Takmer 150 sudcov, advokátov a príslušníkov ďalších právnických profesií zverejnilo výzvu na dôsledné zachovávanie princípov právneho štátu v SR. Sformulovali v nej výhrady k viacerým udalostiam, ku ktorým podľa signatárov došlo a dochádza v SR a ktoré majú za následok porušovanie princípov právneho štátu.

Informovali o tom aj na portáli dennikstandard.sk sudcovia Okresného súdu Bratislava II Patrik Števík a Eva Bieliková. Signatári kritizujú aj spôsob využívania inštitútu spolupracujúceho svedka či podmienky výkonu kolúznej väzby v SR. Upozorňujú pritom na urýchlenú potrebu ich zosúladenia s európskymi štandardmi. „Za veľký problém považujeme aj vzťah orgánov činných v trestnom konaní a médií, pričom negatívne vnímame úniky zo spisov a zverejňovanie zápisníc obvinených z prípravného konania v celom znení,“ píše sa vo výzve. (Ako je obvyklé - médiá ju akosi "obišli" vo víre iných udalostí - pozn. red. HD.)

Mimoriadne veľkú váhu v téme zohráva aj článok JUDr. Petra Šamka, sudcu Krajského súdu v Bratislave na portáli pravnelisty.sk. Redakcia HD z neho vyberá:

Kult za­ru­če­nej prav­dov­rav­nos­ti ka­júc­ni­ka

"V ro­ku 2020 ma v tres­tnom prá­ve prek­va­pi­la až ná­bo­žen­ská vie­ra v prav­di­vosť vý­po­ve­dí ka­júc­ni­kov (spolu­pra­cu­jú­cich ob­vi­ne­ných, či ko­run­ných sved­kov). Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní vo svo­jich uz­ne­se­niach o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, sú­dy vo svo­jich vä­zob­ných uz­ne­se­niach, či via­ce­ré mé­diá vo svo­jich opa­ku­jú­cich sa člán­koch sa pri tej­to té­me dos­lo­va až pred­há­ňa­li v hľa­da­ní tých správ­nych ar­gu­men­tov, z kto­rých musí byť kaž­dé­mu jas­né, že ka­júc­nik ne­má dô­vod kla­mať, ho­vo­rí prav­du a ak niek­to kla­me, tak to mu­sí byť prá­ve oso­ba vo­či kto­rej ka­júc­nik vy­po­ve­dá."

"Vy­chá­dza­lo sa tu zrej­me z to­ho, že po­kiaľ bu­dú mé­diá, or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, res­pek­tí­ve sú­dy neus­tá­le (dl­ho­do­bo) opa­ko­vať, že ka­júc­nik ne­mô­že byť báj­kar, tak sa ten­to ná­zor vo všeo­bec­nos­ti pri­jí­me ako ne­men­ný fakt (no­to­rie­ta), o kto­rom ne­má vý­znam po­chy­bo­vať a kto­rý do­ká­žu spo­chyb­ňo­vať len tie oso­by, kto­ré ob­ha­ju­jú pá­cha­te­ľov tres­tnej čin­nos­ti (nie ob­vi­ne­ných, ale pá­cha­te­ľov, pre­to­že ka­júc­nik nie je žiad­ny kla­már), prí­pad­ne už len sús­tav­ní spo­chyb­ňo­va­či in­šti­tú­tu spolu­pra­cu­jú­ce­ho ob­vi­ne­né­ho. Ozna­čo­vať ti­sic­krát opa­ko­va­né tvr­de­nie za prav­du je bež­ná ľud­ská vlas­tnosť (sla­bosť), po­kiaľ sa však nes­mie o nej po­chy­bo­vať, cel­kom ľah­ko sa z nej sta­ne to­ta­lit­ný prin­cíp."

"Po­sad­nu­tosť za­ru­če­nou prav­dov­rav­nos­ťou ka­júc­ni­ka ne­má pri­tom žiad­ny ra­cio­nál­ny zá­klad, pre­to­že tres­tné ko­na­nie nie je za­lo­že­né na vie­re, ale je za­lo­že­né na do­ka­zo­va­ní."



"V Tres­tnom po­riad­ku pri­tom neexis­tu­je žiad­ne us­ta­no­ve­nie, z kto­ré­ho by sa da­lo vy­vo­diť, že vý­po­veď ka­júc­ni­ka je ne­ja­ký „su­per dô­kaz“ (či dô­kaz dô­ka­zov – ako sa to čas­to pod­sú­va ve­rej­nos­ti), pri kto­rom pla­tí tzv. pre­zum­pcia prav­di­vos­ti (me­cha­nic­kej vie­ro­hod­nos­ti) ta­ké­ho­to dô­ka­zu. Rov­na­ko tak v Tres­tnom po­riad­ku nik­to ne­náj­de pre­zum­pciu lži­vos­ti vý­po­ve­de to­ho, vo­či ko­mu ka­júc­nik vy­po­ve­dá a už vô­bec v Tres­tnom po­riad­ku ne­mož­no nájsť us­ta­no­ve­nie, z kto­ré­ho by sa da­lo vy­vo­diť, že vý­po­veď ka­júc­ni­ka by sa ma­la ove­ro­vať až po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia oso­bám, kto­ré ako pá­cha­te­ľov ozna­ču­je vo svo­jej vý­po­ve­di a nie eš­te pred­tým. Ide o rov­no­cen­né dô­ka­zy a nie je žiad­ny dô­vod dá­vať, bez ďal­šie­ho do­ka­zo­va­nia, pred­nosť vý­po­ve­di ka­júc­ni­ka, auto­ma­tic­ky ju ozna­čo­vať za prav­di­vú a naiv­ne pred­pok­la­dať už na za­čiat­ku tres­tné­ho stí­ha­nia vie­ro­hod­nosť prá­ve vý­po­ve­de ka­júc­ni­ka. Ta­ké­to hod­no­te­nie dô­ka­zov je svoj­voľ­né, nie je ve­de­né žiad­ny­mi lo­gic­ký­mi ar­gu­men­ta­mi a pre­to po­ru­šu­je us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku."

Po­va­žu­jem za nep­ri­ja­teľ­né, aby sa skut­ko­vé zis­te­nia v tres­tnom ko­na­ní vy­tvá­ra­li, či sto­tož­ňo­va­li s neoverenými tvr­de­nia­mi ka­júc­ni­ka, či akej­koľ­vek inej oso­by. Neo­ve­re­né tvr­de­nia nie sú skut­ko­vý­mi zis­te­nia­mi a sa­mé oso­be, by ne­ma­li pos­ta­čo­vať ani na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia."

„Ka­júc­nik ho­vo­rí vždy prav­du, pre­to­že ne­má dô­vod kla­mať“, je ne­lo­gic­ká man­tra ro­ku 2020 a už tre­ba len dú­fať, že zá­ko­no­dar­ca čos­ko­ro vlo­ží tú­to ma­gic­kú ve­tu pria­mo do Tres­tné­ho po­riad­ku s prí­ka­zom, že ka­júc­ni­ko­vi je nut­né ve­riť vo všet­kých sme­roch a bez­pod­mie­neč­ne."

Redakcia HD v predchádzajúcich citáciách vyberala z názorov JUDr. Petra Šamka, sudcu Krajského súdu v Bratislave na portáli pravnelisty.sk.