Západ si nevie poradiť s pandémiou COVID-19 kvôli poddajnému rozmaznanému „stádu“, ktorého požiadavka na nulové riziko v skutočnosti spôsobila, že teraz sú ohrozené tisíce ľudí. Komentár priniesli RT.
Kultúra averzie voči riziku a bezradná populácia, ktorá očakáva, že ostatní vyriešia každý jej problém, urobila rozvinutý svet mimoriadne neprispôsobeným na vyhodnotenie a riešenie nebezpečenstva nového koronavírusu.
Ako všetky vírusy, aj SARS-CoV-2 si robí svoju korisť z tých najzraniteľnejších. Naprieč Európou a Amerikou sa rýchlo šíri kvôli bezmocnosti našich systémov na riadenie rizika, ktoré stvorili kultúru totálne nepripravenú na to, aby dokázala zvládnuť takúto hrozbu.
Keby boli západné demokracie schopné implementovať aspoň základné opatrenia na zníženie rizika počas prvých 10 týždňov tohto roku, nepotrebovali by sme uzatvárať krajiny, tlmiť globálnu ekonomiku a smerovať k bezprecedentnému fyzickému i duševnému úpadku populácie. Prečo to nedokážali urobiť?
Manažment rizika ako odbor akademického štúdia sa zrodil v dôsledku environmentálno-zdravotných kríz v 90. rokoch. BSE, GMO, MMR, EDC a EMF sú niektoré zo skratiek, ktoré vzbudzovali obavy. Vďaka nim sa manažéri riadenia rizika naučili, ako môže byť uplatnený
princíp predbežnej opatrnosti na upokojenie občanov vyhlásením o istote a bezpečnosti. V dvoch nasledujúcich desaťročiach, najmä v Západnej Európe, si risk manažéri osvojili ochranársku, preventívnu rolu, pestujúc tak populáciu s averziou voči riziku, ktorá je závislá na regulátoroch zaručujúcich svet bez ohrozenia.
Poslušné „ovečky“
Západné spoločnosti sa stali poslušnými a poddajnými, majúc iných na to, aby ich chránili. Nemuseli viac riadiť svoje vlastné riziká, pretože akékoľvek potenciálne nebezpečenstvo bolo usmerňované ich politickým systémom. Výstrahy ako
„zaobchádzajte opatrne“ alebo
„udržuje mimo dosahu detí“ v podstate neboli potrebné, pretože takmer všetko bolo so zárukou bezpečnosti. A ak by aj nariadenia na ochranu verejnosti zlyhali, americkí právnici by páchateľov nechali zbankrotovať
(„Varovanie: Obsah môže byť horúci!“).
Strata základného inštinktu prežitia viedla k pasívnej, dobre živenej populácii poslušných „oviec“, ktorá vyžaduje pocit bezpečia a istoty - bez schopnosti prebrať zodpovednosť za vlastné riziká. V spojení s desaťročiami blahobytu a nárokovania sa jednotlivci sformovali do kmeňov sociálnych
médií, aby opäť potvrdili svoje požiadavky na nulové riziko predstaviteľom úradnej moci. Obozretnosť (radšej byť v bezpečí, ako potom ľutovať) bola jednoduchým politickým nástrojom pre lenivých regulátorov, pretože nemuseli robiť správne rozhodnutia - stačilo, aby boli "bezpečné".
Niektorí "guruovia" a aktivisti ešte posilnili túžbu rozmaznaného "stáda" po svete bez rizika. To sa premietlo napríklad vo forme zákazu produktov s minimálnym alebo takmer neexistujúcim rizikom: so stopovými množstvami pesticídov v raňajkových cereáliách, vo vakcínach, pri plastových vrstvách v plechovkách, akrylamide v čipsoch... Títo poddajní jednotlivci, zvyknutí na ochranu, si v skutočnosti nerobili starosti s následkami na globálne zdravie, potravinovú bezpečnosť alebo ekonomický blahobyt – stačili im „fakty“, ktoré chceli počuť.
Výskum a inovácie zostali zaťažené byrokraciou, keďže „ovečky“ odmietali akceptovať akékoľvek riziko alebo neistotu. Tam, kde sa regulátori snažili k procesu pristupovať s vedeckou racionálnosťou, kmeň aktivistických kultov požadoval, aby boli experti na riziko a úrady nahradené občianskymi skupinami (ľuďmi ako oni), ktoré potom vynútili preventívne opatrenia a zabránili akémukoľvek ohrozeniu.
Rozmaznané "stádo" tak úspešne odstavilo proces riadenia rizika v Európe a Amerike – až kým sa niečo nestalo vo Wu-chane.
COVID-19: Tvrdá realita rizika
V priebehu prvých troch mesiacov 2020 bola väčšina rozmaznaného „stáda“ nakazená smrteľným vírusom, v boji proti ktorému sa ich nástroje na riadenie rizika ukázali byť príliš slabé. Risk manažéri hovorili populácii presne to, čo chcela počuť: že infekcia bola len v Číne a tu nie je žiadne riziko. Ale ako sa hrozba približovala, to najlepšie, čo mohli urobiť bolo pripomínať ľuďom, aby si umývali ruky..., mydlom.
Jediným „stádom“ tolerovaným nástrojom manažmentu rizika bol princíp predbežnej opatrnosti: ak existuje neistota (keď nemôžete dokázať, že je situácia bezpečná), potom prijmite preventívne opatrenia (zastavte akékoľvek činnosti, procesy, čokoľvek spôsobujúce neistotu). V normálnej situácii sa preventívne opatrenia aplikujú, keď zlyhali všetky ostatné možnosti riadenia rizika. Desať týždňov po objavení sa nového koronavírusu bolo jediným opatrením západných autorít, keď sa nákaza nekontrolovateľne rozšírila, uzavrieť celú populáciu: prijať totálne preventívne opatrenia (zastavenie všetkého) a tým skúsiť spomaliť šírenie vírusu.
Prečo neboli kompetentné orgány schopné uplatňovať masívne opatrenia na zníženie rizika už 10 týždňov pred kolapsom západného hospodárstva a občianskych slobôd? Mohli vytvoriť dostatočnú testovaciu kapacitu, postaviť nemocnice, zriadiť ochranu pre tých najzraniteľnejších, vzdelať obyvateľstvo, ako si má posilniť imunitu a zlepšiť odolnosť a tiež odstrániť prvky, ktoré môžu podporovať šírenie vírusu na verejných priestranstvách.
Avšak potom, ako západné obyvateľstvo prišlo v krátkom čase o väčšinu sociálnych a ekonomických výhod, čeliac rozsiahlym stratám na životoch a neschopnosti chrániť najzraniteľnejších, rozmaznané „ovečky“ sa konečne zobudili. Nastal čas prehodnotiť pomýlené postupy riadenia rizika.
Prepracovanie manažmentu rizika
Preventívne opatrenia ako politický nástroj zlyhali. V časoch hojnosti pociťujú stratené výhody v dôsledku preventívnych opatrení len tí najslabší, ale tieto časy sú už preč. Risk manažéri musia teraz chrániť tých najzraniteľnejších. V nočnej more rozmaznaného „stáda“ je to však postavené na hlavu. Prevenciu v ich ponímaní využili napríklad na zákaz nástrojov na ochranu úrody a technológie osív, aby bohatí mohli jesť organické potraviny a podobne. Ale COVID-19 nešetril ani boháčov a všetci ľudia tak dostali upozornenie, že naša existencia je prirodzene krehká.
Veda od čias Francisa Bacona si bola vedomá tejto krehkosti a potreby ochraňovať slabých od ničivých síl prírody. Zvrátenosť rozmarných „ovečiek“ (útočiacich na vedu v záujme ochrany prírody) nakoniec oslabila všetkých. Obnovenie úlohy vedy v srdci manažmentu rizika by malo byť prvým krokom.
Preventívne opatrenia ani nie sú nástrojom manažmentu rizika (jednoducho sa pokúšajú zvládnuť neistotu). Neistota (riziko) je neodvratná a neexistuje nič ako nulové riziko. Manažment riadenia rizika sa snaží dosiahnuť zníženie vystaveniu sa nebezpečenstvu na čo najnižšie rozumne dosiahnuteľnú úroveň (princípy ALARA,
As Low As Reasonably Achievable). Naše diskusie o riadení rizika preto musia byť o tom, čo je primerané vzhľadom na výhody a nie na neukojiteľné emotívne koncepty „bezpečného“ a „istého“.
V tomto budíčku pre rozmaznané „stádo“ máme príležitosť obnoviť riadenie rizika v rámci toho, čo je vedecké, racionálne a dosiahnuteľné. Možno, keď nám zase raz nabudúce príroda ukáže svoju nadvládu, už budeme mať nástroje aj na ochranu tých najzraniteľnejších.
Autor, David Zaruk, je analytik environmentálno-zdravotného rizika a profesor v Bruseli; pôsobil v oblasti riadenia rizika a vedeckej komunikácie pre priemysel, verejné inštitúcie a akademickú obec; píše vlastný blog pod názvom The Risk-Monger.
