A je tu. Október s usmokleným počasím aj s Mesiacom úcty.

Tak si myslím, že mesiac na úctu je strašne málo. Aj rok je málo. Stačila by len úcta. Spontánna a nefalšovaná. Bez pozlátka. Bez básničiek a prečítaných  prejavov. Bez fráz.

Taká, aby vnuk nezdvihol ruku na deda. Aby vnučka nepovedala: babku dáme preč, lebo smrdí. Aby sme nepočúvali, že  starého človeka okradli. Aby  starí ľudia neboli nikomu na posmech, nikomu na príťaž.  Aby žili dôstojnú starobu. Aby sa nestalo, že starý pán sa zahanbí, keď nemá  dosť peňazí na tovar v košíku.

Je október, Mesiac úcty k starším. A ja sa pýtam, či si naozaj vážime starobu s jej múdrosťou, vráskami a so všetkým, čo k nej patrí. Lebo čo z pekných slov, keď sú prázdne. Ani z peknej misky sa nenaješ, keď je prázdna. My potrebujeme úctu v nás. Nosiť a cítiť ju v sebe. Rozdávať ju bez ohľadu na to, aký je deň.

Rovnako to cítil aj mladý muž, keď mi ponúkol miesto v autobuse. Stačilo jedno gesto a jedna veta k tomu. Bol september, v kalendári žiadna zmienka o úcte.

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik