Nezabiješ!  A mohli by sme pokračovať: Nepokradneš! Nescudzoložíš! Nevypovieš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu! Božie a svetské zákony. Ako je to s nimi? Platia pre všetkých rovnako?

Nechcem vyvolávať diskusie o tom, ako to bolo, keď sme volili jednu stranu. Isté je, že čo si ľudia v osemdesiatom deviatom vyštrngali, nie je celkom to, čo chceli. Až na tých „šikovných“. Tí vedeli, ako kradnúť a zbohatnúť.  A takí, keď sa dostanú k moci, vykašlú sa na ľud. Nech ľudia bárs aj podochnú!

Pádom železnej opony padla aj opona v nás. To, čo socializmus nepoznal, prichádzalo k nám zo západu. Postupne sa udomácnili drogy, mafie, vraždy, žobráci, boháči. A voľnosť a sloboda. Len bratstvo nie. Prišla „zlatá“ éra kapitalizmu. Kým jedni nečestne zbohatli, postavili si paláce, kúpili  jachty, lietadlá a domy v zahraničí, iní sa ocitli pod mostom. Ale našťastie je tu božia spravodlivosť. Každý raz zomrie a boháč si nakradnutý majetok do zlatej truhly nevezme.

Narodila som sa hneď po vojne. A tak si toho pamätám dosť

Áno, bola aj propaganda, aj politické procesy a popravy. Ale že sa čosi podobné, len v inej farbe vráti, to sme nečakali. Takto sme si demokraciu nepredstavovali.

Pluralitu názorov, ktorej sme mali plné huby, sme pochovali. Za iný ako „správny“ názor prenasledujeme ľudí, blokujeme médiá. Ak náhodou niečo „nesprávne“ do nich prenikne, máme poruke sankcie. Svetské zákony myslia na všetko.

Pamätám si aj na to, ako otecko nechcel podpísať prihlášku do JRD. Aj na to si spomínam, ako ho  tri dni držali vo vyšetrovačke ako protisocialistický živel.  Že sa  po toľkých rokoch niečo podobné zopakuje, to by som fakt nečakala. Báť sa dnes povedať vlastný názor, povedať, že píšem pre Hlavný denník, že ho čítam, to, božechráň, to nie je dovolené. Si taký a onaký, len dobrý nie!

Pamätám si aj na chodenie naboso. Aj na rodičov, ktorí vlastnými rukami chlebík dorábali. Päť pecňov upiekla mamička na týždeň, ani kôročka sa nevyhodila. Aj na jednu školskú tašku celých osem rokov si pamätám.  Šetrnosť? Bieda? Možno. Ale odpad sa nehromadil, zem netrpela. Ľudia si ju chránili, poznali jej hodnotu. Zem ich živila.

Spomínam si aj na jednu postavičku z detstva

S príchodom teplejších dní prichádzal do dediny Peterko z Liptova. Žobráčik, o ktorom sme nič okrem mena nevedeli. Azda ešte to, že nemal nikoho. Každú nedeľu sedával na schodíku pred kostolom s prosebným pohľadom a čiapkou na kolenách. Pri tom pohľade ľuďom stískalo srdce.  Zabúdali na  svoju biedu  aj na šetrnosť. Aj mne mamička do rožka kapesníčka vždy okrem drobných do zvončeka uviazala aj šestáčiky pre neho, pre Peterka.

Potom som dlho, dlho podobné obrázky nevidela. Až dnes.

Kto dnes káže o morálke, o vlastenectve, ten je na smiech.

Milovať Slovensko? Nie, dnes už nie

Starý richtár v našej dedine zvykli hovoriť: „Kšinná, Praha, Bratislava.“ My sme to ako decká pokrikovali.  Boli sme pyšné, že meno našej dediny je na prvom mieste. Aj to bol istý prejav vlastenectva, lásky k rodnej dedine. Za socializmu sme zas vykrikovali: „Sovietsky zväz, náš vzor!“ Vzor sa rozpadol a Rusko napadlo Ukrajinu. Ale o tom sa nám ani v najhoršom sne nesnívalo. Ani voľakedy, ani dnes. Zabudli sme na starú pravdu, že kým existuje ľudstvo a silná túžba mocných ovládnuť svet, existujú aj vojny. Dnes už máme iný vzor. Ameriku. Čo tam po Hirošime, čo po tom že celý svet okúsil chuť amerických  zbraní!

Byť verný až do smrti? Aj keď sa hlásime ku kresťanstvu, akosi to vyšlo z módy. Žiadne manželské sľuby vernosti. Žiť len tak, bez záväzkov. Nadivoko. Najlepšie striedať partnerky a partnerov ako ponožky.  Čo na tom, že mladé mäsko najviac chutí?! Keď máte dosť peňazí, potom ani kopa detí nie je problém. Problém je len s deťmi, ktoré sa rodia v chatrčiach, nie v palácoch. Palácové deti majú trošičku iné, príjemnejšie starosti.

Podvodníci, štartéri, ani neviem všetky tie mená a nadávky, stačí povedať, že  zbohatlíci prenikli do najvyššej politiky. Riadia naše životy a my čušíme. Lebo zákony sú prísne. Ale zas, povedzme si, pravdu, pýtajme sa: „Platia pre všetkých rovnako?“  Niekomu môžeš stavať šibenice, vešať ho a niekoho môžeš posielať aj deti zabiť. Nič sa nedeje.  To len nepohodlných treba poslať do basy. Tam  už vedia, ako si vynútiť „priznanie“, ako vypovedať krivé svedectvo proti svojmu blížnemu. Vedia, ako človeka zlomiť, zničiť, priviesť k samovražde. A neštítia sa ničoho.  Ani vraždy, keď sa treba zbaviť tých, čo stoja na druhej strane.

Divná je to doba. Toto sme chceli?

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik