Médiá hlavného prúdu vrátane médií verejnej služby venovali tento rok výročiu oslobodenia Československa ešte menej pozornosti než v predchádzajúcich rokoch. Jednou z príčin nezáujmu je angažovanie sa médií v sledovaní ničím nedoloženej ruskej stopy v explózii muničného skladu vo Vrběticiach. Nie je to však jediný dôvod. Tým hlavným je rusofóbna vlna. Každý, kto chce byť bezmyšlienkovo "in", sa teraz na nej vezie.
"V českých krajinách, ale ani na Slovensku pritom objektívne neexistujú dlhodobé historické predpoklady na vznik rusofóbie." Píše pre portál
casopisargument.cz politik a publicista (okrem iného) Ivo Šebestík.
Bok po boku
Vzťah medzi Čechmi a Slovákmi na jednej strane a Rusmi na strane druhej bol minimálne od čias národného prebudenia väčšinovo priaznivý. Bez preháňania sa dalo hovoriť o slovanskej vzájomnosti, ktorá mala byť ochranou pred germanizáciou. Počas prvej svetovej vojny mnohí Česi odmietali bojovať na haličskom fronte proti svojim slovanským bratom.
To bez preháňania predstavovalo záchranu národa pred germanizáciou, zotročením a vyvraždením.
Obe dve udalosti 20. storočia, teda nemecký protektorát spojený s germanizačnou a vyhladzovacou politikou Nemecka voči Čechom (a úplným vykradnutím oboch krajín) a sovietska okupácia, ktorá však bola zo širšieho geopolitického pohľadu predovšetkým vyvážením prítomnosti amerických základní na území Západného Nemecka, stoja teraz proti sebe.
Rusofóbne kruhy v SR v súvislosti s druhou svetovou vojnou vyhľadávajú všetky zámienky na to,
Pritom si počínajú výberovo. Presne tak, ako pracuje propaganda, ktorá sleduje konkrétny cieľ, nie pravdivý obraz.
Prinajmenšom
, v ktorej bojovali občania všetkých národov ZSSR. A komické je, že vo svojej rusofóbii úplne ignorujú fakt, že Stalin a Berija boli Gruzínci a Brežnev Ukrajinec, Dzeržinskij dokonca pôvodom Poliak. Rusofóbov pravda však nezaujíma. Sledujú svoj cieľ, svoje fóbie, svoju službu cudzím záujmom a svoju hlúposť.
, z ktorých väčšina sa stala spojencami SR po novembri 1989. V súlade so svojimi aktuálnymi záujmami hospodárskymi a mocenskými vstupujú práve v týchto rokoch do tvrdej konfrontácie s Ruskom, ktoré za prezidentovania Vladimíra Putina odmietlo podrobiť sa vôli západného kapitálu a USA. Prípadne Veľkej Británie, ktorá voči Rusku sleduje svoju politiku obkľučovania starú cca tristo rokov.
Súčasná politika rusofóbnych kruhov v SR sa nesie v duchu ideologického zápasu odobrať hustú čiernu farbu z približne desiatky krajín Európy a predvojnových USA a začierniť touto špinou mastných sadzí Sovietsky zväz.
Ak si vezmeme za cieľ odhaliť tieto ciele v prípade ktorejkoľvek z veľmocí, je jedno či USA, Veľkej Británie, Francúzska alebo ZSSR či Poľska, získame presne taký obrázok, aký si želáme mať.
V kritickom hľadáčiku rusofóbov a ich médií sa už 32 rokov nachádza Rusko. Paradoxné je, že v porovnaní so všetkými spomínanými štátmi má toto boľševické a iste totalitné Rusko (Sovietsky zväz) najmenej masla na hlave.
Ak niekoho prekvapuje, že
Dejiny nikdy neodchádzajú do minulosti, ale sú vždy pripravené vystúpiť z temnôt, akonáhle sa naskytne nová politická objednávka. Preto toľko démonov tak často uniká z pandorinych skriniek.
Úlohy sú rozdelené pomerne jasne. Na jednej strane stoja rusofóbne kruhy a ich médiá, na strane druhej sú obete ich manipulácie.
Popri kolaborantoch, ktorí sa z neznámych dôvodov snažia pomôcť západnému kapitálu v jeho úsilí dostať sa na krk ruským energetickým zdrojom, ovládnuť ruskú ekonomiku, zmocniť sa bohatstva krajiny, vedeckého potenciálu, pracovnej sily, trhov a odbytísk, sú však ľudia, ktorí majú voči Rusku odpor z iba ideologických dôvodov.
Je tu prítomný známy starý predsudok západu voči "ázijskému Rusku" a voči Slovanom všeobecne.
Ľudia, ktorí sa nejakým spôsobom identifikujú so západom alebo sa cítia byť potomkami rakúskej šľachty či buržoázie prvej republiky, zdedili pocit, že Rusko rozhodne nemalo v druhej svetovej vojne vyhrať. Staré tézy československých priemyselníkov a bankárov, podľa ktorých Hitler aspoň nebral majetky, tak zostávajú prítomné v ich krvi i dnes. Dá sa povedať, že by sa títo ľudia celkom zžili s nemeckým protektorátom.
Poznajú socializmus a Sovietsky zväz z rozprávania a boli vychovaní televíziou, novinami a internetom. Takmer výlučne len tými médiami, ktorá razia kriticky prozápadnú a rusofóbnu ideológiu. Takže vlastne je to veľká smola. Povedané biblicky, "nevedia, čo robia".
Je zvláštne, koľko ľudí nedokáže premýšľať bez antagonizmov. Protiklad východ - západ je v posledných rokoch všadeprítomný.
Tí, ktorí ich zatiahli "späť" do nemeckého ekonomického a záujmového priestoru, nikomu neprekážajú. Málokto neuvažuje v dimenziách východ verzus západ. Málokoho napadá, že by Česi mohli byť konečne sami sebou.
Len národ bez dejín a bez národnej hrdosti sa môže rozplynúť bezo zvyšku vo väčšom celku. Trebárs v "európanstve", aké však neexistuje. Ak nie je európanstva, môže sa odnárodnený človek cítiť byť príslušníkom akejsi indiferentnej modernej masy, aká sa zaobíde bez kultúry a vlastne úplne bez všetkého, na čo si potrpeli staršej generácie naprieč storočiami.
A teraz sa dostávame k početne najrozsiahlejší vrstve, ktorá vníma Rusko negatívne, oveľa negatívnejšie než krajiny, ktoré českému národu skutočne uškodili alebo aspoň nepomohli v časoch najťažších. Túto
Súčasná mediokracia spojená s najhlbším úpadkom politiky a oligarchami znehodnotená demokracia usiluje v podstate o niečo veľmi podobné, čo ovládalo myslenie väčšinou nevzdelaného obyvateľstva stredoveku. Vtedajší človek vedel o svete "za humnami" len to, čo mu o ňom povedal kňaz, kazateľ, farár, mních. Ľudia, ktorí sami nepátrajú po dejinách a nesnažia porozumieť politike, sú vystavení manipulácii médií, ktoré sa o nič iné než o manipuláciu s ľuďmi neusilujú.
Veľmi markantné to bolo a zostáva počas covidovej pandémie. Vplyv médií, ktoré ľudia sledujú, má v podstate absolútny vplyv na to, či sa ľudia chcú očkovať alebo nie, či dodržiavali a dodržiavajú opatrenia vlády, čo si o nich myslia a čo očakávajú od budúcnosti. Stredovek by bol s človekom 21. storočia na výsosť spokojný!
Nemá vôbec zmysel pýtať sa mnohých ľudí na to, čo usudzujú o vrbětickej kauze. Hovoria, že výbuch spôsobili ruskí agenti. A basta! Nikdy nikto nikomu nepredložil ani jediný dôkaz, lenže médiá tvrdia, že to urobili Rusi. A hovoria to aj politici, ktorí zastávajú vysoké funkcie. Hlavne to hovoria títo ľudia stále a médiá im na to poskytujú obrovský priestor. A keď človek neustále počuje, že to urobili Rusi, tak sám prestane žiadať dôkazy a verí, že to naozaj urobili Rusi. Keď mních povedal, že z tohto obrazu mučeníka včera vytekala krv, veriaci tomu uverili. Nikoho nenapadlo žiadať dôkaz, aspoň kvapku tej krvi.
Ubrániť sa indoktrinácii asi predstavuje obrovskú nadprácu každého človeka na vlastnom sebavzdelávaní. Spoľahnúť sa na médiá hlavného prúdu, to je tá úplne najhoršia cesta k poznaniu.
Vo verejnom komunikačným priestore navyše vládnu zjednodušenia. Všetko je buď čierne, alebo biele. Kto chce uvažovať inak, presnejšie, ten sa musí vplyvu predovšetkým médií naozaj dôsledne vyvarovať.
Ivo Šebestík v minulosti pôsobil ako šéfredaktor denníka Sloboda, neskôr ako šéf spravodajstva ostravského štúdia Českej televízie. Posledných šesť rokov žije prevažne v Bruseli, kde okrem iného pracoval ako asistent europoslankyne Věry Flasarovej. Teraz sa stal vedúcim bruselskej kancelárie Moravsko-sliezskeho kraja. Ovláda niekoľko svetových jazykov a venuje sa aj prekladateľskej a pedagogickej činnosti.
(Medzititulky red. HD.)
