Komentár Valentina Katasonova (Fond strategickej kultury)
Stroj času Herberta Wellsa.
Už som
písal, že autorstvo pojmu „nový svetový poriadok“ patrí Herbertovi Wellsovi (1866-1946), ktorý tento výraz prvýkrát použil v roku 1928 v knihe „Otvorené sprisahanie. Kresby svetovej revolúcie“ (The Open Conspiracy: Blue Prints for a World Revolution).
Ale prvým Wellsovým románom bol „Stroj času“, ktorý sa objavil v roku 1895. Román nevznikol z ničoho. V roku 1881 uverejnil americký spisovateľ a novinár Edward Page Mitchell (1852-1927) príbeh
„Hodiny, ktoré sa posunuli späť“, v ktorom opisuje cestovanie časom. Podnetom pre tento román by mohla byť aj Wellsova návšteva v roku 1887 na stretnutí Diskusnej spoločnosti v Južnom Kensingtone, kde bola vypracovaná správa o možnostiach neeuklidovskej geometrie na základe knihy „Čo je štvrtá dimenzia“ od vynikajúceho anglického matematika a fyzika Charlesa Hintona (1884). Štvrtou dimenziou, ktorá dopĺňala trojrozmerný priestor, bol u Hintona čas a bola predložená hypotéza o možnosti človeka premiestňovať sa v čase.
Román „Stroj času“ (Time Machine ) nie je ani tak fantázia ako skôr antiutópia. Diela tohto žánru zobrazujú obrazy ponurej a strašnej budúcnosti. Predpokladá sa, že antiutopický žáner sa zrodil pred 100 rokmi, keď ruský spisovateľ
Jevgenij Zamjatin dokončil román „My“, ktorý sa stal klasickou antiutópiou. Opisuje svetovú totalitnú spoločnosť ХХХII. storočia, ktorú riadi „Jediný Štát“. Ľudí tam číslujú, spoločnosť pozostáva z „ľudí -čísiel“, ale Wellsov „Stroj času“ je ešte brutálnejšou antiutópiou.
Hlavný hrdina románu - Pútnik v čase (Time Traveler) - sa pomocou vynájdeného Stroja Času presúva do ďalekej budúcnosti, do roku 802 701. Ocitne sa v neobyčajnom svete, kde zostane osem dní. Tento svet obývajú humanoidné tvory, rozdelených na dve časti, dve rasy, ktoré sa takmer navzájom nekontaktujú. Najprv sa hrdina stretne so zástupcami jednej časti, tzv. eloimi. Majú nízku postavu (do štyroch stôp - 1,22m), sú pôvabní, ale fyzicky slabí, zženštilí. Pútnik uvádza:
„Pozeral som na ich pôvabné postavy pripomínajúce drážďanské porcelánové figúrky. Ich krátke vlasy boli u všetkých rovnako kučeravé, na tvári sa nenachádzali najmenšie stopy po chĺpkoch, uši boli prekvapivo malé. Ústa maličké, s jasnými karmínovými, skôr tenkými perami a špicatou bradou. Oči sú veľké a tiché, ale - nepovažujte to za márnosť! - chýbal im ten výraz záujmu o mňa, ktorý som oprávnene očakával." Eloiovia sú primitívni, väčšinou sa venujú hrám, typickým pre malé deti devätnásteho storočia. Taká je aj úroveň ich inteligencie. Sú úplne bez súcitu, majú niekoľko vžitých komplexov (napríklad strach z tmy a studní, ktoré vedú do podzemia)
Potom Pútnik nadviazal kontakt so zástupcami druhej časti spoločnosti – morlokmi, ktorí vyzerajú ako humanoidi. Žijú pod zemou v Podzemnom svete (na rozdiel od eloiov, ktorí žijú na povrchu zeme, v Hornom svete). Vzhľad morlokov je strašidelný: tváre sú rovné, takmer bez brady; oči sú veľké, sivo-červené a odrážajú svetlo; pokožka je bielo-šedá, pokrytá bielou srsťou; končatiny sú tenké a dlhé. Fyzicky a psychicky morlokovia výrazne zaostávajú za človekom z 19. storočia, ale eloiov v tom prevyšujú. Morlokovia sa podobajú robotom, ktorí deň za dňom vykonávajú tie isté operácie. Na nich spočíva zabezpečenie živobytia spoločnosti; obsluhujú stroje na výrobu nástrojov, odevov, potravín.
Wellsovi eloiovia sú degenerovanými potomkami buržoázie, morlokovia sú potomkami robotníkov. Prví z nich sú úplne závislí od tých druhých. Pritom eloiovia z vládnucej triedy slúžia ako potrava pre morlokov. Morlokovia zabezpečujú eloiom všetko potrebné, pretože sa riadia tým, že eloiova sú jediným dostupným zdrojom mäsa pre podzemných obyvateľov.
Štruktúra spoločnosti v tejto Wellsovej antiutópii je opísaná nasledovne:
„... pokračovala práca potrebná pre blaho dennej rasy v umelom podzemnom svete? ... Koniec koncov, na zemskom povrchu budú môcť ostať iba Majetní, tí, ktorí si užívajú v živote výlučne potešenie a krásu, a pod zemou sa ocitnú všetci Nemajetní - robotníci, ktorí sa prispôsobili pracovným podmienkam v podzemí. A keďže tam zostanú, bezpochyby budú musieť platiť za vetranie svojich domovov. Ak to odmietnu, umrú od hladu alebo sa udusia. Neprispôsobiví alebo spurní vymrú. Pomaly, po ustálení rovnováhy v tomto poriadku vecí sa postupne preživší Nemajetní stanú rovnako šťastní ako obyvatelia Horného sveta. “
Pútnik dospel k záveru, že spoločnosť z 8028 storočia dávno zamrzla vo vývoji. Vznikol tam strašidelný status quo. Technologický pokrok sa zastavil, spoločnosť dospela do stavu polarizácie a prežíva v stave absolútneho pokoja. A eloiova a morlokovia, ktorí počas tisícročí existencie, ktoré si nevyžadovali duševnú činnosť, prakticky stratili myseľ, sa zmenili na bytosti podobné zvieratám.
Niečo o živote tejto spoločnosti sa protagonista románu sa dokáže dozvedieť od hrdinky menom Weena. Je z rasy eloiov. Podľa Weeny merlokovia žijú v podzemí, pretože sa boja svetla. Milujú mäso, a keď nastúpi súmrak, vychádzajú na povrch a útočia na eloiov. Preto sa títo obávajú tmy a podvedome zostávajú v stave neustáleho strachu.
Po osemdňovom dobrodružstve vo svete eloiov a merlokov náš hrdina nasadne do Stroja Času a letí ďalších 30 miliónov rokov dopredu, kde už viac neobjavuje žiadne stopy človeka. Nakoniec, nekonečne unavený fyzicky aj psychicky, sa vracia do času, z ktorého štartoval.
To podstatné vo Wellsovom románe nie sú hrdinove dobrodružstvá, ale autorova myšlienka, že kapitalizmus nie je ani zďaleka dokonalým systémom sociálnych vzťahov. Je deštruktívny tak pre kapitalistov, ako aj pre nájomných pracovníkov (proletárov). Okrem toho je deštruktívny z antropologického hľadiska, pretože vedie k fyzickej, intelektuálnej, duchovnej a morálnej degradácii hornej aj dolnej triedy súčasne. V tomto románe núti Wells uvažovať o vedeckom a technologickom pokroku, ako o niečom, čo môže človeka zničiť.
Román „Stroj času“ takmer nikdy nebol publikovaný úplne celý ani u nás, ani v zahraničí. Vydavatelia ponúkali čitateľom verziu bez kapitoly s názvom „Šedý muž“ (The Grey Man). V zriedkavých vydaniach sa táto kapitola volala „ Poslední ľudia“ (The Final Men). Mimoriadne šokujúcim spôsobom vykresľovala ďaleko vzdialených potomkov človeka.
Wells, ktorý bol vzdelaním biológ, mal v mladosti ako svojho vedeckého mentora Thomasa Huxleyho (1825 - 1895), slávneho anglického zoológa, ktorého za propagáciu evolučnej teórie Charlesa Darwina prezývali Darwinov Buldog.
[caption id="attachment_137771" align="alignleft" width="300"]
Thomas Huxley[/caption]
Jednako to, čo vidíme už v prvom románe Herberta Wellsa, však priamo odporuje Darwinovej teórii evolúcie, podľa ktorej sa človek v procese prirodzeného výberu mení z opice na rozumného človeka (homo sapiens). V „Stroji času“ je všetko naopak: človek sa nakoniec zmení na stvorenie podobné zvieraťu. Mám podozrenie, že Wells nijak zvlášť neveril Darwinovej teórii. Možno Thomas Huxley, ktorý patril k britskej elite a bol členom slobodomurárskej lóže, zohrával úlohu Darwinovho Buldoga iba pre tých „vonku“. Zdá sa, že zákulisný svet mu dal za úlohu ráznu propagáciu darvinizmu. Po prvé, kvôli zničeniu kresťanstva s jeho dogmou o stvorení človeka Bohom. Po druhé, s cieľom zaviesť sociálny darvinizmus. Sociálnym darvinistom bol samotný Charles Darwin. Celý názov jeho knihy „Pôvod druhov“ je: „Pôvod druhov podľa prirodzeného výberu alebo ochrana priaznivých rás v boji o život“.
Herbert Wells úplne pochopil to, že „teória evolúcie“ je pre tých „vonku“. V skutočnosti ľudstvu, zbavenému náboženských a kultúrnych väzieb, hrozí opačná evolúcia, t.j. degradácia a smrť. V umeleckej podobe je to presvedčivo zobrazené v „Stroji času“.
Druhá polovica Wellsovho života bola venovaná hľadaniu spôsobu ako zabrániť katastrofe ľudstva. Vychádzal zo skutočnosti, že je potrebné zachrániť elitu, do ktorej zaradil intelektuálov a predstaviteľov veľkého kapitálu. Jadrom tejto elity mali byť Anglosasi ako vyššia rasa. Pokiaľ ide o ostatných, mali byť zachránení iba preto, aby „nižší“ slúžili „vyšším“. Z pera tohto Angličana vyšli také diela ako „Svet Williama Klissolda“ (1926), „Otvorené sprisahanie“ (1928), „Nový svetový poriadok“ (1940) a niektoré ďalšie, ktoré nazývam programovými. Tu Wells pôsobí ako ideológ anglosaskej elity a navrhuje premenu kapitalizmu v duchu fabianizmu (niečo ako regulovaný kapitalizmus Johna Keynesa a organizovaný kapitalizmus Rudolfa Hilferdinga), s vytvorením Jediného Svetového Náboženstva, odmietnutím štátnej suverenity a nakoniec vytvorením Jediného Svetového Štátu. Je to ten istý plán na reštrukturalizáciu sveta, ktorý vedie ľudstvo k spoločnosti bytostí podobných zvieratám, zobrazeným v románe „Stroj času“. A k takémuto vývoju môže dôjsť oveľa rýchlejšie ako v 8028 storočí.
