HLAVNÝ DENNÍK
DENNÝ VÝBER NÁZORY

Mal som uniesť a zavraždiť premiéra a údajne ma pri tom videli

Bratku, ukáž prstom, udaj! Ilustračný obrázok pixabay.com

„Mal“ a „údajne“. To sú dvaja najsilnejší slovní hráči v slovenskom spravodajstve. Teda v tom, o čom si jeho tvorcovia myslia, že spravodajstvom je. Lebo nie je. Spravodajstvo je – stalo sa, povedal, vykonal. Bez obáv zo žalôb, bez vytvárania konštrukcií, bez fabulovania a vkladania dojmov namiesto pojmov. Bez politizovania, bez propagandy, bez pozitívneho či negatívneho PR. (Teda, modelovania vzťahov s verejnosťou)

Som úplne mierumilovný. Ako tá holubička biela. Aj s tým konárikom v zobáčiku. Keď vidím chrobač, vypínam kosačku. Keď sa chcem zbaviť muchy so sprejom, zatváram oči, aby som nevidel ten masaker. Pána premiéra by som nie. Fak, verte mi. (Malo byť fakt, ale som rád, že nie je fuck.) Aj keď príčin a dôvodov mi jeho vláda dáva denne za náves s prívesom.

Ako povedali, tak sa stalo

Lenže u nás je to tak. Stačí, aby mienkotvorné médiá, teda samozvane mienkotvorné, dostali z vydavateľstva nové noty. A napíšu či povedia – „Brožík mal uniesť a zavraždiť premiéra“. A keď pred to „mal“ napíšu ešte „údajne“, sú z obliga. Inak povedané, čistí ako ľalia. Neviniatka. (Už chápem toho Herodesa, v niečom pravdu mal.)

Tvorcovia dejín v akcii

Nie, nemyslite si, že sú to novinári ako osobnosti. Hoci samozvané. To vôbec nie. Ani tie samooceňované a samoodmeňované. „Samo“ sa nám z čias kupeckej ríše tak implantoval do nášho života, že už poznáme aj samoúnosy. Napríklad. Ale aj samodokonalých. Samonajlepších. Samonajdokonalejších. Tvorcami dejín sú dnes v médiách mailboxy a androidy, prijímajúce esemesky. Mailboxy dostávajú ako prvé komprovideá, do mailboxov prichádzajú „uniknuté“ dokumenty, do esemesiek zas pokyny veľkých bratov a keď už máme ten gender, tak aj sestier.

P. Pellegrini vyzýva premiéra, aby zvolal bezpečnostnú radu k situácii v bezpečnostných zložkách

Politik sa ráno zobudí a čumí ako puk

Prebehne weby, na wc možno aj print, veď tam išiel tlačiť a čumí. Čo sa to všetko v jeho podkarpatskej krajine udialo. Ten zatkol toho a ten zas tamtoho a všetci zatkli všetkých. (Werich netušil, že to nemusí byť iba pesnička o spoločnej práci pre blaho pospolitého ľudu.) Máme pol druha roka za sebou s rúškami na vlastných tvárach. Teda, niektorí aj na vlastných. V ojedinelom prípade, že ich vlastnia. Vyzerá to tak, že pandémia kajúcnikov, presne tak ako covid z Wu-chanu, z ich prostredia, nasadí urýchlene každému želiezka. Mikas bude dumať či a ako so želiezkami do obchodu alebo do sauny. Do bazéna radšej nie, pri mušej váhe ťahajú ku dnu. Hoci – ku dnu ideme všetci bez ohľadu na to, že bazén už je dávno prázdny.

Hromadným zatýkaním v ústrety svetlým zajtrajškom!

Takže sa neplašte. Temnica je síce od slova temno, ale budovatelia našich svetlých rán si myslia iné. Aj keby na nás bárs bájnych sedem rán egyptských prišlo, bude po ich. Ak by však raz bolo aj po nich, teda tých budovateľoch, dal by som si povedať. Ale verte mi, nášho premiéra som neuniesol ani nezavraždil. Aj keď to médiá hlavného prúdu tvrdia. Hoci len akože mal som či údajne. Hm, údajne – naše Slovensko je taký Udajistan. Udaj, koho môžeš, zatkni, koho sa dá. Ak nie ty, tak niekto teba. Alebo všetci každého!

Exvyšetrovateľ Šátek netuší, o akej „elitnosti“ svojich vyšetrovateľov trepe Lipšic

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info