"Len bite, pán veľkomožný!" Je názov názorového článku, ktorý v denníku Pravda zverejnila spisovateľka Gabriela Rothmayerová. Poukazuje v ňom na to, ako demokracia má vyzerať a ako to nefunguje u nás.
"V demokracii býva ostrie zamerané na tých, čo vládnu, nie na tých, čo pri volebných urnách moc stratili. Ale u nás?" Pýta sa autorka a rozvíja myšlienku ďalej.
Génius môže namaľovať obraz s okom mimo tváre. Ale musí byť Picasso. Lebo podobne ako Michelangelo najprv dôverne a dôkladne spoznal celé biologické ľudské telo a jeho tvar. Až potom mohol nájsť tvár, ktorá má celkom iný tvar. Génius nie je to isté, čo blázon, aj keď to na prvý pohľad tak vyzerá.
Tento rok sa zapíše do malých slovenských dejín ako bizarná maľba. Ľudia s mocou vytrvalo tlčú po hlave bezmocných a ešte od nich vyžadujú, aby mlčali. A poslúchali. A ešte svojho pána aj milovali. A pripomína slávny film Pacho, hybský zbojník: len bite, bite, pán veľkomožný!
K moci sa dostali tieto naše esá legálne a pravidlá vyžadujú rešpekt aj k tým, ktorých sme nevolili. Lenže rešpekt nie je to isté, čo dôvera. Dostávame príkazy milovať sa, nie nenávidieť.
Nevie ani len pravá ruka, čo robí ľavá. Hlavné je, že bije!
Prezidentka republiky "vníma" zranenú krajinu, ktorej nerozumie, vyzýva na lásku a vzápätí ako učiteľka na tabuľu napíše, koho milovať máme a kto je toho nehoden. Ten nehodný neborák dostane zase len poza uši.
Médiá sa čvachtajú v zlobe na zlobu. V demokracii býva ostrie zamerané na tých, čo vládnu, nie na tých, čo pri volebných urnách moc stratili. Ale u nás?
Raz dávno Ján Čarnogurský – vtedy ešte ctený – uštipačne poznamenal, že novinári majú pamäť tak pätnásť dní dozadu. Preto sa dnes celkom darí naratívu, že toto je síce taká nechutná vláda, ale musí riešiť, čo nespôsobila (a prázdna špajza k tomu, z ktorej sa sypú miliardy ako z rozprávkovej kapsy potras sa…), a preto to má ťažké.
Kedy to bolo ľahké?
A kedy to mala ktorá vláda ľahké? Keď sa rozdelil svet, rozbili trhy, armády, rozdelil sa štát, kolkovali sa peniaze, vydávali sa nové a potom zase nové (eurá)…? Nič z toho sa nemala vláda kde naučiť. Žiadna. Neboli dokonalé, dôvera sa stenčovala, no predsa len sa zdalo, že vedia, čo robia. Tu nevie ani len pravá ruka, čo robí ľavá. Hlavné je, že bije!
Takto sa žiť nedá, jed preniká do špiku kostí, konštatuje spisovateľka. Ale žiadnymi voľbami sa predsa nemeníme my sami, dodáva a pripomína pracovitosť a radosť zo života, ktorá bola črtou príslušníkov predchádzajúcich generácií aj napriek nepriazňam osudu.
Chcete nám pomôcť?
Vážení čitatelia, ak po prečítaní článku máte pocit, že si zaslúži, aby si ho pozreli viacerí, poprosíme vás o zdieľanie pomocou tlačidla f – zdieľať. Ďakujeme, že pomáhate šíriť názory, ktoré sa tradičnými médiami k verejnosti nedostávajú. Ak si chcete pozrieť našu aktuálnu výrobu, kliknite na stránku www.hlavnydennik.sk. Ďakujeme. Redakcia HD.