fbpx
HLAVNÝ DENNÍK
NÁZORY

Slovenské hospodárstvo bez cieľa (Vladimír Bačišin)

FOTO TASR - Tomáš Doboš.

zdroj:  pravda.sk      

Hospodársku politiku môžeme všeobecne chápať ako prístup štátu či vlády k ekonomike svojej krajiny. Podieľajú sa na nej nositelia hospodárskej politiky ako zákonodarné inštitúcie – parlament, štátna správa, ale aj vláda, emisná banka či iné inštitúcie vytvárajúce trhové prostredie.

Mali by sa usilovať dosiahnuť vopred určené ekonomické a celospoločenské ciele. Hospodárska politika vlády zahŕňa systémy stanovovania úrovní zdaňovania, vládnych rozpočtov, ponuky peňazí a úrokových sadzieb, ako aj trhu práce verejného či súkromného vlastníctva a mnohých ďalších oblastí vládnych zásahov do hospodárstva.

Súčasný stav hospodárskej politiky je ovplyvnený tým, že vo svete je rozšírený vírus COVID-19. Pre všetky vlády je záhadou. Nikto nevie, čo s ním. Bez ohľadu na to sa každá vláda pokúša liečiť obyvateľstvo. Ako sa to komu darí, ukáže história. V tejto situácii sú potrebné také opatrenia, ktoré by udržali najväčšiu možnú mieru ekonomickej aktivity.

Nie je vízia hospodárskeho vývoja

Súčasná vládna koalícia prišla k moci preto, lebo voličom sľúbila odstrániť v krajine korupciu. Toto je veľmi dobrá myšlienka, má však niekoľko svojich ale. Prvým je, že prevažujú diskusie o ekonomike, nie však o budúcom hospodárskom vývoji, ktorý môže ovplyvňovať vláda.

Vychádza sa z tézy, že akýkoľvek kontrakt medzi súkromným sektorom a štátom má v sebe automaticky zakorenenú korupciu. Podľa druhej tézy tu korupcia bola posledných dvanásť rokov, a to len za vlád Roberta Fica. Nie je to pravda. Prečo?

Jednoducho preto, že aj v minulosti vstupoval súkromný sektor do ekonomických vzťahov so štátom. Pretože štát už takmer tridsať rokov nemá monopol na výrobu tovarov a poskytovanie služieb, má kontrakty so súkromným sektorom v troch oblastiach. Prvým predmetom kontraktov novovznikajúceho súkromného sektora bol niekdajší verejný majetok. Odštátňoval sa alebo sa privatizoval. Nadobúdatelia mali k dispozícii len bankové úvery. Známy ekonóm Pavol Ochotnický napísal knihu, v ktorej rozvíjal tézu o privatizačnej pasci. Čím vyššia cena v privatizácií, tým nižšia šanca túto cenu splatiť. Vysoké ceny za kúpený štátny majetok viedli k tomu, že podnik mohol prísť o prevádzkový a investičný kapitál.

Dôsledky transformácie

Hodnotenie procesov privatizácie z hľadiska možnej korupcie nie je možné aj preto, lebo v minulosti sa nepoužívali najmodernejšie postupy pri oceňovaní majetku. Oceňovalo sa podľa minulých ziskov firmy. Ako to bude v budúcnosti, to v situácii prechodu od plánu k trhu nikto nevedel. Porovnávať fungovanie podnikov obchodujúcich s krajinami svetovej socialistickej sústavy a krajinami trhovej ekonomiky mohol len majiteľ krištáľovej gule.

Model privatizácie mohol byť aj iný. Ľudia mali prebytok úspor. Peniaze mohli vložiť do nových podielov, teda akcií v niektorých niekdajších štátnych podnikoch. Touto cestou sa čiastočne uberala transformácia v Poľsku. Boli tam dokonca rady na kúpu nových akcií. Na Slovensku sme zvolili inú cestu. Otázka znie takto: Budeme sa zaoberať privatizáciou spred dvadsiatich či tridsiatich rokov?

Tá viedla k nesplateniu úverov. Dieru po nesplatených úveroch bolo treba zalátať. Dalo sa to len tým, že sme predali veľké podniky. Súčasní politici procesy hospodárskej politiky nechápu z hľadiska historického vývoja. Keď sa privatizovalo, buď ešte neboli na svete alebo chodili na strednú školu, možno do prvých ročníkov vysokej školy. V slovenskom verejnom priestore sa používa metafora „ťahali káčera na šnúrke“. Preto ich divadelné vystúpenia o korupcii vyznievajú smiešne.

Chutné privatizačné lákadlá

Druhým predmetom privatizácie boli práva na rôzne druhy činnosti. Najväčší balík privatizácie týchto práv predstavovali licencie na právo vysielania súkromných televízií, a ešte väčším lákadlom boli licencie v oblasti mobilnej komunikácie. Keby niekto chcel, mohol by znovu zhodnotiť ceny. Ale načo? To všetko už bolo a nedá sa to retroaktívne vrátiť.

Treťou oblasťou vzťahov súkromného sektora sú kontrakty medzi súkromným sektorom a štátom. Je možné diskutovať o cenách. Diskusiu však nemôžu viesť organizácie, ktoré financujú podniky, ktoré rovnako ako kritizované súkromné podniky obchodujú so štátom. Na dôvažok treba poznamenať, že nie sú súčasťou zákonodarnej, výkonnej a ani súdnej moci. Myslia si však, že na to majú právo.

Súkromný sektor nie je charitatívna organizácia, ktorá by niečo robila bez zisku. To, že má niekto zisk, sa vo verejnom priestore začalo vykladať ako zlo. Veď aj politické strany majú zisk, a nerušíme ich.

Podobné postoje vedú k nabudzovaniu triedneho konfliktu. Nech menej majetní závidia bohatším. A my ich zavrieme, zoberieme im majetok. Podobný výklad kapitalizmu bol už v roku 1917 pred Veľkou októbrovou socialistickou revolúciou.

Cieľom hospodárskej politiky by nemalo byť stupňovanie závisti a nenávisti v spoločnosti. Jej cieľom má byť zvyšovanie blahobytu obyvateľstva. Raz sa možno dozvieme, ako to chce súčasná koalícia urobiť.

 

Autor: Vladimír Bačišin je ekonóm a publicista

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info