fbpx
HLAVNÝ DENNÍK
KOMENTÁRE

Osvietenie Bielomajdanu, alebo čo bieloruskí katolíci nezohľadnili (Dmitrij Skvorcov)

Bieloruskí podporovatelia opozície mávajú bieloruskou zástavou počas "Pochodu za slobodu", ktorým protestovali proti spornému znovuzvoleniu prezidenta Alexandra Lukašenka / TASR (AP)

Komentár Dmitrija Skvorcova (Fond strategickej kultúry)

Je čas urobiť vyhlásenie o jednotnom štáte

Medzi úlohou ukrajinských uniatov v Euromajdane 2014 a účasťou rímskych katolíkov v Bielomajdane 2020 mnohí hľadajú podobnosť. Paralely v tomto prípade nie sú úplne zjavné.

Uniatskí farári (opáti v Haliči) neboli len vyznávateľmi ukrajinského Majdanu, ale aj priamymi inšpirátormi krvavého masakru.

S pravidelnosťou muezínov opáti spievali skormútenu modlitbu zo scény Majdanu v Kyjeve.

Ich duchovné deti boli nielen najpočetnejšími, ale hlavnými účastníkmi štátneho prevratu vzhľadom na postavenie uniatov ako dominantnej konfesie v samotnom protiruskom regióne Ukrajiny v „ukrajinskom Piemonte“.

V Bielorusku prakticky niet ani uniatov, ani (zatiaľ) protiruských regiónov.

Sú však „starší bratia“ uniatov – rímski katolíci. Predstavujú 10% obyvateľov Bieloruska. Pravoslávnych je viac ako 50%. Do úvahy by sa malo vziať aj to, že ateisti, ktorých je v štáte až 40%, sa z kultúrneho hľadiska väčšinou považujú za pravoslávnych (najznámejší z nich je Alexander Lukašenko). Väčšina katolíkov žije v Hrodnianskej oblasti, ktorá bola súčasťou katolíckeho Poľska dlhšiu dobu než ostatné oblasti. Hoci aj tu dominujú pravoslávne spolky.

Berúc do úvahy túto situáciu, bieloruskí latínci nekonajú tak úprimne ako ukrajinskí uniati. Avšak šľachtickí rímskokatolíci (najmä, jezuiti) konali vždy prefíkanejšie, než chamtiví uniati (najmä, baziliáni).

Bieloruská farebná revolúcia bude posledná (Gevorg Mirzajan)

Tak a  teraz katolíci začali s akciami „za všetko dobré“. Ešte pred voľbami bola na sociálnych sieťach spustená kňazmi požehnaná kampaň „Katolík nefalšuje“. Zdalo by sa, vznešená výzva k ostatným veriacim – členom volebných komisií (aj ortodoxní mohli tento príklad nasledovať namiesto prefíkaných mantier „Cirkev je mimo politiky“). Ak by nebolo jedno, „ale“. Iniciátori akcie vopred upozornili na „zjavný“ zdroj falšovania, ktorý hneď identifikoval „svojich“ – nehriešnych kandidátov a poukázal na „cudzieho“ – nositeľa „tažkého hriechu“: „Voľby v Bielorusku neboli nikdy spravodlivé. Je to zrejmé už aj preto, že po dobu celého funkčného obdobia prezidenta Lukašenka bol metropolitom Kondrusevič (hlava rímskych katolíkov v Bielorusku. –  D.S.), ktorý Lukašenkovi ani raz nezablahoželal k víťazstvu, pretože dobre poznal cenu týchto volieb“.

„Mierové posolstvo“  samotného Kondruseviča sa nieslo v rovnakom duchu už deň od začatia zrážok. Zdá sa, že všetky slová v ňom boli správne. Až na jeden detail, v ktorom sa ukrývala správa „som s vami“, adresovaná jednej vzpurnej strane konfliktu. Táto strana sa nazýva „civilisti“. Hoci Kondrusevič uznal, že „obete boli na oboch stranách’’. Ale, ak pred piatimi rokmi „donbaskí separatisti ostreľovali sami seba“, prečo by bezpečnostné sily Minska nemlátili samých seba?

A samozrejme, podľa tých istých ukrajinských kopírakov hlavný katolík Bieloruska navrhol zvolať okrúhly stôl, ktorý sa skončil pre Janukovyča v roku 2004 aj v roku 2014 zle.

O plánoch zmeny režimu v Bielorusku, prostredníctvom okrúhleho stola (Sergej Pavlenko)

Prvými, ktorí v správe svojho šéfa „rozšifrovali“ konkrétne „udržanie mieru“ boli bieloruskí kňazi. V ten istý večervyšli  počas protestov do ulíc – požiadať policajtov, aby nezabíjali ľudí“. A o čo iné môžno ešte prosiť vyložených vrahov?

A v tom zaštekal uniatský havko z Ukrajiny: „Katolícki kňazi v Bielorusku išli k OMONu, pravoslávni mlčia“.

Z rovnakej kategórie –  správa o katolícko-protestantskom krížovom sprievode „proti ľubovôli vládnych úradov’’. Čo je pozoruhodné samo osebe, je „krížový sprievod proti…“, nehovoriac už o objektívnosti „účastníkov krížového sprievodu“ (hoci aký vôbec „krížový sprievod“, ak protestanti opovrhujú krížom).

A opäť podnecovanie proti pravoslávnej cirkvi v Bielorusku. Hoci kto, ak nie katolíci s uniatmi, by mali vedieť, že zúčastniť sa s nimi na modlitebných akciách (čo je teoreticky ak krížový sprievod), zakazujú kánony Cirkvi.

Na rozdiel od uniatských zdrojov sa svetská ‘’Nemecka vlna’’ rozhodla, že sa nebude sústreďovať na Bieloruskú pravoslávnu cirkev-Moskvovského patriarchátu, ktora sa nezúčastnila na  spoločnej modlitbe  „kresťanov“, židov a moslimov v katolíckom chráme Kondruseviča (po ktorej možno úplne uzavrieť otázku katolíckej „cirkvi“ ako apoštolskej cirkvi).

Ďalšiu akciu usporiadali kňazi katolíckeho chrámu v meste Lida v Hrodnianskej oblasti. Spolu s farníkmi vytvorili „živú reťaz“ „proti násiliu bezpečnostných síl“. Je zrejmé, že účastníci akcie o násilí „pokojných demonštrantov “ani „netušili“.

Kto koho provokuje vo vzduchu alebo nová “diplomacia” bojových lietadiel USA

Nie všetky akcie však boli také „pokojné“. Hlavný kňaz I. Lačuk požehnal svojou účasťou zverejneniu adries úradníkov činných v trestnom konaní (a teda ich manželiek a detí), ktorí sa zúčastnili na potlačení Majdanu. Samozrejme v rozpore so zákonom o osobných údajoch.

Preškrtnuté a podčiarknuté redakciou

A tu je už úplné opakovanie činnosti služobníkov únie, vrátane mníchov a mníšok, ktorí sa podieľali na distribúcii fotografie veliteľa jednotky Berkut, ktorý kryl zamestnancov technických služieb, ktori sa pokúšali nainštalovať vianočný stromček na kyjevskom majdane.

Na takomto „nekompromisnom“ pozadí až “ bolestne a „v rozpore s politickým okamihom“ vyznelo Kondrusevičovo ‘’mierotvorné’’ poslanie spred troch dní a tak sa rozhodol poopraviť obraz ochrancu, ktorého zaujíma osud ľudu. V novom  poslaní – zo 14. augusta – „Tisíce zadržaných a kruto zbitých civilistov“ (prečo nie milióny?) sa už stali nielen „nevinnými obeťami Kainov, ktorí zdvyhli palicu na Ábelov“, ale dobre že nie „trpiacimi za Pravdu“. Áno, áno, jezuita zhrnul „teologické zdôvodnenie“ pod túžbu demonštrantov „poznať pravdu o prezidentských voľbách, ktore sa konali 9. augusta’’. Ukazuje sa, že toto je tá „pravda, ktorá nás oslobodí“ (odpusť mi, Pane!).

Znovu odhaliac „ťažký hriech na svedomí tých, ktorí vydávajú trestuhodné príkazy a páchajú násilie“, arcibiskup „zabudol“ na tých, ktorí bez akýchkoľvek príkazov páchajú násilie voči príslušníkom bezpečnostných zložiek pri výkone ich povinností.

Ako dopadlo hľadanie „ruskej hrozby“ pre Lukašenka (Arina Cukanova)

No a ako bez požiadaviek „okamžite prepustiť všetkých nevinných občanov zadržaných na mierových zhromaždeniach“! Treba mať na zreteli, že nevinu takýchto, už určil Najvyšší tribunál Apoštolskej signatúry vo Vatikáne…

Nie, rímsky pápež, samozrejme, opäť líčil holubicu mieru, obrátiac sa«drahému Bielorusku“„Vyzývam k dialógu, odmietnutiu násilia a rešpektovaniu spravodlivosti a práva“. Rovnako mierotvornými boli posolstvá pápeža „drahej Ukrajine“ v čase, keď jeho duchovné deti, zabijajúc a zmrzačujúc desiatky omonovcov a chlapcov-brancov z vnútorných vojsk, formovali v Donbase trestné prápory.

Úlohou pápeža je myslieť strategicky: nenarúšajúc idylu bratských vzťahov s Moskovským patriarchátom a akurátne vytvárať ekumenickej politike podmienky na Východe. Taktickými úlohami ukrajinských opátov a bieloruských kňazov v teréne je šíriť proselytizmus, využívajúc akúkoľvek politickú situáciu v neprospech Ruska a jeho kultúrno-historického základu – pravoslávnej cirkvi.

Rusko by si mohlo nárokovať základne v Pobaltí

Áno, v čase písania tohto článku bieloruská opozícia popiera absolútne protiruský „znovuoživujúci balík reforiem“, ktorý prenikol do tlače, v ktorom sa okrem iného predpokladá aj „Obnova bieloruskej autokefálnej pravoslávnej cirkvi ako národnej alternatívy k bieloruskému exarchátu Ruskej pravoslávnej cirkvi Moskovského patriarchátu“. Objasnenia vodcov opozície však hovoria samy za seba: všetky sú v kontexte tohto balíka.

Lukašenko sa so svojou kolchoznou vynaliezavosťou prirodzene dostal do takej pozície, v ktorej nemá žiadnych prívržencov, pripravenych položiť život „za svojho prezidenta“. Podľa hlúpeho a katastrofálneho príkladu viacvektorového Janukovyča sa pred voľbami rozhodol ukloniť pred žalostnou hŕstkou ‘’Litovčanov’’, čím stratil zvyšky autority u drvivej väčšiny, stotožňujúcej sa s Rusmi.

Čo už, zostáva len dúfať, že Majdan s touto Božskou prozreteľnosťou privedie k rozumu tých, ktorí prišli k moci v 90. rokoch za pomoci sloganov o obnovení jednotného štátu. Najrozumnejšie pre Lukašenka by bolo v tejto chvíli  súhlasiť so spoločnými ozbrojenými silami a spoločným ministerstvom zahraničia zväzového štátu. A „pokračovať v ďalšom prehlbovaní integrácie“, ostávajúc predsedom kolchozu „Bielorusko“ ešte jedno volebné obdobie. Len tak získa svojich bývalých mnohopočetných priaznivcov v Bielorusku a obnoví dôveru Moskvy, jediného geopolitického partnera na celom svete.

Trump už  dal jasne najavo, že jeho a Ameriku teraz Bielorusko nezaujíma. Pre Rusko to však nie je len bratská krajina. Toto je spoločná krajina. A kedy, ak nie teraz, urobiť vyhlásenie jednotného štátu. Pre Lukašenka bude iná cesta politickou samovraždou. A pre Moskvu – porážkou.

Európska politika by sa mala definovať v Európe, nie v zámorí (Peter Iskanderov)

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info