Názor Glenna Diesena (Russia Today)
Rusi si uvedomili, že „Európa“, s ktorou sa vážne usilovali integrovať po rozpade Sovietskeho zväzu, už neexistuje. Konečný „rozvod“ medzi Moskvou a zvyškom kontinentu je však potrebné riadiť opatrne, zamýšľa sa profesor na univerzite v juhovýchodnom Nórsku, a redaktor v časopise Russia in Global Affairs Glenn Diesen.
Bolo iba prirodzené predpovedať, že ruská post-sovietska generácia pocíti užšiu spriaznenosť so Západom a osvojí si spoločnú identitu s Európou. Všetko, čo Západ musel urobiť, bolo počkať na obdobie moci Vladimíra Putina a gravitačné pôsobenie európskej identity by vyústilo do vyhovujúceho Ruska. Prieskumy verejnej mienky však ukazujú, že Rusi rýchlo zbavujú svoju krajinu európskej identity, pričom tento trend vedú mladí ľudia.
Generačný posun k menej európskemu Rusku
Nedávny prieskum Levada Center, výskumnej skupiny označenej Moskvou ako „zahraničný agent“ ukázal, že iba 29 percent Rusov považuje Rusko za európsku krajinu, čo predstavuje drastický pokles z 52 percent v roku 2008. Prebieha generačná výmena, pretože mladší Rusi sú priekopníkmi v odmietaní európskej identity svojej krajiny.
Predchádzajúce prieskumy Levada a nemeckej nadácie Friedricha Eberta tiež ukazujú, že napriek tomu, že mladí Rusi nevyrastali počas studenej vojny, nedôverujú NATO viac ako ktorejkoľvek inej medzinárodnej organizácii. Mladí Rusi sú tiež kritickejší voči svojej vláde, hoci predpoklad, že chcú prerobiť Rusko na obraz Európy, sa javí ako chybný.
Dlhý a neúspešný návrat do Európy
Keď sa Kyjevská Rus roztrieštila a v 13. storočí ju napadli Mongoli, Rusko zmizlo z európskej mapy na nasledujúcich 250 rokov. Za Petra Veľkého začiatkom 18. storočia Rusko znovu povstalo ako európska veľmoc.
Petrohrad bol postavený ako nové hlavné mesto, ktoré má fungovať ako „okno do Európy“, Rusko sa zmodernizovalo spolu s európskymi normami a začala sa kultúrna revolúcia, ktorá mala urobiť európsku abecedu, odevy, kultúru a zvyky.
Ašpirácie na návrat do Európy však nikdy nevyvrcholili politickým začlenením do kontinentu. Krajina sa však stala neobvykle kultúrne vplyvnou, najmä v oblasti literatúry a performačného umenia. No ani kráčaním po stopách iných Európanov nebolo Rusko schopné vyvinúť organickú cestu k rozvoju.
V 19. storočí spisovateľ Fjodor Dostojevskij tvrdil: „Rusi sú rovnako ázijskí ako európski. Chybou našej politiky za posledné dve storočia bolo, že sme prinútili obyvateľov Európy veriť, že sme skutoční Európania. ... Sklonili sme sa ako otroci pred Európanmi a získali sme iba ich nenávisť a pohŕdanie. Je čas odvrátiť sa od nevďačnej Európy. Naša budúcnosť je v Ázii.“
Tieto nálady sa znovu objavili v 90. rokoch, keď bolo zrejmé, že Rusko nebude zahrnuté do novej politickej Európy a naopak, arogantní obyvatelia Západu očakávali, že sa Moskva bude uchádzať o inštitúcie, ktoré neponúkajú členstvo. Očakávalo sa, že Rusko bude medzi hlavnými bývalými komunistickými štátmi dodržiavať západné pravidlá, ale bez prísľubu západnej integrácie - vzorec, ktorý zjavne nemal šancu fungovať.
Iba tri roky po rozpade Sovietov, v roku 1994, Jeľcinov mimoriadne prozápadný a liberálny minister zahraničia Andrej Kozyrev tvrdil, že Rusko by mohlo byť odsúdené na to, aby si opäť hľadalo cestu, pretože „niektorí ľudia na Západe podľahli fantázii, že s Ruskom sa dá nadviazať partnerstvo na princípe - ak sú Rusi v súčasnosti dobrí, mali by nás nasledovať vo všetkých ohľadoch.“
NATO prijalo svoju expanzívnu misiu po studenej vojne zameranú na to, aby sa Európa stala „celou a slobodnou“ pokusom o integráciu všetkých krajín na kontinente - okrem Ruska. Európska únia začala postupne monopolizovať na koncepcii Európy a Rusko sa čoskoro stalo viac-menej jedinou mimoeurópskou krajinou v Európe. Napriek tomu, že je jeho najväčším štátom a domovom niekde medzi 14% a 18% jej obyvateľov.
Kam do Európy?
Európa stratila pre Rusko veľkú časť svojej príťažlivosti. V priebehu dejín potreba modernizácie hospodárstva motivovala Rusko, aby hľadelo na Európu a prijímalo európsku identitu. Teraz však Moskva neúnavne pracuje na reorganizácii svojej ekonomiky na východ a relatívna ekonomická sila Európy vo svete neustále klesá. Pre novú ruskú generáciu Západ neponúkol veľa okrem ekonomických sankcií a morálneho postoja.
Okrem toho Rusko už teraz nemá najmenší záujem o modelovanie svojej spoločnosti na európskej úrovni. Marxistická skúsenosť bola pre konzervatívne hodnoty v Rusku deštruktívna a Európa poskytla zdravú alternatívu.
V snahe vytvoriť „komunistického človeka“ oslobodeného od vlastnej minulosti sa raní boľševici snažili demontovať národ, pravoslávnu cirkev, rodinu a ďalšie nevyhnutné spoločenské inštitúcie, aby zrušili kapitalizmus a podporili marxistický koncept ľudskej slobody.
Len čo sa sovietsky experiment skončil, bola Európa zdanlivo vzorom, ktorý treba napodobniť, keď sa hľadala rovnováha medzi konzervatívnymi spoločenskými inštitúciami a liberálnymi hodnotami.
Európa, ktorú sa Rusko snažilo napodobniť, však už neexistuje a už nie je pre Rusko atraktívnym modelom. Snaha o vytvorenie „západného človeka“ oslobodeného od svojej minulosti sa podobá neúspešnému experimentu „komunistického človeka“.
Putin poznamenal: „Vidíme, že mnoho euroatlantických štátov sa vydalo cestou, keď popierajú alebo odmietajú svoje vlastné korene vrátane svojich kresťanských koreňov, ktoré tvoria základ západnej civilizácie. V týchto krajinách je popieraný morálny základ a akákoľvek tradičná identita - národná, náboženská, kultúrna a dokonca aj rodová identita sú popierané alebo relativizované.“
Prieskumy tiež ukazujú, že Rusi hľadajú stabilitu v tradičných inštitúciách, ako sú rodina a Cirkev. Z prieskumu verejnej mienky Nadácie Friedricha Eberta vyplýva, že Rusi čoraz viac prijímajú identitu spojenú s pravoslávnou cirkvou, a opäť je na čele mládež.
Euroázijské Rusko angažuje Európu
Generačný odklon od európskej ruskej identity predstavuje príležitosť na zlepšenie vzťahov medzi Európou a Ruskom. Európska identita Rusov poskytovala Západu chybné očakávanie, že Rusko ako večný ašpirant na Západ bude naďalej dodržiavať pravidlá inštitúcií, v ktorých bolo Moskve odoprené zastúpenie. V Rusku bola európska identita zdrojom hlbokej nevôle kvôli jej trvalému vylúčeniu.
Odklon od európskej identity predstavuje srdečný rozvod. Rusko sa už nebude cítiť nútené vysvetľovať nedodržiavanie európskych noriem a snahy Západu o koncepciu Ruska mimo Európy budú menej pravdepodobne vyvolávať historické krivdy a nevôľu. Keď Rusko ukončí zlé manželstvo s Európou, malo by sa namiesto toho pohnúť k vytvoreniu dobrého susedstva.
