na Ukrajine ľudové povstanie? Korupcia, násilné odvody a nespokojnosť s vládou vyvolávajú otázky o budúcnosti Zelenského a možnom prevrate.
Ako dlho dokáže Ukrajina pokračovať vo vojne?
8. 11. 2026
Milan Rúfus o nej povedal: „Táto poetka čakávala na báseň tak, ako čisté ženy čakávajú na lásku. Odovzdala sa jej iba vtedy, ak skutočne prišla. A že to čakanie trvávalo občas veľmi dlho, napísala táto autorka za celý život iba tri knihy básní.“
Narodila sa 28. augusta 1908 v Blatnici pri Martine. Ako dieťa sa spolu so svojimi rovesníkmi preháňala prekrásnou Gaderskou dolinou. Dievčatko z rodiny šafraníka milovalo prírodu. Prvé dva roky chodila do ľudovej školy v Martine. Veľmi skoro však osirela. Vychovávala ju matkina priateľka, učiteľka Oľga Textorisová, sestra známej botaničky. Zobrala si ju do Starej Pazovy v Srbsku, kde navštevovala ľudovú školu. Po zániku Rakúsko-Uhorska sa vrátila domov a do gymnázia už chodila na Slovensku. Najskôr štyri roky v Martine a potom dva v Bratislave, odkiaľ prestúpila na obchodnú školu. Tu v roku 1925 zmaturovala a odišla pracovať ako úradníčka do Nového Smokovca vo Vysokých Tatrách. S výnimkou jedného roka, keď sa v Paríži učila francúzsky jazyk, sa Tatry stali jej domovom na celých tridsať rokov. V Tatrách našla svoju životnú lásku, lekára Jána Pullmana, a tiež vášeň k lyžovaniu. Málokto vie, že predstaviteľka krehkej ženskej lyriky pôsobila na lyžiarskych majstrovstvách sveta 1935 ako rozhodkyňa. Vo Vysokých Tatrách žila až do mužovej predčasnej smrti v roku 1956. Potom pracovala v Martine ako redaktorka vo vydavateľstve Osveta. Odtiaľ odišla do Bratislavy, kde až do dôchodku robila redaktorku v Mladých letách. Zomrela v Bratislave 17. júla 1995, pochovali ju na Národnom cintoríne v Martine.
Narodila som sa na sklonku horúceho augusta, keď do blatnických stodôl zvážali požehnanú úrodu zlatých klasov. Mala som byť vari symbolom toho štedrého leta, myslím však, že moje tri sestričky neprijali s nadšením môj životaschopný škrek v krásne teplé ráno, keď miesto hry pod Plešovicou museli varovať akýsi krikľavý, umŕštený batôžtek. Strynká Halameje ešte dnes spomínajú, že som bola "ako za groš chleba, iba čo malo pačiaky ako päťkorunníky". A hádam pre tie zvedavé oči, ktoré sa po všetkom obzerali, vypiplali ma ako tak do sveta. Bola som sprvu sentimentálne dievčatko. Mala som počas štúdia dobrých kamarátov, ktorí mi nosili pomaranče za básne-prvotiny. V študentskom živote zlatý pomaranč nie je maličkosťou. Ondriš Mráz iste pritiahol remeň miesto večere, keď mi raz, za prvú uverejnenú báseň, doniesol nie jeden, ale hneď päť. Dnes našli by ste ma najskôr v tatranských lesoch na lyžiach sa preháňať, lebo ma už neväzní kancelária papierovými okovy. Alebo by ste ma našli pri sporáku, ako varím obed a hnevám sa pri tom na Kocúrov žart: – Varí sa to, pečie sa to, neje sa to, čo je to? – Nuž drievko z jaternice. – Ale ba! To je obed, čo Maša Haľamová Jankovi Pullmanovie uvarí.
Mašu Haľamovú poznáme najmä ako poetku, autorku lyrickej poézie. Napísala tri básnické zbierky: Dar, Červený mak, Smrť tvoju žijem. V jej básňach človek nachádza pokoj duše. Sú v nich slová a veci prosté, každodenné. Sú v nich poľné kvety, limby, bodliak. Sú v nich oči. A je v nich slnko, voda, vietor, noc i deň, jar i jeseň. Je v nich milý, je láska i matka. Ale aj bolesť a smrť. Rada ich čítam v absolútnom tichu samoty. Vtedy som sama, a nie som sama. Ponorím sa do ticha a do myšlienok, vcítim sa do prostých, obyčajných slov. V básni slovo dostáva iný rozmer ako slovo, ktoré bežne, len tak ledabolo vyslovíš. V básni sa slovo stáva skvostom, preto ho preciťujem so všetkým, čo k atmosfére ticha s básňou patrí. Nebránim slzám, nech si tečú po tvári, keď sa pýtajú. Lebo mnohé človek musí zažiť, aby pochopil. Ako Riadok z kancionála:
Sila v ňom veľká, i krása.
Posvätila ho matkina neha:
„Kdo jen na Boha se spoléhá...“
Táto báseň ma vracia do mojich detských liet. Keď nedele tam u nás doma boli zasvätené Bohu. Spolu sme sedávali v kuchyni za stolom a spievali nábožné piesne z kancionála. Mnohé texty si pamätám ešte v bibličtine. Keď človek zažije báseň, potom jej slová nie sú len napísané písmenká či vypovedané hlásky, vtedy slovo nie je neživý, abstraktný predmet, ktorý zdvihneme zo zeme a oprášime. Prežité slovo je živé, je prítomné a je hmatateľné. Podržíš ho v ruke, poťažkáš jeho váhu, vezmeš ho na jazyk a s úctou vyslovíš. A vôbec necítiš, že si v tom sám, lebo ste dvaja, čo to hovoríte, dvaja, čo to cítite, autor a ty:
Akou mierou bolesti
premeriam hluchý priestor,
čo ostal po tebe?
...
Čas s tebou krátky.
Bez teba už nenáhli sa tak.
Držím v rukách Básne, súborné básnické dielo Maše Haľamovej. Keď v tichu samoty cítim chuť na jej poéziu, vtedy si otvorím túto knižočku a čítam a prežívam. Čítam aj slová na konci. Doslov Milana Rúfusa.
Časť z neho vyberám:
Sú v poézii také slová, ktoré vzbudzujú pozornosť i údiv. Slová ako výkon artistu, čo vysoko pod strechou šapitó balansuje, zavesený iba na vlastnom chrupe, ktorým sa zahryzol do svojho riešenia ako do jedinej, riskantnej možnosti. Vzbudzuje to údiv. I úctu. Nie je ťažké si domyslieť, koľko driny, ľudského úsilia to stálo vypracovať sa k takému výkonu.
Sú v poézii také slová.
Sú také básne.
A predsa – nie sú to práve ony, o ktorých sa mi chce hovoriť v týchto súvislostiach.
O čom sa mi chce teda hovoriť? O dráždivom tajomstve, o hlbinnej záludnosti takzvanej prostoty.
Existujú totiž slová a ich koralovité útvary, ktoré vás akosi samozrejme vezmú za ruku a vy im tú ruku, ak ste aspoň trochu normálni, rovnako samozrejme podáte a idete s nimi. Slová – na prvý pohľad nič zvláštneho, nenápadné ako chlieb a skoro komicky drobné. Akoby na vás zavolalo dieťa, vzalo vás za ruku a ukázalo na druhý breh. A vy, s tou drobnou rúčkou v dlani, bez váhania idete. Neuvedomujúc si ani, že nie vy, ale vás prevádzajú tie dlane cez lavičku.
O tom sa ti chce uvažovať. Pretože tajomstvo prostoty ťa vzrušuje už dávnejšie. Vieš, že jej v umení budúcnosti bude stále menej.
Pozn. redakcie HD: Tento článok je výlučne názorom jeho autora. Obsah sa nemusí zhodovať s názormi redakcie.
Stojíme na vašej strane, stojíme na strane čitateľov, ako dobrá protiváha mainstreamu. V Hlavnom denníku nájdete to, čo inde zbytočne hľadáte. Dnes potrebujeme vašu pomoc a podporu.
Číslo účtu pre finančné dary: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457
Podporiť nás môžete finančným darom v ľubovoľnej výške, do poznámky prosíme uviesť "dar". Spoločne dokážeme byť silní!
Ďakujeme
Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik
Zatiaľ žiadne komentáre. Buďte prvý, kto sa zapojí do diskusie.
