Ľudia, prosím, neútočte na policajtov a policajti, neútočte prosím na ľudí

"Čo bláznite, veď sú tu ľudia", vykríkol vojak Švejk v závere filmu Poslušne hlásim hneď po tom, ako sa vyhrabal z trosiek, ktoré ho takmer prizabili. Čítam správu o skopaní policajta v Trenčíne a je mi smutno. Tým nehovorím, že súhlasím s takzvanými "protipandemickými" opatreniami súčasnej obmedzenej duchom, no neobmedzenej silou našej, teda, ich vlády. Zažil som pred 32 rokmi chvíle, keď sme túžili - aj policajti, aj národ, byť spolu a držať sa spolu za ruky. Proti svojvôli boľševickej moci. Déjà vu!

Pocit déjà vu sa zvyčajne sprevádza pocitom dôvernej známosti, poznania čohosi už prežitého ale tiež niečoho mimoriadneho, nezvyčajného. Skúsenosť déjà vu sa zdá byť dosť bežná, lebo prieskumy uvádzajú, že viac ako 70 percent populácie uvádza, že pocit déjà vu aspoň raz zažili.

Už nevládzem

Fakt už nevládzem počúvať či čítať médiá hlavného prúdu a vidieť či vnímať z nich stále tie isté odrhovačky tých istých novinárov a ich tých istých respondentov. O tom, akí sme zlí a ako nás treba "eliminovať" Všetkých, ktorí máme tú drzosť mať svoj a nie ich názor. Nevládzem a chápem frustráciu z toho, čo nám naša vláda a jej  mediálni prisluhovači spravili za posledného poldruha roka z našich životov. Viem, že nežijeme, že živoríme a nemyslím tým teraz prioritne na peniaze. Živoríme po všetkých stránkach a bojujeme o prežitie, kým moc sama medzi sebou bojuje o svoju ešte väčšiu moc. Moc si dupe vo fašistickým tak podobných bagandžiach po našich životoch, presadzuje si svoje zvrhlé chúťky na to a tamto a teší sa z toho, ako sa tu my, dolu mlátime navzájom.

10. 11. 2021 20:30

Tak nám (opäť) zabili referendum, pani Čaputová!

„Ktoré referendum, pani Čaputová ?“ Spýtal sa volič, neprestávajúc masírovať si kolená. Ja poznám dve referendá.To už Vami dávnejšie prekazené, v ktorom ste odignorovali vôľu viac ako 600 tisíc voličov. A potom poznám ešte pokus o referendum za predčasné voľby, do ktorého otázky Vám nedávno doručil opozičný poilitik Robert Fico." Napísal by dnes Jaroslav Hašek. Doba úžasného humoru haškovho formátu je však preč, je tu doba ani tak nie smiechu, ako skôr jasného výsmechu. (Ivan Brožík) Prezidentk

Čítať viac

Pred 32 rokmi

Vtedy sme mali strach vyjsť na čoraz viac plné námestia. Báli sme sa policajtov, ako tvrdých zástancov boľševickej svojvôle. Netušili sme, že oni, tí policajti, sa báli nás, ľudí. A báli sa aj tých hore, aj nás, tam dole na námestiach. V momente, keď sme zistili, že policajti nám dávajú nahlas najavo - SME S VAMI, sme vedeli, že sme vyhrali. Že sme porazili tú bezcitnú, arogantnú, svojvoľnú despotickú moc. Holými rukami a zdvihnutými hlavami. Porazili sme tie boľševické prasce tým, že sme si podali ruky s policajtmi. A tým, že ozbrojené sily už nepatrili žiadnemu predsedovi strany, žiadnemu ministrovi vlády, ale patrili tým, ktorým vždy patriť mali - ľuďom, občanom, národu. To, že sme spolu s policajtmi pochopili, že naše manželky chodia do tých istých obchodov a naše deti do tých istých škôl, nám prinieslo demokraciu. Lebo boľševika už nikto nebránil.

Policajti, ľudia, nebláznite, veď sme tu my všetci, ľudia!

Nesúhlasím s agresívnymi útokmi na policajtov, chlapov, manželov a otcov v službe. Odsudzujem ich. A nesúhlasím, ak policajti mlátia civilistov, chlapov, manželov a otcov. Zbláznili sme sa? To sme sa tak cynicky cieľavedomo nechali sfanatizovať tými boľševikmi tam hore, ktorí sa na tom iba ak nechutne až úchylne bavia? Ktorí si medzitým prihrávajú svoje kšefty, svojim frajerkám výhody a svojim firmám zákazky? Nechápete, že to je ich zámer? Aby sme sa my tu dolu umlátili navzájom a aby si oni mohli popri tom nerušene plniť svoje zvrhlé mocenské chute?

Blíži sa výročie dňa, keď sme mali ešte nádej

Vtedy sme spolu všetci na ulici verili v lepšie Slovensko. Teraz nás dohnali mocní do stavu, že sa im pred očami na tých uliciach mlátime navzájom. Dohnali nás na prah občianskej vojny. Sme tak zaslepení oprávneným pocitom potreby pomsty, že už bijeme hlava nehlava? Veď do tejto situácie nás vmanipulovali a my sme sa slepo nechali. Je tu koho nenávidieť a áno, nikdy by som netušil, že to napíšem - aj mlátiť. A vymlátiť z tých štátnych inštitúcií farizejov a boľševikov novej doby ako zrno z klasov. Ale, prosím, policajti, občania, nebime sa navzájom! My sa potrebujeme. My by sme to totiž spolu dokázali. Ale oni vedia, že kým nebudeme držať spolu, nič sa im nestane. Nič ich neohrozí, neobmedzí.

Spomeňme si na dni v novembri 89! Veď predsa, toto sme už raz riešili. A ako-tak vyriešili. Lebo sme sa nebáli byť spolu! Nepodľahnime, prosím, hecovaniu moci, ktorá potrebuje, aby sme sa nenávideli! Ani policajti, ani občania.

Prosím!

9. 11. 2021 20:14

Štátny úradník môže porušiť zákon a nič. Občan ide do basy.

Čosi sa tu melie už roky o akejsi hmotnej zodpovednosti politikov. Ale oni sú aj tak nadľudia. Keby mali aspoň zodpovednosť zo zákona nad dodržiavaním zákona. Ale ani to nie. Dokonca ani médiám táto téma nejak nevonia. Najviac tým, ktoré píšu o zákonnosti, rovnosti, demokracii a práve. A ešte akejsi zdeformovanej slobode. (Ivan Brožík) A tak si prečítame, že ten a ten politik porušil zákon a nič. Hoci to konštatuje právnik, vyšetrovateľ, Ústavný súd, proste - nič. Nikto nič. babka čmajzne vnúči

Čítať viac