Prinášame vám pohľad advokáta, ktorý je toho času vo väzbe a opisuje skutočné podmienky kolúznej väzby. Článok zverejňujeme v plnom znení, ako vyšiel na stránke Právne listy
Tento článok je reakciou na články JUDr. Petra Šamka K nadužívaniu trvania kolúznej väzby v trestnom konaní (Právne listy 8.12.2020) a
ako trend roku 2020 alebo čo nás môže naučiť prípad prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka (Právne listy 29.12.2020)
V článku čerpám zo svojich dlhodobých osobných skúseností a poznatkov ako advokáta pri výkone obhajoby v trestných veciach a od 28.10.2019 aj z osobných skúseností väzobného stíhania v kolúznej väzbe v spojení s využívaním inštitútu kajúcnika. Môj článok nie je obhajobou v mojom trestnom konaní – cítim však potrebu vyjadriť sa ku skutočnostiam uvedených v článkoch JUDr. Šamka, poukázať na reálne podmienky vo výkone väzby, najmä kolúznej, ako aj na niektoré nežiadúce trendy v trestnom konaní, ktoré sú žiaľ v poslednej dobe príliš často prítomné v trestných konaniach pri využívaní inštitútu kajúcnika.
Počas mojej praxe výkonu advokácie od roku 2002 som spoznal desiatky príslušníkov PZ, od obvodných oddelení, cez Okresné, Krajské riaditeľstvá Policajného zboru, po „elitné“ jednotky NAKA (ÚBOK), spoznal som desiatky prokurátorov z Okresných, Krajských prokuratúr, ÚŠP GP SR, či prokurátorov Generálnej prokuratúry SR, spoznal som desiatky sudcov na všetkých druhoch a stupňoch súdov po celom území SR – ktorých prácu si nesmierne vážim a voči ktorým nemôžem mať ani náznakom žiadne výhrady k ich činnosti a s ktorými som mal veľmi korektné pracovné skúsenosti a vzťahy. Veľmi by ma mrzelo, ak by obsah tohto článku mal byť pochopený ako zneváženie práce a činnosti polície, prokuratúry a súdov ako celku. Každopádne nie len ja, ale aj veľa mojich kolegov môže potvrdiť, že všetky mnou uvádzané skutočnosti v tomto článku je možné podložiť mnohými konkrétnymi a reálnymi prípadmi z praxe.
Kolúzna väzba nie je využívaná na zabezpečenie procesných úkonov, ale na „produkciu“ kajúcnikov
Dlhotrvajúca kolúzna väzba so všetkými jej obmedzeniami (ktoré podrobnejšie popíšem v závere tohto článku), kedy hlavným argumentom jej dôvodnosti je práve obava z možného ovplyvňovania kajúcnikov, sú práve tie faktory, ktoré donútia množstvo obvinených „vymäknúť“ a spolupracovať s OČTK. Takíto „vymäknutí“ obvinení sa stavajú ďalšími kajúcnikmi, ktorých výpovede majú za následok ďalšie vznášanie obvinení, ďalšie väzobné stíhania, alebo predlžovanie trvania lehoty väzby pôvodných obvinených, najmä tých, ktorí sa doposiaľ nepriznali alebo popierajú výpovede kajúcnikov.
Toto je de facto zo strany OČTK (a žiaľ pričasto aj zo strany konajúcich väzobných súdov) považované a prezentované ako potvrdzovanie dôvodnosti väzobného stíhania tých obvinených, ktorí sa nepriznávajú k trestnej činnosti a popierajú pravdivosť výpovedí kajúcnikov. A to bez ohľadu na reálnu pravdivosť výpovedí kajúcnikov a bez vykonania ďalšieho dokazovania ohľadom overenia pravdivosti výpovedí kajúcnikov. Najčastejším argumentom ohľadne vierohodnosti výpovedí kajúcnikov a dôvodnosti väzby obvinených popierajúcich ich výpovede je tvrdenie, že predsa aj ďalší kajúcnici preukazujú „pravdivosť“ výpovedí pôvodných kajúcnikov.
Pri takomto využívaní inštitútu kolúznej väzby sa hlavne pri obvinených popierajúcich svoju trestnú činnosť a výpovede kajúcnikov nastoľuje otázka, či účelom kolúznej väzby je skutočne zabezpečenie dispozície obvineného pre OČTK. Z aktuálnych trendov rozhodovacej praxe totiž skôr vyplýva, že účelom kolúznej väzby má byť „produkcia“ ďalších kajúcnikov, nie zabezpečenie, aby bol obvinený k dispozícii OČTK na promptnú realizáciu procesných úkonov.
Je možné úplne oprávnene sa domnievať, že vyššie uvedené nadužívanie kolúznej väzby v spojitosti s praxou „výmeny“ väzobného stíhania za postavenie kajúcnika sa stal nebezpečným trendom v postupe OČTK. Takáto prax nemôže predstavovať nič iné, iba nátlakový prostriedok na priznanie a spoluprácu výmenou za stíhanie na slobode, čo síce na prvý pohľad môže vyvolať zdanie „uľahčenia“ práce OČTK a nastolenia spravodlivosti, ale pri detailnejšom pohľade je takáto prax popieraním nielen základných zásad, ale aj samotného zmyslu trestného konania. Na stanovenie objektívnej dôvodnosti predpokladu, že väzobne stíhaná osoba bude aj právoplatne odsúdená nie je možné považovať spojenie iba niekoľkých „pazzle dielikov“ ktoré do seba zdanlivo zapadajú.
Trestné konania vrátane väzobných konaní je potrebné vnímať ako kontinuálny proces, ktorého cieľom je hľadanie objektívnej pravdy, spoľahlivé ustálenie skutkového stavu, o ktorom nie sú žiadne pochybnosti, ako aj odhaľovanie a spravodlivé potrestanie skutočných páchateľov trestnej činnosti.
Opodstatnenosť vyššie uvedenej domnienky nadužívania kolúznej väzby v spojitosti s inštitútom kajúcnika je možné vyvodiť z nasledovných skutočností:
Takmer všetci väzobne stíhaní sú vzatí do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1, písm. b), c) Trestného poriadku, t.j. z dôvodov kolúznej a preventívnej väzby.
Takmer všetci väzobne stíhaní obvinení sú umiestňovaní do Ústavov na výkon väzby značne vzdialených od miesta vyšetrovania, bydliska obvinených a najmä sídiel ich obhajcov. Ak väzobný súd neakceptuje návrh prokuratúry na umiestnenie obvineného do vzdialeného ÚVV, takmer vzápätí po vzatí do väzby sú obvinení eskortovaní do vzdialenejších väzníc na príkaz prokurátora. Reálnym cieľom tohto postupu je minimalizovať kontakt obvinený – obhajca, čo samozrejme vytvára značný tlak na psychiku obvineného.
Takmer vždy je dôvodom kolúznej väzby najmä obava z možného ovplyvňovania „kajúcnikov“, ktorí stáli za vznesením obvinenia, resp. kajúcnikov, ktorí neboli ani vzatí do väzby (resp. nebol podaný návrh na ich vzatie do väzby a pod hrozbou väzobného stíhania sa rozhodli spolupracovať alebo začali spolupracovať po krátkom pobyte vo väzbe).
Takmer vždy je u obvinených v kolúznej väzbe znemožnená ich komunikácia s príbuznými – nepovolením telefonovania z ÚVV rodine, a nepovolením návštev príbuzných v ÚVV – často na základe arbitrárnych rozhodnutí o nepovolení návštev telefonovania, bez akéhokoľvek reálneho zdôvodnenia (iba s poukazom na zákon o výkone väzby 221/2006 Z.z. a „charakter“ trestnej činnosti). Pošta ide cez kontrolu OČTK – je úplne bežné, ak list ide jedným smerom (obvinený – rodina, rodina – obvinený ) 2-3 týždne, nie je výnimkou ani 4-5 týždňov na zaslanie a doručenie pošty. Uvedené má najviac pôsobiť na psychiku obvineného v kolúznej väzbe, nepovolenie telefonovania a návštev má „zlomiť“ obvinených – hoci s poukazom na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2013/48/EU je minimálnym štandardom povolenie komunikácie prinajmenšom s jednou označenou osobou – a hoci obvinení a obhajca nepovolenie návštev, telefonovania vyšetrovateľom napáda postupom podľa ust. § 210 Trestného poriadku.
Žiadosti o preskúmanie postupu policajta prokurátor odmieta tieto podnety ako nedôvodné (k výkonu dozoru prokurátora sa podrobnejšie vyjadrím nižšie), hoci ide o jednoznačné porušovanie práv obvinených a ich rodinných príslušníkov. Uvedené je o to absurdnejšie, že v zmysle ust. zák. 221/2006 Z. z. o výkone väzby sú telefonáty s osobami (okrem obhajcov) nahrávané a archivované, môžu byť realizované v prítomnosti OČTK či príslušníkov ZVJS a taktiež pri návštevách príbuzných v ÚVV si OČTK môžu vymeniť svoju prítomnosť. Takýto postup je jednoznačne čistým nátlakovým prostriedkom na obvinených.
Výsluchy korunných svedkov a kajúcnikov sú často krát plánované dlhé mesiace po vzatí do väzby, dôkazy navrhované obvinenými a ich obhajcami, ktoré majú vyvracať tvrdenia proti obvineným sú takisto vykonávané s niekoľkomesačnými oneskoreniami. Taktiež vykonávanie množstva nepodstatných výsluchov s ohľadom na väzobne stíhaných obvinených má slúžiť na preukázanie dojmu obtiažnosti veci a o aktívnom prístupe k vyšetrovaniu, aby sa nedalo hovoriť o nečinnosti OČTK, hoci tie sú povinné vykonávať prednostne úkony vo vzťahu k väzobne stíhaným obvineným. Absurdným je naplánovanie výsluchov kajúcnikov (po mesiacoch od vzatia do väzby obvinených) tak, že výsluchy „korunných svedkov“ a kajúcnikov sa „nestihnú“ dokončiť v plánovanom termíne, a ich dopočutia sa naplánujú o ďalšie mesiace – čo je samozrejme dôvodom na pokračovanie vo väzbe u väzobne stíhaných obvinených. Tento spôsob je absurdný a neakceptovateľný aj preto, že takýmto spôsobom, kedy sú kajúcnici vypočúvaní/dopočúvaní s odstupom mesiacov, títo si „zrazu“ spomenú na veci, o ktorých pri predchádzajúcich výsluchoch nič nevedeli, alebo si na tie veci „nespomínali“.
Ak je vyššie uvedená „taktika“ napádaná obvinenými, či obhajobou, tak argumentom prokuratúry, a žiaľ častokrát aj väzobných súdov je argument o procesnej samostatnosti vyšetrovateľa, a to že plánovanie ako aj spôsob vykonávania úkonov trestného konania je v plnej kompetencii vyšetrovateľa. Tento názor však nepovažujem za správny – pretože je v priamom rozpore s povinnosťami OČTK, tak vyšetrovateľa ako aj prokuratúry. Tieto povinnosti im vyplývajú priamo z Ústavy SR, ale tiež najmä z ustanovení Trestného poriadku uvedených v základných zásadách trestného konania v § 2 Trestného poriadku, najmä ust. §2 ods.1, ods. 2, ods. 4, ods. 5, ods. 6, ods. 7, ods. 9, ods. 10 s dôrazom na ust. § 2 ods. 6 a ods. 10 Trestného poriadku , taktiež ust. § 119 Trestného poriadku, ust. § 201 ods. 2, ods. 3, ods. 4 Trestného poriadku, a ust. § 230 Trestného poriadku a iné (povinnosti vyšetrovateľa a prokurátora). Nehovoriac o tom, že OČTK sú vo všeobecnosti povinné vo väzobných veciach postupovať s urýchlením a osobitnou starostlivosťou. Nespochybňujem procesnú samostatnosť policajta/vyšetrovateľa, avšak táto nesmie byť v rozpore s ich zákonnými povinnosťami. Taktika vyšetrovateľa pri plánovaní úkonov a vykonávaní dôkazov však musí rešpektovať ustanovenia Ústavy SR – najmä čl. 2, ods. 2, podľa ktorého „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“.
U väzobne stíhaných obvinených často dochádza k právnej „nadkvalifikácii“ skutkov tak, aby sa jednalo o obzvlášť závažné zločiny. Uvedená praktika výrazne limituje obvinených dostať sa z väzby s argumentom, že sú obvinení z obzvlášť závažnej trestnej činnosti a teda nie je možné využitie inštitútov nahrádzajúcich väzbu. Čo je pre mňa zarážajúce, väzobné súdy často vôbec nereagujú na námietky obvinených a obhajoby o zjavnej nadkvalifikácii skutkov, túto nadkvalifikáciu používajú ako argument na zamietanie žiadostí o prepustenie z väzby, predlžovanie väzby, na nenahrádzanie väzby inštitútmi nahrádzajúcimi väzbu – hoci zjavná nadkvalifikácia skutkov spochybňuje samotný materiálny dôvod väzby – dôvodnosť obvinenia (materiálny dôvod väzby totiž chýba nielen vtedy, ak sa javí, že obvinený sa skutku nedopustil, ale aj vtedy, ak sa javí, že takýto skutok nie je správne kvalifikovaný). Právna kvalifikácia skutku je totiž základnou podmienkou nielen zákonnosti obvinenia, ale aj zákonnosti väzby (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 29/2015 z 18.2.2015).
Takmer okamžité prepustenie z väzby obvinených, ktorí sa rozhodnú priznať sa a usvedčovať iných z trestnej činnosti, najmä tých spoluobvinených, ktorí popierajú páchanie trestnej činnosti a ktorí negujú výpovede „prvotných“ kajúcnikov. Priznanie sa k trestnej činnosti a spolupráca nie je v zmysle ustanovení Trestného poriadku dôvodom na prepustenie z väzby – naopak, prepustenie z väzby „za odmenu“ je aj v zmysle slovenskej judikatúry považované za neprípustné s ohľadom na judikatúru ESĽP. Takisto vnútroštátna judikatúra uvádza, že prepustenie z väzby za popisovaných podmienok je možné považovať za používanie väzby ako nátlakového prostriedku na vynútenie priznania (napr. NSSR 6 Tost 6/2017 zo dňa 22.2.2017, 6 Tost 9/2017 zo dňa 14.3.2017 – „ Prepúšťanie obvinených z väzby na slobodu prokurátorom po tom, čo sa priznali k spáchaniu trestnej činnosti a začali usvedčovať spolupáchateľov naznačuje, že väzba u týchto obvinených mohla byť prostriedkom k vynúteniu priznania, čo je nezákonné“).
„Nadpráca“ operatívnych pracovníkov, ktorí pričasto „navštevujú“ obvinených vo väzbe (samozrejme bez prítomnosti obhajcu), ktorým ponúkajú prepustenie z väzby (nie úľavy v trestnom konaní) výmenou za priznanie a za spoluprácu, usvedčovanie svojich spoluobvinených, resp. iných osôb.
Účelové spájanie viacerých trestných konaní dokopy – čo vždy budí dojem obtiažnosti a rozsiahlosti veci, zvyšuje závažnosť veci, čo je často argumentom na držanie obvinených vo väzbe (pričom často následne dôjde k opätovnému rozdeleniu trestných konaní, k vylúčeniu vecí zo spoločného konania – čo je v rozpore so skutočným účelom a zmyslom tohto inštitútu).
Vylučovanie kajúcnikov na samostatné konania – títo potom vypovedajú v pôvodných konaniach ako svedkovia, čo má z pohľadu OČTK vzbudiť väčšiu dôkaznú silu takýchto výsluchov, pretože obvinený môže klamať, ale svedok nie.
Prehliadanie výrazných a významných rozporov v jednotlivých výpovediach toho – ktorého kajúcnika, a zjavné prehliadanie významných rozporov vo výpovediach medzi jednotlivými kajúcnikmi navzájom.
Nevykonávanie konfrontácií medzi kajúcnikmi a obvinenými, hoci o to obvinení alebo obhajoba opakovane žiadajú, resp. nevykonanie konfrontácií v čo najskoršom možnom termíne.
Prehliadanie významných skutočností o trestnej činnosti „pôvodných“ kajúcnikov, ktoré vyplývajú z výpovedí svedkov, z výpovedí „ďalších“ kajúcnikov, z výpovedí poškodených – pričom sa „pôvodní“ kajúcnici „zabudli“ k tejto trestnej činnosti priznať, zamlčali ju. Pôvodným kajúcnikom nie sú vznášané obvinenia za trestnú činnosť, ku ktorej sa nepriznali. Zásada oficiality vyjadrená v ust. § 2 ods. 5 Trestného poriadku o povinnosti prokurátora stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel akoby ani neexistovala. (OČTK nechcú pripustiť znevierohodnenie spolupracujúceho kajúcnika, a nechcú si „pohnevať“ kajúcnika vznášaním obvinení, aby neprestal spolupracovať).
Zvláštne plánovanie termínov výsluchov najmä kajúcnikov (aj za cenu zmeny termínov iných úkonov) tak, aby títo vypovedali vo veľmi krátkej dobe pred rozhodovaním o väzbe obvinených popierajúcich páchanie trestnej činnosti – tesne pred rozhodovaním o žiadostiach o prepustenie z väzby, ale najmä tesne pred rozhodovaním o predĺžení či nepredĺžení lehoty trvania väzby – a tieto výpovede, ktoré sú samozrejme v neprospech obvinených vo väzbe, sú dôvodom na nevyhovenie žiadostiam o prepustenie z väzby, a pričasto sú dôvodom na predĺženie lehoty trvania väzby.
Vznášanie nových obvinení väzobne stíhaným obvineným popierajúcich páchanie trestnej činnosti len na základe tvrdení „nových“ kajúcnikov, pričom na vznesenie obvinenia postačuje aj ničím neoverené, nepotvrdené tvrdenie jediného nového kajúcnika. Tieto nové obvinenia majú pôsobiť na „zlomenie“ tých obvinených, ktorí popierajú páchanie trestnej činnosti a tvrdenia kajúcnikov, ako aj na ich zotrvanie vo väzbe. V týchto prípadoch OČTK aplikuje zásadu oficiality takmer okamžite.
Ignorovanie skutočností svedčiacich v prospech väzobne stíhaných obvinených, ignorovanie opakovaných návrhov väzobne stíhaných obvinených na doplnenie dokazovania .
Zvláštna a neprimeraná „spolupráca“ OČTK s médiami, ktoré disponujú informáciami priamo od OČTK a „pomáhajú“ OČTK pri zdôvodňovaní vznášaní obvinení a väzobných stíhaní. Je možné pozorovať naozaj zvláštny fenomén, že v prípadoch, keď je odôvodnenie uznesení o vznesení obvinení veľmi vágne, priamo v rozpore s ust. § 206 ods. 3 Trestného poriadku – „v presne nezistenom čase … na neznámom mieste, presne nezisteným spôsobom … s ďalšími bližšie nestotožnenými osobami … „ – vtedy majú média také množstvo informácií, že tieto sú schopné vplývať na verejnosť, spoločenskú mienku tak, že je nutné a dôvodné vznášať obvinenia a väzobne stíhať obvinené osoby. Média akoby odôvodňovali alebo doplňovali dôvodnosť obvinení.
Veľmi závažným fenoménom je účelové zavádzanie väzobných súdov zo strany OČTK, najmä prokuratúry v návrhoch na vzatie do väzby, v návrhoch na predlžovanie lehoty trvania väzby, vo vyjadreniach/stanoviskách k žiadostiam o prepustenie z väzby – pričom v týchto podaniach sú uvádzané argumenty, ktoré vôbec nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, alebo dokonca sú v rozpore s vykonaným dokazovaním, vychádzajú z domnienok a konštrukcií, ktorých jediným cieľom je vziať do väzby, resp. udržať vo väzbe tých, ktorí popierajú páchanie trestnej činnosti a popierajú tvrdenia kajúcnikov.
V súvislosti s povinnosťou prokuratúry vykonávať dozor nad zákonnosťou v prípravnom konaní je nutné konštatovať, že v mnohých prípadoch odôvodnených sťažností na postup vyšetrovateľov prokuratúra takmer vždy tieto odmieta, a to bez ohľadu na ich dôvodnosť, často bez reálneho zdôvodnenia len prostým konštatovaním, že neboli zistené žiadne pochybenia. Vyšetrovatelia si nad mnohými svojimi pochybeniami ani nelámu hlavu, dokonca sami vyzývajú obhajobu na podanie žiadostí o preskúmanie ich postupu – súc si vedomí, že ich prokuratúra jednoducho „podrží“ .
Kajúcnik a možnosti jeho motivácie z hľadiska jeho osobného postoja a vnútorného vnímania situácie
Účelom tohto článku nie je spochybňovanie zákonnosti inštitútu tzv. kajúcnika alebo volanie po zmene právnej úpravy. Domnievam sa však, že tento inštitút je v poslednej dobe nadužívaný a zneužívaný spôsobom, ktorý je značne vzdialený základným zásadám a princípom trestného konania, aj samotnému zmyslu a účelu inštitútu tzv. kajúcnika. Kajúcnika je totiž vždy potrebné vnímať predovšetkým ako ľudskú bytosť, ktorá sa okrem objektívnych podnetov a racionálneho hodnotenia celkom určite riadi aj svojimi osobnými postojmi a vnútorným vnímaním situácie, v ktorej sa nachádza. V súčasnosti sa však na kajúcnika nepozerá ako na ľudskú bytosť, ktorá môže mať veľmi rôznorodý a subjektívny rozsah motivácií stať sa kajúcnikom, ale ako na nedotknuteľný právny inštitút, akýsi „stroj“ na pravdu takmer na úrovni detektora lži. Tento nesprávny prístup je možné vyjadriť nasledovne používanými argumentmi zo strany OČTK a súdov, ktoré sa stali akýmisi kajúcnickými „mantrami“:
- Kajúcnik nemá dôvod uvádzať nepravdu, veď usvedčuje aj sám seba, a ak by sa zistilo, že klame, prišiel by o všetky benefity
Kajúcnici často k vlastnej trestnej činnosti uvádzajú len to, čo je už preukázané, resp. tie skutočnosti, pri ktorých neuvedú nič nad rámec toho, čo sa javí ako preukázané vo vzťahu k ich osobe.
Ani preukázanie, že kajúcnik klame vôbec nemusí znamenať stratu benefitov. Pre OČTK sú niektorí kajúcnici „príliš cenní“ a ich benefity sa zachovajú aj potom ako sa stane ich klamstvo zjavným.
Väčšina kajúcnikov sa vykupuje zo závažnej trestnej činnosti, za ktorú by im hrozilo dlhoročné odňatie slobody (často v trvaní 15-20 rokov), preto riskovať usvedčenie z klamstva, stratu benefitov, či dokonca trestné stíhanie pre krivé obvinenie alebo krivú výpoveď v porovnaní s možnosťou, že klamstvo nebude odhalené a za to získať beztrestnosť, či zníženie trestu odňatia slobody je pre kajúcnikov veľmi výraznou motiváciou klamstvo postúpiť a riskovať (bežné je zo sadzby 20-25 rokov až doživotie zníženie trestu na trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov – v zmysle ust. § 39 ods. 3 písm. b) Trestného zákona, čo je najnižší možný trest, ako dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody je aspoň 15 rokov).
- Kajúcnik vypovedal podrobne, detailne a je nepravdepodobné, že by si takéto konkrétne veci mohol vymyslieť
Aj tento argument je nutné vnímať kriticky. Kajúcnik opisuje vlastnú trestnú činnosť, následne časť znej zvaľuje na inú osobu, čím zľahčuje svoju trestnú činnosť, vytvára si vlastné alibi a obviňovaním inej osoby/iných osôb napĺňa svoju funkciu kajúcnika – usvedčovať iné osoby. Zo subjektívneho vnímania kajúcnika je vždy jednoduchšie vypovedať na iné osoby ako odhaľovať vlastnú trestnú činnosť.
Veľmi citlivo je potrebné pristupovať k výpovedi kajúcnika, keď o trestnej činnosti vie z počutia, z médií, z internetu – zo zverejnených rozhodnutí súdov, prokuratúry, ktoré sú síce anonymizované, avšak poznajúc okolnosti ľahko identifikuje osoby, a v rozhodnutiach síce absentuje presné označenie osôb, avšak skutky sú podrobne popísané, mnohé rozhodnutia v sebe obsahujú celý popis skutkov z uznesení o vznesení obvinenia (ktoré sú často súčasťou týchto rozhodnutí).
Rovnako veľmi kriticky je potrebné pristupovať ku kajúcnikom, ktorí sa rozhodnú pre spoluprácu počas prebiehajúceho trestného konania (často počas väzobného stíhania) a ktorí majú k dispozícií uznesenie o vznesení obvinenia a výpovede svojich spoluobvinených, svedkov, poškodených – so všetkými podrobnosťami a detailmi. V takomto prípade má kajúcnik vyslovene priestor na vytvorenie „taktiky“ výpovede, ktorú môže „prispôsobiť“ vo svoj prospech a zároveň tak, aby pôsobila hodnoverne a v súlade s výpoveďami iných osôb.
Žiaľ existujú indície, že by v niektorých prípadoch mohli mať kajúcnici dokonca podrobné informácie priamo od OČTK.
Ako advokát som v minulosti zastupoval mnohé osoby v trestných konaniach, ktoré dnes vystupujú v procesnom postavení kajúcnikov, a priamo tieto osoby mi v minulosti pri ich obhajobe (niekedy) uviedli, čo sa naozaj stalo, a preto viem, že dnes v postavení kajúcnikov klamú. Som však viazaný advokátskou mlčanlivosťou, keďže som sa o týchto skutočnostiach dozvedel pri výkone obhajoby a preto o nich nemôžem hovoriť. Z osobnej skúsenosti však viem, že kajúcnici majú motiváciu hovoriť nepravdu, krivo vypovedať, krivo obviňovať iné osoby a zamlčovať mnohé podstatné skutočnosti vo vzťahu ku svojej osobe v snahe zabezpečiť si rôzne výhody – beztrestnosť, zníženie trestu, prepustenie z väzby.
Hoci odbornej verejnosti je už od konca roka 2019 veľmi dobre známy rozsudok ESĽP vo veci Adamčo vs. SR, kompetentné orgány akoby existenciu tohto rozhodnutia prehliadali a naopak konajú presne v duchu toho, čo ESĽP štátnym orgánom v súvislosti s inštitútom kajúcnika vyčítal (rozsudok ESĽP zo dňa 12.11.2019 vo veci č. 45084/14 – Adamčo proti Slovensku). V uvedenej veci ESĽP rozhodol o porušení práva na spravodlivé konanie zaručeného článkom 6 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd, keď ako jediný rozhodujúci dôkaz k preukázaniu viny svedčila výpoveď kajúcnika bez jej podloženia inými priamymi dôkazmi. Aj po vydaní rozsudku ESĽP vo veci Adamčo vs. SR sa však namiesto opatrnejšieho a kritickejšieho prístupu k využívaniu inštitútu kajúcnika stal presný opak. V roku 2020 sa tento inštitút stal „pilierom“ činnosti najmä elitných zložiek NAKA vo všetkých mediálne známych kauzách. Domnievam sa, že mnou uvedené skutočnosti preukazujú negatívne smerovanie v trestných konaniach, a je namieste zamyslieť sa nad nadužívaním väzby všeobecne, najmä kolúznej, a jej trvania. Taktiež je na mieste urobiť opatrenia k zamedzeniu nadužívania a zneužívania inštitútu kajúcnikov. Myslím si, že v roku 2021 by bolo vhodné zamyslieť sa nad využitím moderných technológií pri náhrade väzby, a nemyslím iba rozšírenejšie využitie inštitútu tzv. elektronického monitorovania.
Podmienky kolúznej väzby na Slovensku v súčasnosti
Napriek základnému zameraniu môjho článku, ktorý má ambíciu byť v prvom rade článkom odborným, by som chcel na záver opísať z môjho pohľadu podmienky kolúznej väzby s ohľadom na posúdenie možnej nátlakovosti takejto väzby na obvinených.
V kolúznej väzbe som od 28.10.2019. Pätnásty mesiac som zatvorený na cele s rozlohou cca 8 m2 – vrátane sociálneho zariadenia, v ktorom je WC, umývadlo, na ktorom je hadica so sprchou. Po odrátaní plochy sociálneho zariadenia, a zariadenia cely (poschodová posteľ, 2 skrinky, stôl, 2 stoličky, polička) zostávajú cca 3 m2 na „pohyb“. Toto je štandardná cela pre 2 osoby. Väčšinu času výkonu väzby som na cele sám. Pre 2 osoby je miesta na cele žalostne málo. Na cele som zatvorený 23 hodín denne. Na 1 hodinu denne môžem ísť na vychádzku do koridoru na streche väznice. Sú to 4 steny a hore mrežovaná sieť. Koridory majú rôzne veľkosti. Najmenšie majú cca 8 m2. Po 23 hodinách strávených v malej cele nie je veľmi výraznou zmenou možnosť byť na vzduchu v priestore 8 m2 (cca 4m x 2m). Väčšinou mám možnosť byť v koridore s veľkosťou cca 6 m x 4m – v ktorom je hrazda a bradlá. V prípade zlého počasia môžem byť pod malou strieškou.
V cele je nedostatok denného „prirodzeného“ svetla. Ak nie je zapálené umelé svetlo je v cele prítmie. Aby som mohol čokoľvek robiť, mám celý deň zapálené umelé svetlo – toto ja sám neviem vypnúť ani zapnúť. Vypínač je pred celou – svetlo zapínajú a vypínajú príslušníci ZVJS.
Vychádzky sú v rôznych časoch. S ohľadom na časy vychádzok a dispozičné riešenie koridorov niekedy celé dni (aj týždne) nevidím slnko.
Počas 15–tich mesiacov väzby sa mi na tele vytvorilo cca 100 nových znamienok a pigmentových fliačikov – čo môže byť spôsobené nedostatkom slnečného svetla, nedostatkom prirodzeného denného svetla a celodenným umelým svetlom.
Byť zatvorený 23 hodín denne na cele bez možnosti akýchkoľvek pohybových aktivít, bez možnosti akýchkoľvek aktivít mimo celu je neskutočnou psychickou, ale aj fyzickou záťažou. Jedinou možnou aktivitou mimo cely je občasná návšteva vo väzenskej kaplnke. Z dôvodu kolúznej väzby som tam s kňazom sám.
15 mesačný nedostatok pohybu sa v ostatnej dobe prejavil na mojom fyzickom stave. Bolí ma chrbtica, bedrové kĺby, kolená, šľachy – a to ako dlhoročný aktívny športovec dennodenne 2x cvičím počas vychádzky a na cele sa venujem strečingu. Nemožnosť pohybových aktivít mi ako aktívnemu športovcovi a človeku zvyknutému na pohybové aktivity chýba a pôsobí na mňa deprimujúco. Nemám možnosť ani vidieť „obyčajné“ stromy, trávu. Nedostatok „normálneho“ pohybu sa prejavuje aj tvorbou kŕčových žíl. Nikdy predtým som s uvedeným nemal problém.
Väzenská strava je nekvalitná a nedostatočná. Bez nákupov vo väzenskom bufete (1x do týždňa) by som hladoval a nemohol si kupovať potraviny obsahujúce vitamíny a vlákninu. Väzenská strava spôsobuje problémy s tráviacim traktom. Kto nemá prostriedky na nákup v bufete vyslovene trpí väzenskou stravou.
Napriek 15-tim mesiacom vo väzbe trpím nedostatkom neprerušovaného spánku – večer nemôžem zaspať, v noci sa budím (aj niekoľkokrát za noc) na nočné kontroly. Cez deň môžem maximálne zadriemať, o spánku sa nedá hovoriť.
Celé dni na cele vlastne môžem iba čítať, písať, mám síce na cele TV, ale sledovať TV dlhšie ako pár hodín „nedokážem“. Niekedy nepozerám TV vôbec.
Mám prístup ku knihám z väzenskej knižnice. Občas sa však stáva, že aj niekoľko dní (týždňov) som bez kníh. Celodenná nečinnosť je absolútne ubíjajúca – najmä pre človeka, ktorý predtým žil aktívnym životom, pracoval, staral sa o rodinu, športoval, chodil do prírody. Stojí ma značné množstvo síl nepoddať sa nečinnosti a stále sa „prinútiť“ niečo robiť – čítať, lúštiť krížovky, sudoku, cvičiť.
Problematická je aj hygiena. Teplá voda tečie v obmedzených časoch, a nie denne. Počas zimných mesiacov sa niekedy stane, že je na cele chladno.
Absolútne najhorším a najnáročnejším je však odlúčenie od rodiny. Od 29.10.2019 do 13.01.2021 mi nebolo povolené telefonovanie s manželkou a mojimi tromi maloletými synmi (prvý povolený telefonát s manželkou a matkou som mal 13.01.2021. t.j. po viac ako 15-tich mesiacoch kolúznej väzby). Doteraz som mal povolené iba 2 návštevy – na 1 hodinu som videl manželku za sklenenou stenou. Prvýkrát po takmer 11-tich mesiacoch. Moje deti som videl doteraz iba 2x – na 20 minút cez video návštevu na obrazovke tabletu cca 25 cm x 15 cm. Prvý krát som takto videl deti po 13-tich mesiacoch .
Pošta ide cez „cenzúru“ vyšetrovateľa. Jedným smerom – ÚVV – rodina alebo naopak to trvá v priemere 17 – 19 dní. Ak chcem niečo vedieť o rodine a napíšem im, odpoveď dostanem o 4-6 týždňov. Stalo sa už, že šla pošta jedným smerom viac ako mesiac.
Väzba bolí duševne, po dlhšej dobe vo väzbe aj fyzicky. Uvedený opis je opisom „štandardnej“ kolúznej väzby. Je paradoxom, že de iure nevinný človek – obvinený v kolúznej väzbe má horšie podmienky ako odsúdený umiestnený v ústave na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.
Vo výkone trestu odňatia slobody so stredným a minimálnym stupňom stráženia majú právoplatne odsúdené osoby neporovnateľne lepšie podmienky týkajúce sa pohybu, pohybových, spoločenských, záujmových či vzdelávacích aktivít.
V súhrne je možné podmienky v kolúznej väzbe opísať (všeobecne) nasledovne:
- – pobyt na cele 23 hodín denne
- – budenie nočnými kontrolami – nedostatok neprerušovaného spánku
- – žiadne činnosti/aktivity mimo cely
- – dlhodobá absencia slnečného svetla/ prirodzeného denného svetla
- – obmedzený prístup ku knihám
- – nedostatočná strava
- – nedostatočný prístup k teplej vode
- – neumožnenie návštev s rodinou
- – neumožnenie telefonovania s rodinou
- – dlhotrvajúce doručovanie pošty
Dlhodobý pobyt v takýchto podmienkach spolu s účelovým nepovolením telefonovania (návštev) s rodinou zo strany OČTK považujem za nátlakový prostriedok.
Chcem veriť, že dôjde k zvráteniu trendov popísaných v článkoch JUDr. Šamka ako aj v mojom článku, chcem veriť, že opäť zavládne zdravý rozum a návrat k základným zásadám a princípom trestného konania ako esenciálnej súčasti právneho štátu, chcem veriť, že väzba do budúcna nebude zneužívaná ako nátlakový prostriedok.
