Turecká vláda v posledných rokoch stupňuje svoju rétoriku neootomanizmu a dobývania. Zväčšuje svoj vplyv na celom Strednom Východe, stupňuje spory s EÚ aj NATO, podporuje Hamas, posiela žoldnierov do Líbye, Náhorného Karabachu, spochybňuje dohody s Izraelom a sníva svoje sny o veľkej Tureckej ríši.  

Dňa 26. augusta, napríklad prezident Recep Tayyip Erdoğan predniesol prejav na akcii oslavujúcej  949. výročie bitky u Manzikertu. Táto bitka mala za následok, že Turci zo Strednej Ázie napadli a obsadili vtedajšie arménske mesto Manzikert, ktoré sa nachádzalo na hraniciach Byzantskej ríše.

Časti jeho prejavu preložil MEMRI: „V našej civilizácii dobytie nie je okupáciou ani rabovaním. Vytvára sa ním dominancia spravodlivosti, ktorú Alah velil v dobytom regióne. Náš národ v prvom rade odstránil útlak z oblastí, ktoré dobyl. Nastolil spravodlivosť. Preto je naša civilizácia dobyvačná."

"Turecko využije svoje právo v Stredozemnom mori, v Egejskom mori a v Čiernom mori. Rovnako, ako sa nepozeráme na pôdu, zvrchovanosť alebo záujmy kohokoľvek iného, ​​nikdy neustupujeme. Preto sme odhodlaní urobiť všetko, čo je potrebné politicky, ekonomicky alebo vojensky. Vyzývame našich partnerov, aby sa dali do poriadku a vyhýbali sa chybám, ktoré im otvoria cestu k zničeniu."



"Chceme, aby všetci videli, že Turecko už nie je krajinou, ktorej trpezlivosť je potrebné skúšať alebo ktorej odhodlanie, schopnosti a odvaha sa musia vyskúšať. Ak hovoríme, že to urobíme, urobíme to. A zaplatíme tú cenu. Ak je niekto, kto sa chce postaviť proti nám a zaplatiť za to, nech príde. Ak nie, nech nám nestojí v ceste a my sa postaráme o svoj biznis."

„A čo povedal Yahya Kemal (turecký básnik)? V duchu týchto armád: „Táto búrka, ktorá vypukne, je turecká armáda, ó Pane! Armáda, ktorá zomiera pre teba, je táto, ó Pane! Nech je vaše povestné a posilnené meno povznesené volaniami k modlitbe! Urobme z nás víťaza, pretože toto je posledná armáda islamu!"

V ďalšom májovom príhovore Erdogan opäť komentoval dobytie s odkazom na inváziu osmanských Turkov do Konštantínopolu v roku 1453: "Naši predkovia videli dobytie nielen ako zabratie krajín, ale ako získanie si sŕdc. V poslednej dobe sa niektorí opovážliví ľudia pokúsili definovať dobytie ako okupáciu. Verte mi, že sú úplní ignoranti. Spýtajte sa ich, čo dobytie znamená a oni nebudú vedieť."



"Dobytie má otvoriť veci. Dobytie je najmä na získanie sŕdc, ale toto nevedia. Naši predkovia už pred tisíc rokmi, najprv kultivovali každú časť Anatólie, Trácie a Balkánu prostredníctvom Alperénov (bojovníkov, dervišov, veteránov.... Keď Dobyvateľ (osmanský sultán Mehmed II.) prešiel bránami Istanbulu, grécke dámy povedali: „Chceli by sme skôr vidieť osmanský turban, nie kardinálny kužeľ na našich hlavách.“

Jedným z hlavných problémov Turecka je systematický historický revizionizmus, ktorý presadzuje vláda a všetky ostatné inštitúcie v krajine vrátane médií. Tento revizionizmus obsahuje značné klamstvá, najmä pokiaľ ide o inváziu do Manzikertu (Malazgirt) a do Konštantínopolu (Istanbul).

Keď Turci na čele so sultánom Alp Arslanom (vlastným menom Muhammad bin Dawud) prišli v jedenástom storočí do Manzikertu aby napadli región, nezískali si „srdcia“. Namiesto toho páchali masakre. Manzikert bol vtedy prevažne arménskym mestom.



Masaker sa „začal v roku 1019 - presne pred tisíc rokmi,“ píše historik Raymond Ibrahim a dodáva:  "Turci začali pretvárať vtedy oveľa väčšie Arménsko na to, čo je dnes, na východnú časť dnešného Turecka“. Ako popisuje Ibrahim, dobytie sa nedosiahlo „ziskom sŕdc“. Sprevádzalo ho brutálne zabíjanie kresťanských domorodcov, zajatie žien, dievčat a chlapcov a ničenie kostolov.

„Najbláznivejšie zaobchádzanie bolo vždy vyhradené pre tých, ktorí viditeľne hlásali svoje kresťanstvo: duchovní a mnísi „boli upálení, zatiaľ čo iní boli stiahnutí zaživa z kože od hlavy po päty“. Každý kláštor a kostol - predtým bol Ani (hlavné mesto Arménska, pozn. red.) známy ako „mesto 1001 cirkví“ - bol vyplienený, znesvätený a zapálený. Horlivý džihád vyliezol na vrch hlavnej katedrály mesta „a stiahol veľmi ťažký kríž na kupole a zhodil ho na zem“, potom vstúpil do kostola a poškvrnil ho..."

„Nielen niekoľko kresťanských zdrojov dokumentuje skazu hlavného mesta Arménska - jeden súčasník poznamenáva, že Mohamed masakrami a požiarmi ‘urobil z Ani púšť‘ -, ale aj moslimské zdroje, často apokalypticky uvádzajú: „Chcel som vstúpiť do mesta a vidieť ho na vlastné oči," vysvetlil jeden Arab. „Snažil som sa nájsť ulicu bez toho, aby som musel prechádzať cez mŕtvoly. Ale to bolo nemožné."



Ďalším historickým faktom sú zverstvá, ktoré boli spáchané počas invázie osmanských Turkov do byzantského gréckeho mesta Konštantínopol v 15. storočí. Tvrdenie, že grécke ženy „uprednostňovali Osmanov“, nemôže byť ďalej od pravdy. Mesto skutočne padlo po niekoľkých týždňoch gréckeho odporu. Historik Mark Cartwright píše, že „Byzantínci mali početnú prevahu v mužoch, lodiach a zbraniach“.

"Keď bol 29. mája 1453 napadnutý Konštantínopol," dodáva Cartwright, „začalo znásilňovanie, drancovanie a ničenie. Mnoho obyvateľov mesta spáchalo radšej samovraždu, než aby boli vystavení hrôzam zajatia a otroctva. Priamo zabitých bolo okolo 4 000 a viac ako 50 000 bolo poslaných do otroctva."

"Mnohí hľadali útočiská v kostoloch a zabarikádovali sa v nich, vrátane chrámu Hagia Sophia, ale toto boli zjavné ciele pre ich poklady, a potom, čo boli vyplienené ich drahokamy a drahé kovy, boli budovy a ich neoceniteľné ikony rozbité, zajatci zmasakrovaní. Stratili sa nespočetné umelecké poklady, spálili sa knihy a všetko s kresťanským posolstvom bolo rozbité na kúsky vrátane fresiek a mozaík.“



Pád Carihradu ukončil trvanie Byzantskej ríše a viedol k ovládnutiu regiónu Osmanskou ríšou. Dejiny osmanských Turkov tiež výrazne poznačilo prenasledovanie kresťanov a iných nemoslimov.

Osmanská ríša trvala asi 600 rokov (od 1299 do 1923) a zahŕňala časti Ázie, Európy a Afriky. Kresťania a Židia pod osmanskou nadvládou sa stali dhimmi, druhotriednymi „tolerovanými“ poddanými, ktorí museli za pobyt nažive zaplatiť vysokú daň z ochrany džizju. Počas tohto obdobia, ako poznamenáva historik Vasileios Meichanetsidis, sa Turci zúčastňovali na represívnych praktikách, medzi ktoré patrili:

• systém ghulam, v ktorom boli nemoslimovia zotročovaní, konvertovaní a trénovaní, aby sa z nich stali bojovníci a štátnici;


• systém devshirme, nútený nábor kresťanských chlapcov odobratých z ich rodín, konvertujúcich na islam a zotročených pre službu sultánovi v jeho paláci a pridanie sa k jeho janičiarom (nový zbor); povinná a dobrovoľná islamizácia - druhá v dôsledku sociálneho, náboženského a ekonomického tlaku; a sexuálne otroctvo žien a mladých chlapcov, deportácie a masakre.

Mnoho tureckých presvedčení o histórii je v skutočnosti úplným opakom historickej pravdy. Podľa tureckej štúdie histórie napríklad to, čo sa stalo v osmanskom Turecku v roku 1915, nebolo genocídou proti Arménom. Turecký historický inštitút vytvoril dokument v piatich jazykoch o tom, čo nazýva „Arménska vzbura proti osmanskému štátu, terorizmus a propaganda“.

Dokument - v súlade s tým, ako Turci študujú históriu - nepravdivo tvrdí, že to boli Arméni, ktorí sa pokúsili zmasakrovať Turkov a spáchať na nich ďalšie zločiny a že Turci konali iba v sebaobrane. Najobjektívnejší historici však dospeli k záveru, že udalosti z roku 1915 predstavujú genocídu proti Arménom, Asýrčanom a Grékom.

Tento revizionizmus, na ktorom sa Turecko angažuje, nie je len urážkou obetí týchto zločinov a potomkov obetí, ale aj prekážkou, ktorá mnohým Turkom bráni v rozvíjaní kritického myslenia a porozumenia empirických faktov.



Zdá sa, že viera v džihád (svätá vojna v mene islamu), dobytie v mene islamskej doktríny a odľudštenie kafírov (neveriacich) hrajú veľkú úlohu v tureckej rasistickej mentalite a v súčasných ašpiráciách jej vodcov.

Napríklad v roku 2016 Numan Kurtulmus, vtedajší vicepremiér Turecka, na verejnom stretnutí vyhlásil : „Nezávislosť znamená byť schopný postaviť sa proti kafírom (neveriacim) tým, že ich nazvete kafíri.“

V roku 2018 opísal predseda tureckého parlamentu İsmail Kahraman tureckú vojenskú ofenzívu proti severnej Sýrii ako „džihád“. „Bez džihádu nebude žiadny pokrok,“ dodal. Počas rovnakej ofenzívy vyhlásilo turecké riaditeľstvo pre náboženské záležitosti (Dijanet) tiež „džihád“ a v týždennej kázni vyhlásilo, že „ozbrojený boj je najvyššou úrovňou džihádu“.

Mnoho Turkov preto stále oslavuje invázie Seljuka, osmanské a turecké invázie a spáchané zločiny bagatelizuje alebo úplne popiera. Napríklad turecká invázia na Cyprus v roku 1974 bola sprevádzaná mnohými trestnými činmi, ako sú vraždy, znásilnenia, mučenie, zaistenie a rabovanie majetku a únosy cyperských Grékov. Turecká vláda napriek tomu oficiálne nazýva inváziu „mierovou operáciou na Cypre“ a každý rok si ju hrdo pripomína.



Nenávistné prejavy sú rozšírené aj v tureckých médiách. Podľa správy Nadácie Hranta Dinka boli skupinou, na ktorú sa v roku 2019 najviac zamerali nenávistné prejavy v tureckých médiách, Arméni, nasledovaní sýrskymi utečencami, Grékmi a Židmi.

Keď sa masakre a iné zverstvá systematicky označujú ako „slávne udalosti“ a pokračujúce porušovanie ľudských práv - ako napríklad uväznenie politických väzňov Erdoganom - sa stáva spoločensky normalizovaným incidentom, nemalo by byť veľkým prekvapením, že väčšina Turkov nezvyšuje počet svojich hlasov proti závažnému porušovaniu ľudských práv v krajine alebo proti pokračujúcej okupácii severného Cypru alebo Sýrie Tureckom.

Uzay Bulut, turecký novinár, je významným vedeckým pracovníkom v Gatestone Institute.