Dohodli sa. Vraj. Teda, to povedali oni. Vlastne, povedali to iba niektorí oni. Niektorí z nich sa nevyjadrili vôbec, iní aspoň po tlačovke. Vraj uzavreli pakt o neútočení, ktorý predseda najsilnejšej koaličnej strany ohlásil spolu so starými a obohratými invektívami a útokmi na svojich politických partnerov. (Ivan Brožík)
Kým dvaja z nich vlastnú tvár nemali, lebo ju nepotrebovali ani na svoj štýl života, ani do svojho hodnotového sveta, ďalší ju definitívne zahodil. Presnejšie - zahodila.
Nikto a nič sa nerešpektuje
Máme odstupujúceho ministra zdravotníctva, ktorý sa nechystá podať demisiu, hoci sa tak štyria dohodli. Lenže, jeho stranícky šéf sa neponáhľa odvolať ho, veď dohody sú slabosť. Dohody sa nerešpektujú. Nikto a nič sa na tomto svete nerešpektuje. Iba moje JA.
Mainstream sa zbláznil. Vraj Krajčí končí. Vraj podáva demisiu. Mainstream už zas robí politiku. Už nominuje nástupcu. Zas vytiahol svoje kýbličky na svojom malom xkrát pocikanom piesočku. Mainstream sa už zas zhoväďuje pod tlačiarenskú čerň. Priam stachanovsky.
Kollár s Matovičom ešte včera avizovali na tri roky predĺženú žúrku. Aj keď – Kollárovi na výstrahu zatkli jedného z jeho rodiny. Ale kým nejde o neho samého, v jeho hodnotovom svete ide o viete čo. Remišová zmĺkla ako vypnuté rádio. Čaká, na ktorú stranu sa pridať? Asi. Vraj – líderka. Haha. Lídri sa správajú inak. A predovšetkým, vyslovené slová sú pre nich posvätné.
Bezprecedentné potupenie
Nepoznám prípad v novodobej ponovembrovej histórii Slovenska, kedy by predseda vlády takto verejne a bezprecedentne potupil svojich partnerov. Všetkých. A s nimi aj ich voličov. A ešte im aj vynadal počas toho, ako na tlačovej konferencii sľuboval, že už si nebudú nadávať. Nie, to nebol omyl. Sulíkovi, Remišovej i Kollárovi tak dal jasne najavo, že si s nimi kedykoľvek podľa chuti môže... Veď viete čo. A vlastne to aj na tej tlačovke verejne spravil. To isté si robí aj s ich voličmi. Vlastne – aj s vlastnými. S tými nepohne nič. Babky demokratky za Mečiara.
Nie je to asi nič moc byť v politike za niekoho hygienickú potrebu. Oveľa horšie je však byť občanom s tými istými pocitmi, ba priam presvedčením. A kontinuálne s malými náhodnými prestávkami už viac ako tridsať rokov. Sulík sa však zaťal. Možno mu vytýkať množstvo chýb, ale aspoň on jediný z tých štyroch dal najavo, že má ešte aspoň kúsok chrbtice. Richard, vďaka, chvíľu sa lepšie dýchalo. Inak je to stále na infarkt.
Teraz je ticho
Vždy existovala aspoň nejaká opozícia, dokonca, aj vo vládnych koalíciách bola akási viditeľná regulačná opozícia. Teraz je iba ticho. Úchylná, perverzná hra, v ktorej si dajú partneri nas...ť na hlavu a ešte ich to baví. Fekálna perverzia. Toaletné otroctvo. Napokon, na sexuálne úchylky je v koalícii jeden absolútny expert. Možno aj dvaja. Sadizmus je svojím spôsobom tiež sexuálna úchylka.
Minimálne dvom predstaviteľom takzvanej koalície – aký eufemizmus či skôr až oxymoron - to však už nijako neprekáža, nijako ich to neobmedzuje. V podstate si naozaj zaslúžia tie premiérove urážky tak, ako prenikajú na verejnosť, alebo sú priamo vypovedané na tlačovkách. Bez najmenších pochybností – inak by musela prísť reakcia. Neprichádza nič. Ani od Za ľudí, ani od Sme rodina. No, „rodina“ sa zahrala aspoň na vydieračov – s nejakými podmienkami do parlamentu.
Zrovnali sa...
V koalícii už nie je horší, primitívnejší, rafinovanejší, postihnutejší – zrovnali sa (zatiaľ až na Sulíka) všetci do jedného identického šíku. Tatarkov Démon súhlasu. S „malým“ rozdielom. Dej Tatarkovej knihy sa odohráva na konci Stalinskej éry. My žijeme na jej reprízovanom začiatku. Aj so Stalinom, večne živým, zdá sa.
V dobe, keď sa zas nikto neodváži oponovať vodcovi a ten si privlastní celý štát, všetky ministerstvá, dokonca aj všetky koaličné strany, podmaní si silové zložky a na obyvateľov pošle políciu a armádu. Je to predstavenie
o hlúposti, o moci… Krutý rozprávkový príbeh o tom, aký je svet, v ktorom vládnu pudy a rozumu nikde niet. Túžba po moci….pýcha….žranie….sprostosť…..a na vrchu tohto smetiska sedí Kráľ Ubu. No, volá sa inak. To je jediný rozdiel.
A na farme je ticho, veď žrať je stále čo.
