fbpx
HLAVNÝ DENNÍK
NÁZORY

Turecko zvolilo stratégiu geopolitickej ofenzívy vo všetkých smeroch (Vladislav Gulevič)

Ilustračné foto / Facebook
Komentár Vladislava Guleviča (Fond strategickej kultúry )
Od Tureckej republiky k novej Osmanskej ríši

V snahe o nadvládu v islamskom svete a obnovu geopolitického dedičstva Osmanskej ríše, ktorá sa rozprestierala sedemtisíc kilometrov od východu na západ, päťtisíc kilometrov od severu na juh a zaberala 8 miliónov štvorcových kilometrov, stavil turecký prezident Recep Tayyip Erdogan na mnohomiliónovú tureckú, v širšom zmysle na turkotatársku, diaspóru za hranicami Tureckej republiky.

Viac ako 5 miliónov tureckých občanov žije v zahraničí, nepočítajúc osoby tureckej národnosti s iným občianstvom. Ankara sa domnieva, že takýto počet Turkov v Európe a ich zastúpenie v európskej politike je dostatočným dôvodom pre členstvo Turecka v EÚ. Len v Nemecku získalo v komunálnych voľbách v roku 2017 poslanecké mandáty 14 politikov tureckého pôvodu.

Najpočetnejšími tureckými’‘’mocnosťami’ v dnešnej západnej Európe sú Nemecko (3 milióny Turkov, čo predstavuje 52% všetkých tureckých emigrantov v Európe) a Francúzsko (800 tisíc). 500 tisíc Turkov žije vo Veľkej Británii, 400 tisíc v Holandsku a Rakúsku, 200 tisíc v Belgicku, 150 tisíc vo Švédsku, 120 tisíc vo Švajčiarsku a Grécku, 60 tisíc v Dánsku a 50 tisíc v Taliansku. Okrem toho 300 tisíc Turkov žije v USA, 200 tisíc v krajinách Blízkeho východu a 150 tisíc v Austrálii.

Turecká diaspóra v EÚ je najrýchlejšie rastúcou a jednou z najmladších. Turci sa do Európy mohli dostať a získať takéto postavenie vďaka podpísaniu dohody o dodávkach pracovnej sily z Turecka do Nemecka (v roku 1961), Rakúska (1964), Holandska (1967), Francúzska (1973). Vo Francúzsku je z 300 zahraničných kazateľov imámov viac ako 150 z Turecka. Z 2 500 mešít kontrolujú Turci 400, z čoho vyplýva, že Turecko má na francúzskych moslimov obrovský vplyv. Žiadna iná islamská krajina nie je v Európe zastúpená v takom počte.

Nedávny diplomatický škandál medzi Ankarou a Parížom, ktorý vyústil do odvolania francúzskeho veľvyslanca z Turecka, vypukol po tom ako  Erdogan obvinil francúzske úrady z islamofóbie (po vražde učiteľa Samuela Patiho islamistom). Erdoganovou túžbou je zjednotiť európskych moslimov okolo Turecka a poraziť hlavných konkurentov „v boji o moslimské duše “- šíiský Irán a wahábistickú Saudskú Arábiu.

Vyhlásenia francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, že Francúzsko sa bude postupne zbavovať zahraničných imámov a zintenzívňovať boj s vonkajším vplyvom na francúzskych moslimov Erdogan vníma   ako pokus obmedziť vplyv Ankary na tureckú diaspóru v Európe a na európsky islam všeobecne.

Na tureckých konzulátoch v Európe už začala fungovať ‘’horúca linka’’ na prijímanie sťažností moslimov o ich utlačovaní Európanmi. Od roku 2010 sa otázkami tureckej diaspóry zaoberá Zastúpenie zahraničných Turkov a príbuzných spoločenstiev (the Presidency for Turks Abroad and Related Communities) pod dohľadom Ministerstva kultúry a cestovného ruchu Turecka. Oficiálnym poslaním tejto inštitúcie je podporovať aktivizáciu účasti etnických Turkov a národov s nimi historicky spojených, vrátane turkotatárskych národov Ruskej federácie, na verejnom živote krajín, v ktorých majú pobyt.

Pod „príbuznými komunitami“ rozumieme sunnitských moslimov akejkoľvek národnosti, ako aj rodákov z Anatolského polostrova a ich potomkov, vrátane Kurdov, Arménov a Grékov. A pojmu „diaspóra“ sa pripisuje nadnárodný, kultúrny a historický význam. Založenie nadnárodného združenia „zahraničných Turkov a príbuzných komunít“ ruský vedec N.Ja. Danilevskij nazval pokusom o vytvorenie nového „kultúrno-historického typu“, novej civilizácie na turkotatárskom základe.

„Budeme hovoriť s každým Arménom a pravoslávnym, ktorý z Turecka emigroval. Budeme s nimi hovoriť o našej veľkej spoločnej minulosti“, uviedol bývalý turecký prezident Süleyman Demirel. Zrejme sa po druhej karabacšskej vojne tieto slová rýchlo dostanú k Arménom.

Otázky zo života tureckej diaspóry, ktoré sa predtým považovali za vnútornú záležitosť krajiny pobytu (prítomnosť Turkov v miestnom živote, dvojité občianstvo, adopcia detí tureckého pôvodu európskymi rodičmi atď.), dnes považuje Ankara za otázky svojej zahraničnej politiky.

Erdoganovo Turecko sa snaží zaujať ústredné miesto vo svetovej politike. Ankara s rozpadom Sovietskeho zväzu a Juhoslávie rozširuje okruh vplyvu svojej zahraničnej politiky na Balkán, postsovietsku Euráziu, severnú Afriku a na Blízky východ a konsoliduje sa tam. Navrhuje sa model „viacerých identít“, kde sa všetkým národom, ktoré boli kedysi pod nadvládou Osmanskej ríše, navrhuje, aby sa „zapojili do činnosti tureckej diaspóry“ .

Podľa plánov Ankary to v rôznych krajinách vytvorí početnú vrstvu obyvateľstva orientovanú nie na tieto krajiny, ale aj na dedičstvo Osmanskej ríše a zabezpečí prítomnosť Turecka v najdôležitejších regiónoch sveta. Treba mať na pamäti, že Erdoganovo Turecko sa vzdialilo od svojej predošlej formulky „žiadne problémy so susedmi“. Zvolilo stratégiu geopolitickej ofenzívy, ktorá vyvolala konfrontáciu s Francúzskom v Líbyi, s Gréckom v Stredozemnom mori, s Ruskom v Sýrii, s Arménskom na Kaukaze…

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info