Komentár Amira Taheriho (Gatestone Institute)
Malá vnútrozemská enkláva zastrčená v odľahlom kúte Zakaukazska sa môže javiť ako sud s pušným prachom, ktorý by mohol ohroziť bezpečnosť niekoľkých národov. Medzi nimi Ruska, Turecka, Iránu a dvoch bezprostredných protagonistov - Arménska a Azerbajdžanu.
Vysoký Qarabagh, ruský Náhorný Karabach, arménsky Artsakh, perzský a azerbajdžanský Qarabagh Olya sa rozprestiera na ploche 4 400 štvorcových kilometrov, čo je menej ako polovica Libanonu s populáciou 150 000 - z toho viac ako 90 percent tvoria etnickí Arméni. A napriek tomu v roku 1924 Josef Visarionovič Stalin, ktorý mal na starosti národnosti v novovytvorenom Sovietskom zväze a vytesal zaniknutú cársku ríšu do republík, pripojil Náhorný Karabach k autonómnej republike Azerbajdžan. Tú vymyslel sám bolševický šéf z území známych ako Aran Shirvan a Nachičevan.
Etnický zlepenec
Keby Stalin išiel podľa počtu obyvateľov, mala byť enkláva pripojená k Arménsku, ďalšej republike, ktorú dal na mapu. Tým sa však Stalinova hra na účelové manipulovanie hranicami nezastavila. Odložil kúsok svojho nového Azerbajdžanu, známeho ako Nachičevan, do istej vzdialenosti od zvyšku republiky a medzi ne vložil Arménsko. Zašiel ešte ďalej tým, že kurdskú väčšinovú enklávu Lačin rozdelil medzi Arménsko a Azerbajdžan a pripojil k Azerbajdžanu pobrežnú pevninu, ktorá k nemu nepatrila, Talesh.
Stalinova stratégia - rozdeľ a panuj - bola zameraná na to, aby boli „zajaté národy“ boľševickej ríše závislé čo sa týka mieru a bezpečnosti od Matky Rusi. Podobnú schému zaviedol v Strednej Ázii tým, že z Uzbekistanu, Turkménska, Tadžikistanu, Kirgizska a Kazachstanu urobil "zlepenec" etnických skupín.
Keď sa v roku 1991 rozpadlo sovietske impérium, bolo nevyhnutné, aby Stalinove geografické čmáranice čelili otázkam. Arménske obyvateľstvo Náhorného Karabachu využilo túto príležitosť a vylúčilo azerbajdžanskú menšinu. To sa malo stať vzorom pre etnické čistky na iných miestach, najmä na Balkáne.
S podporou Arménska získali etnickí Arméni z enklávy sériu vojenských víťazstiev a podarilo sa im založiť si vlastnú autonómnu republiku. V tom čase bolo evidentné, že arménski povstalci dostali značnú pomoc od postsovietskeho Ruska. Čiastočne to bolo spôsobené skutočnosťou, že počas celých sovietskych dejín hrali etnickí Arméni, hoci ich bolo menej, oveľa väčšiu úlohu ako Azerbajdžanci.
Do sovietskeho ústredného vedenia na politickej a vojenskej úrovni vždy patrili nejakí Arméni, a niektorí ako Anastas Mikoian dosiahli na samý vrchol. Aj teraz majú etnickí Arméni, ktorí sa rozhodli, že v Rusku zostanú, významné postavenie vo vedení v Moskve, medzi nimi aj minister zahraničia Sergej Lavrov, ktorý sa v skutočnosti arménsky volá Serge Kalantarian.
Naproti tomu etnickí Azerbajdžanci, ktorí žili v samotnom Rusku, sa rozhodli hromadne vrátiť do svojej krajiny. Čoskoro boli odmenení novým bohatstvom, ktoré vygenerovali dve desaťročia ropného boomu.
Počas väčšiny dejín Arméni považovali Rusko, kresťanský národ, za svojho ochrancu pred moslimskými susedmi, najmä pred Osmanskou ríšou. To bol jeden z dôvodov, prečo nové nezávislé Arménsko súhlasilo s hostením veľkej ruskej vojenskej základne, ktorú na svojom vrchole tvorilo 20 000 ruských vojakov.
Naproti tomu niekoľko azerbajdžanských vodcov hralo protiruskou kartou mnohými historickými sťažnosťami proti „okupantom“. Vznetlivý vodca Abulfazil Ilchibey zašiel ešte ďalej tým, že podporil hromadnú de-rusifikáciu, ktorá zahŕňala zmenu abecedy a priezviska v ruskom štýle. Nezávislý Azerbajdžan sa chcel pripojiť k „západnému svetu“, čím sa stal najspoľahlivejším spojencom Spojených štátov v tomto regióne. Na zdôraznenie ešte nový Azerbajdžan nadviazal úzke vzťahy s Izraelom až do bodu podpory úzkej vojenskej spolupráce a rozhovorov o osi Baku - Tel Aviv.
Irán je umiernený
V súčasnom kole bojov má Azerbajdžan vo výzbroji prevahu najmä vďaka izraelskej podpore. Izrael sa napriek tomu usiluje nestratiť svojho ďalšieho regionálneho spojenca, Arménsko. Táto nejednoznačnosť umožnila Turecku obsadiť pozíciu hlavného podporovateľa Azerbajdžanu, zatiaľ čo Rusko a Islamská republika v Iráne sú arménskymi spojencami. Chomejnistické vedenie v Teheráne je obzvlášť zmätené, aký smer má zvoliť. Boje sa objavujú ako bezpečnostná hrozba pre samotný Irán, aj keď len kvôli jeho nadmernému úniku na iránske územie. V uplynulom týždni bojov zasiahli stovky granátov vystrelených oboma stranami pohraničné oblasti v Iráne.
Boje môžu tiež vyprodukovať veľké množstvo utečencov, ktorých prirodzeným útočiskom by bolo iránske územie. Teherán tiež čelí tlaku silných predstaviteľov vojenských a bezpečnostných služieb, ktorí považujú Azerbajdžančancov za príbuzných. „Najvyšší vodca“ Ali Chameneí sa zároveň usiluje neznepriateliť si Rusko, ktoré teraz považuje za svojho hlavného ochrancu pred americkým „veľkým satanom“. Má ešte jednu starosť - príliv stoviek sýrskych militantov do azerbajdžanských síl cez Turecko.
Títo bojovníci majú málo skúseností s bojovaním v strmých horách Zakaukazska, najmä v drsnom zimnom podnebí. Ako oddaní bojovníci Moslimského bratstva by však mohli Turecku umožniť vytvorenie vlastnej "cudzineckej légie" podobnej Hizballáhu, ktorá by mohla napadnúť Irán kdekoľvek.
Kríza Erdoganovej identity
Erdogan sa pokúsil čiastočne odôvodniť svoju podporu Azerbajdžanu tvrdením, že bojovníci PKK, ktorí údajne pochádzajú z Iraku, sa cez Irán pripojili k arménskym silám v Karabachu. Oživil tiež tému „Veľkého Turecka", ktorou len nedávno zdôraznil svoj nárok na islam ako základ tureckej identity.
Krízu Erdoganovej identity ešte viac zdôraznilo národné sčítanie ľudu, ktoré sa uskutočnilo pred dvoma rokmi. Keď boli občania požiadaní, aby uviedli svoj etnický pôvod prišla pre Erdogana malá katastrofa. Výsledky museli byť zdokumentované, pretože iba menšina si zvolila označenie Turek.
Prieskum odhalil, že väčšina občanov je naďalej pripútaná k „zmiešanej“ identite, ktorá tu bola počas Osmanskej ríše. Vrátane Dagestáncov, Čečencov, Alevitov, Kurdov, Arabov, Byzantíncov, Bulharov, Udmurtov, Čerkesov, Čečanov a dokonca aj Grékov a Arménov. Prekvapivé odhalenia prinútili Erdogana pokúsiť sa vyvrátiť problém identity tým, že tvrdil, že Turci sú potomkami starovekých Chetitov z doby pred 3 000 rokmi.
Reakcia Teheránu bola poznačená zmätkom. Zdržala sa zaujatia jasného stanoviska, zatiaľ čo Chamenei v čase písania tohto článku mlčal. Po niekoľkých malých demonštráciách v Tabríze, hlavnom meste provincie Východný Azerbajdžan, vydali štyria azerbajdžanskí mullahovia, identifikovaní ako zástupcovia Chameneího, spoločné vyhlásenie požadujúce návrat Náhorného Karabachu do Azerbajdžanskej republiky.
Chameneího zahraničný politický poradca Ali Akbar Velayati požadoval to isté, no v starostlivo modulovaných tónoch, aby nenahneval Rusko. Ministerstvo zahraničia sa však pokúsilo vyhnúť tejto otázke, dokonca ani nevyhostilo arménskeho veľvyslanca. Minister zahraničných vecí Mohammad Javad Zarif, ignorujúci krízu oznámil, že smeruje do Pekingu v nádeji, že presvedčí Číňanov, aby uvoľnili niektoré zmrazené iránske aktíva.
Konflikt Karabachu by mohol v Iráne vyvolať nekontrolovateľné reakcie. Podľa odhadov 20 miliónov azerbajdžansky hovoriacich občanov po celej krajine považuje Azerbajdžanskú republiku za súčasť veľkého Iránu. Slogany skandované na demonštráciách v Tabríze a Teheráne zahŕňali zjavne iredentistické slová ako „Karabach je náš, Azerbajdžan je náš.“
Dnešná arménska a azerbajdžanská republika a Gruzínsko boli postúpené Iránu v zmluvách Amassia (1550) a Qasr Shirin (1639) podpísaných s Osmanskou ríšou. Na výmenu Osmani dostali Mezopotámiu, dnešný Irak, plus Abcházsko a Ajáriu a arménsku časť Anatólie.
Kto z koho
Ak by Azerbajdžan zvíťazil, vo víťaznom tábore by skončila koalícia Turecka, Izraela a USA, zatiaľ čo sa na Iránsku Islamskú republiku bude pozerať ako na ľahostajnú k ašpiráciám Azerbajdžanu. Ten má byť po Iráne a Iraku tretím najväčším šiitským národom.
Ak zvíťazí Arménsko, medzi pravdepodobných spolu-víťazov by patrilo Rusko a Izrael, čím by Irán zostal izolovaný. Za posledných 30 rokov bola Islamská republika záchranným lanom pre vnútrozemské Arménsko, smerovala jeho zahraničný obchod a dodávala mu elektrinu. Ak Arménsko prehrá, Teherán dostane z Moskvy zlú známku ako nestály priateľ.
Táto vojna môže vyprodukovať iba porazených. Je nepravdepodobné, že Azerbajdžanu sa podarí znovu získať úplnú kontrolu nad spornou enklávou. Arménsko už stratilo určité územie a čelí vlne utečencov prúdiacich do hlavného mesta Jerevan.
Turecko môže zvíťaziť v propagandistickom kole ako ochranca Azerbajdžanu, ale bolo by zatiahnuté do piatej vojny, ktorú by už nebolo schopné udržať, pretože je už pod tlakom svojej ekonomiky.
Možno bude musieť Izrael zísť z plota a zvoliť si jednu stranu stratou druhej. Rusko by prehralo, keby bolo nútené opustiť svoju pozíciu "mierotvorcu" medzi bývalými sovietskymi republikami.
Aj Teherán bude porazený z geopolitických aj ideologických dôvodov. Chameneí tvrdí, že je najvyšším vodcom moslimov na celom svete. Teraz však vidíme, že nemôže ani len ovplyvňovať udalosti na dosah ruky.
Amir Taheri bol výkonným šéfredaktorom denníka Kayhan v Iráne v rokoch 1972 až 1979. Pracoval pre alebo publikoval nespočetné množstvo publikácií, vydal jedenásť kníh a od roku 1987 bol publicistom časopisu Asharq Al-Awsat
