https://www.fondsk.ru/news/2020/11/21/francia-provociruet-vozobnovlenie-boev-v-nagornom-karabahe-52301.html
Päť senátorov francúzskeho Senátu z piatich rôznych frakcií predložilo nedávno návrh na schválenie uznesenia o uznaní nezávislosti Náhorného Karabachu (Republika Arcach). Postoj Paríža k riešeniu dlhotrvajúceho konfliktu na Kaukaze analyzuje v komentári pre ruský Fond kultúry
V.Prochvatilov
Jeden z autorov návrhu uznesenia, senátor Bruno Retailleau (šéf republikánskej frakcie),
uviedol:
„Iba nezávislosť môže spoľahlivo zaručiť práva a slobody obyvateľov Náhorného Karabachu tvárou v tvár tureckej islamistickej rozpínavosti“.
Arménska početná diaspóra vyvinula na Západe silný tlak na revíziu dohody o prímerí medzi Ruskom, Arménskom a Azerbajdžanom.
asi sto arménskych organizácii v Európe sa obrátilo na OBSE s požiadavkou
Arménske komunity v Európe nesúhlasia so zavedeným vzorcom monitorovania prímeria v Náhornom Karabachu a vyhlasujú, že „spolu s ruskými mierovými jednotkami by mali byť nasadení aj stáli pozorovatelia OBSE“.
Oveľa tvrdšie vyhlásenie urobila komunita Arménskej apoštolskej cirkvi v Rakúsku. Jej predstavitelia sa domnievajú, že dohoda dosiahnutá Ruskom, Arménskom a Azerbajdžanom je ‘’
Telefonický rozhovor medzi francúzskym prezidentom Emmanuelom Macronom a arménskym premiérom Nikolom Pašinjanom sa uskutočnil hneď po podpise trojstrannej dohody o ukončení bojov v Náhornom Karabachu.
pre
tlačový a informačný odbor Kancelárie predsedu vlády Arménska, Macron a Pašinjan zdôraznili, že je
a Pašinjan
Arcach
.
Rozhodujúcu úlohu v iniciatíve francúzskych poslancov uznať Náhorný Karabach zohrala aj skutočnosť, že záujmy arménskej diaspóry vo Francúzsku sa zhodou okolností riešili v čase zhoršenia francúzsko-tureckých vzťahov.
Arménska diaspóra
vo Francúzsku viac ako 600 tisíc ľudí. Patrí medzi najvplyvnejšie arménske diaspóry na svete. Arméni si už od počiatku emigrácie vytvárali v hostiteľských krajinách svoje inštitúcie: cirkev, politické strany, verejné a lobistické organizácie. Arménska komunita vydáva vo Francúzsku celý rad periodík, napríklad časopis
; v Paríži má rozhlasové stanice ako napríklad
. Politický život arménskej diaspóry zastupujú vo Francúzsku tri strany: „Hunčak“, „Ramgavar“ a „Dašnak“. Arméni si vo Francúzsku nazhromaždili solídne skúsenosti s lobovaním záujmov Jerevanu a hostiteľskej krajiny.
Macron, ktorý počas 44-dňovej vojny o Karabach neprejavil žiadne zmysluplné iniciatívy, sa bezprostredne po zavedení prímeria stretol s predstaviteľmi arménskej komunity, medzi ktorými bol aj šéf Aznavourovej nadácie Nicolas Aznavour, ktorý je tiež za nezávislosť Republiky Arcach.
Za uznanie Náhorného Karabachu najviac lobuje notoricky známy francúzsky rusofób, jeden z „hrdinov“ ukrajinského Majdanu Bernard-Henri Lévy. 16. novembra
v novinách
v ktorom vyzval Francúzsko a ďalšie krajiny, aby uznali nezávislosť Arcachu a mestám Stepanakert a Šuša ponúkol štatút „slobodných miest“. Bez ohľadu na to, ako by si Azerbajdžanci a Arméni túto zem rozdelili.
Slobodu Arcachu by mal podľa Bernarda-Henriho Lévyho garantovať medzinárodný vojenský kontingent. Lévy bol spolu s Jacquesom Attalim na čele zoznamu 120 francúzskych intelektuálov a osobností z oblasti kultúry, ktorí
po ochrane Arménska a Arcachu. Nikomu nie je čudné, že táto výzva zaznela až potom, čo úsilie Ruska zastavilo nepriateľské akcie a ruské mierové sily vstúpili do Karabachu.
Na francúzskych fórach si okamžite
ako za Macronom a Lévym vytŕčajú uši nadnárodnej Európskej únie a USA. V reakcii na správu Bruna Retailleaua, že Senát Francúzskej republiky prerokuje uznesenie o uznaní Republiky Arcach, sa objavili repliky:
Ďalší účastník fóra uštipačne poznamenal, že na to, aby sa prijali tak vážne rozhodnutia, je potrebné, aby si Francúzsko získalo skutočnú suverenitu a nezostávalo v zajatí „kolaborantského despotizmu“.
Na iniciatívu Francúzska (francúzskych Arménov) reagovali Azerbajdžan, aj Turecko prekvapivo zdržanlivo. 18. novembra sa v Baku uskutočnila protestná akcia proti ruským mierovým jednotkám v Karabachu. Demonštranti skandovali:
kciu
turecké médiá, to je však všetko. Zdržanlivosť Ankary a Baku voči francúzskej iniciatíve je pozoruhodná aj na pozadí faktu, že mlčia aj arménske a azerbajdžanské diaspóry v Ruskej federácii.
Otázka, či sa vlády v Karabachu bude riešiť v nových krvavých bitkách medzi Turkami (Azerbajdžancami) a Arménmi, alebo prostredníctvom „priateľskej“ dohody o prerozdelení území na Kaukaze medzi dvoma členmi jedného vojenského bloku, Tureckom a Francúzskom, však zostáva otvorená.
