Médiá hlavného prúdu vrátane médií verejnej služby venovali tento rok výročiu oslobodenia Československa ešte menej pozornosti než v predchádzajúcich rokoch. Jednou z príčin nezáujmu je angažovanie sa médií v sledovaní ničím nedoloženej ruskej stopy v explózii muničného skladu vo Vrběticiach. Nie je to však jediný dôvod. Tým hlavným je rusofóbna vlna. Každý, kto chce byť bezmyšlienkovo "in", sa teraz na nej vezie.
"V českých krajinách, ale ani na Slovensku pritom objektívne neexistujú dlhodobé historické predpoklady na vznik rusofóbie." Píše pre portál
casopisargument.cz politik a publicista (okrem iného) Ivo Šebestík.
Bok po boku
Vzťah medzi Čechmi a Slovákmi na jednej strane a Rusmi na strane druhej bol minimálne od čias národného prebudenia väčšinovo priaznivý. Bez preháňania sa dalo hovoriť o slovanskej vzájomnosti, ktorá mala byť ochranou pred germanizáciou. Počas prvej svetovej vojny mnohí Česi odmietali bojovať na haličskom fronte proti svojim slovanským bratom.
No a československo-ruský vzťah neskôr doznal významného posilnenia práve v čase oslobodenia krajiny od nemeckej okupácie. To bez preháňania predstavovalo záchranu národa pred germanizáciou, zotročením a vyvraždením.
Dve okupácie, ktoré stoja proti sebe
Obe dve udalosti 20. storočia, teda nemecký protektorát spojený s germanizačnou a vyhladzovacou politikou Nemecka voči Čechom (a úplným vykradnutím oboch krajín) a sovietska okupácia, ktorá však bola zo širšieho geopolitického pohľadu predovšetkým vyvážením prítomnosti amerických základní na území Západného Nemecka, stoja teraz proti sebe.
Tupá znôška nezmyslov
Rusofóbne kruhy v SR v súvislosti s druhou svetovou vojnou vyhľadávajú všetky zámienky na to,
aby v konaní Sovietskeho zväzu odhalili veľmocenské stratégie, ktoré znižujú alebo popierajú akékoľvek motívy, ktoré u obyvateľov bývalého Československa právom prebúdzali vďačnosť voči osloboditeľom a úctu k hrdinstvu vojakov i dôstojníkov Červenej armády. Pritom si počínajú výberovo. Presne tak, ako pracuje propaganda, ktorá sleduje konkrétny cieľ, nie pravdivý obraz.
Rusofóbov pravda nezaujíma
Prinajmenšom
zmiešavajú Stalina s dôstojníkmi a obyčajnými vojakmi Červenej armády, v ktorej bojovali občania všetkých národov ZSSR. A komické je, že vo svojej rusofóbii úplne ignorujú fakt, že Stalin a Berija boli Gruzínci a Brežnev Ukrajinec, Dzeržinskij dokonca pôvodom Poliak. Rusofóbov pravda však nezaujíma. Sledujú svoj cieľ, svoje fóbie, svoju službu cudzím záujmom a svoju hlúposť.
Odviesť pozornosť od skutočných agresorov
Obviňovanie Moskvy z rôznych taktických krokov pred vojnou, v jej priebehu a na jej konci má totiž za cieľ odvedenie pozornosti od správania sa iných štátov Európy aj USA, z ktorých väčšina sa stala spojencami SR po novembri 1989. V súlade so svojimi aktuálnymi záujmami hospodárskymi a mocenskými vstupujú práve v týchto rokoch do tvrdej konfrontácie s Ruskom, ktoré za prezidentovania Vladimíra Putina odmietlo podrobiť sa vôli západného kapitálu a USA. Prípadne Veľkej Británie, ktorá voči Rusku sleduje svoju politiku obkľučovania starú cca tristo rokov.
Špinu z jednej kopy nakydať na druhú kopu
Súčasná politika rusofóbnych kruhov v SR sa nesie v duchu ideologického zápasu odobrať hustú čiernu farbu z približne desiatky krajín Európy a predvojnových USA a začierniť touto špinou mastných sadzí Sovietsky zväz.
Rusofóbovia úplne ignorujú skutočnosť, že pred vojnou, počas nej a po jej skončení všetky neskoršie víťazné mocnosti sledovali predovšetkým a jedine svoje vlastné bezpečnostné alebo mocenské a strategické záujmy. Ak si vezmeme za cieľ odhaliť tieto ciele v prípade ktorejkoľvek z veľmocí, je jedno či USA, Veľkej Británie, Francúzska alebo ZSSR či Poľska, získame presne taký obrázok, aký si želáme mať.
Paradox neznalosti (či slepoty)
V kritickom hľadáčiku rusofóbov a ich médií sa už 32 rokov nachádza Rusko. Paradoxné je, že v porovnaní so všetkými spomínanými štátmi má toto boľševické a iste totalitné Rusko (Sovietsky zväz) najmenej masla na hlave.
Dejiny nikdy neodchádzajú do minulosti
Ak niekoho prekvapuje, že
proti Rusku a na strane prozápadne vystupujúcej Ukrajiny sa angažujú nasledovníci ukrajinských fašistov, teda banderovci, potom je to len preto, že sa nesnažia zasadzovať súčasné udalosti do historického rámca. Dejiny nikdy neodchádzajú do minulosti, ale sú vždy pripravené vystúpiť z temnôt, akonáhle sa naskytne nová politická objednávka. Preto toľko démonov tak často uniká z pandorinych skriniek.
Kto v Českej republike tvorí rusofóbne kruhy? A s akým cieľom?
Úlohy sú rozdelené pomerne jasne. Na jednej strane stoja rusofóbne kruhy a ich médiá, na strane druhej sú obete ich manipulácie.
Pomerne ľahko definovanú časť rusofóbnej skupiny tvoria kolaboranti. Tí jednoducho spolupracujú s tým, od koho čakajú odmenu. A je celkom jedno, v čom tá odmena spočíva. Pri tejto skupine je jej motivácia veľmi prostá.
Popri kolaborantoch, ktorí sa z neznámych dôvodov snažia pomôcť západnému kapitálu v jeho úsilí dostať sa na krk ruským energetickým zdrojom, ovládnuť ruskú ekonomiku, zmocniť sa bohatstva krajiny, vedeckého potenciálu, pracovnej sily, trhov a odbytísk, sú však ľudia, ktorí majú voči Rusku odpor z iba ideologických dôvodov.
Ďalší Rusko nenávidia, pretože v ňom tušia opak západu. A keďže oni sa západu (najmä USA) musia klaňať, potom o to viac Rusko neznášajú. Je tu prítomný známy starý predsudok západu voči "ázijskému Rusku" a voči Slovanom všeobecne.
Ak by bol protektorát, chválili by si ho
Ľudia, ktorí sa nejakým spôsobom identifikujú so západom alebo sa cítia byť potomkami rakúskej šľachty či buržoázie prvej republiky, zdedili pocit, že Rusko rozhodne nemalo v druhej svetovej vojne vyhrať. Staré tézy československých priemyselníkov a bankárov, podľa ktorých Hitler aspoň nebral majetky, tak zostávajú prítomné v ich krvi i dnes. Dá sa povedať, že by sa títo ľudia celkom zžili s nemeckým protektorátom.
Aktivisti bez znalostí
Veľkú skupinu rusofóbov tvoria jednoducho zmýšľajúci aktivisti, ktorí sa narodili a boli vychovávaní v antagonizme voči Rusku. Títo ľudia nikdy nepoznali na vlastnej koži život v takzvanom socialistickom Československu, v ktorom sa nomenklatúrne kádre KSČ snažili zavďačiť Moskve približne rovnakým spôsobom, akým sa oni snažia vyslúžiť si pochvalu Washingtonu, prípadne niektorých iných západných metropol. Poznajú socializmus a Sovietsky zväz z rozprávania a boli vychovaní televíziou, novinami a internetom. Takmer výlučne len tými médiami, ktorá razia kriticky prozápadnú a rusofóbnu ideológiu. Takže vlastne je to veľká smola. Povedané biblicky, "nevedia, čo robia".
A čo tak byť raz už konečne sami sebou?
Je zvláštne, koľko ľudí nedokáže premýšľať bez antagonizmov. Protiklad východ - západ je v posledných rokoch všadeprítomný.
Ak snáď niektorý politik alebo novinár úplne výnimočne nezastáva vyhrotene protiruské a protičínske postoje, je ihneď označovaný za proruského, ktorý chce ťahať Čechov späť na východ. Tí, ktorí ich zatiahli "späť" do nemeckého ekonomického a záujmového priestoru, nikomu neprekážajú. Málokto neuvažuje v dimenziách východ verzus západ. Málokoho napadá, že by Česi mohli byť konečne sami sebou.
Popieranie dejín je z pohľadu rusofóbov nevyhnutné
Len národ bez dejín a bez národnej hrdosti sa môže rozplynúť bezo zvyšku vo väčšom celku. Trebárs v "európanstve", aké však neexistuje. Ak nie je európanstva, môže sa odnárodnený človek cítiť byť príslušníkom akejsi indiferentnej modernej masy, aká sa zaobíde bez kultúry a vlastne úplne bez všetkého, na čo si potrpeli staršej generácie naprieč storočiami.
Človek bez národa, bez kultúry, bez vlastenectva, bez dejín, bez premýšľania a hlavne bez osobnej hrdosti a statočnosti je vlastne sotva viac než súčiastka systému. Je ľahko vymeniteľný, odstrániteľný, hodný zabudnutia.
Slepá dôvera v manipuláciu zo strany médií
A teraz sa dostávame k početne najrozsiahlejší vrstve, ktorá vníma Rusko negatívne, oveľa negatívnejšie než krajiny, ktoré českému národu skutočne uškodili alebo aspoň nepomohli v časoch najťažších. Túto
vrstvu, do ktorej je rusofóbia rozsievaná umelo a sústavne už 32 rokov, tvoria ľudia, ktorí dôverujú spravodajstvu a publicistike médií hlavného prúdu, najmä médiám verejnej služby. Väčšinou sa zároveň nezaujímajú o dejiny, geografiu a o politiku a nehľadajú alternatívne zdroje informácií, ktoré sú väčšinou podstatne objektívnejšie ako vyššie spomenutá médiá.
Médiá nás vracajú do stredoveku
Súčasná mediokracia spojená s najhlbším úpadkom politiky a oligarchami znehodnotená demokracia usiluje v podstate o niečo veľmi podobné, čo ovládalo myslenie väčšinou nevzdelaného obyvateľstva stredoveku. Vtedajší človek vedel o svete "za humnami" len to, čo mu o ňom povedal kňaz, kazateľ, farár, mních. Ľudia, ktorí sami nepátrajú po dejinách a nesnažia porozumieť politike, sú vystavení manipulácii médií, ktoré sa o nič iné než o manipuláciu s ľuďmi neusilujú.
Kto sa pohybuje medzi ľuďmi v najrôznejších sociálnych, profesijných, vzdelanostných a iných vrstvách, ten s hrôzou zisťuje, aké veľké množstvo ľudí má politický názor, ktorý je iba odrazom názoru, emitovaného a stále dookola opakovaného médiami, ktorým dôverujú.
Veľmi markantné to bolo a zostáva počas covidovej pandémie. Vplyv médií, ktoré ľudia sledujú, má v podstate absolútny vplyv na to, či sa ľudia chcú očkovať alebo nie, či dodržiavali a dodržiavajú opatrenia vlády, čo si o nich myslia a čo očakávajú od budúcnosti. Stredovek by bol s človekom 21. storočia na výsosť spokojný!
Hovoria to, tak je to pravda a basta!
Nemá vôbec zmysel pýtať sa mnohých ľudí na to, čo usudzujú o vrbětickej kauze. Hovoria, že výbuch spôsobili ruskí agenti. A basta! Nikdy nikto nikomu nepredložil ani jediný dôkaz, lenže médiá tvrdia, že to urobili Rusi. A hovoria to aj politici, ktorí zastávajú vysoké funkcie. Hlavne to hovoria títo ľudia stále a médiá im na to poskytujú obrovský priestor. A keď človek neustále počuje, že to urobili Rusi, tak sám prestane žiadať dôkazy a verí, že to naozaj urobili Rusi. Keď mních povedal, že z tohto obrazu mučeníka včera vytekala krv, veriaci tomu uverili. Nikoho nenapadlo žiadať dôkaz, aspoň kvapku tej krvi.
Stredoveká metóda indoktrinácie na obrovskú škodu ľudstva prekĺzla dierou v plote do 21. storočia a, zdá sa, že pôjde s ľudstvom až do jeho úplného konca. Ľudia sa z nejakého neznámeho dôvodu nechcú dopátrať pravdy.
Všetko je zjednodušené, čierne alebo biele
Ubrániť sa indoktrinácii asi predstavuje obrovskú nadprácu každého človeka na vlastnom sebavzdelávaní. Spoľahnúť sa na médiá hlavného prúdu, to je tá úplne najhoršia cesta k poznaniu.
Ak sa má spoločnosť obrodiť, potom sa musí vydať cestou sebavzdelávania, lebo takmer všetko, čo údajne poskytuje informácie, bolo už zasiahnuté nákazou. Vo verejnom komunikačným priestore navyše vládnu zjednodušenia. Všetko je buď čierne, alebo biele. Kto chce uvažovať inak, presnejšie, ten sa musí vplyvu predovšetkým médií naozaj dôsledne vyvarovať.
O autorovi: Ivo Šebestík v minulosti pôsobil ako šéfredaktor denníka Sloboda, neskôr ako šéf spravodajstva ostravského štúdia Českej televízie. Posledných šesť rokov žije prevažne v Bruseli, kde okrem iného pracoval ako asistent europoslankyne Věry Flasarovej. Teraz sa stal vedúcim bruselskej kancelárie Moravsko-sliezskeho kraja. Ovláda niekoľko svetových jazykov a venuje sa aj prekladateľskej a pedagogickej činnosti.
(Medzititulky red. HD.)
