Už to nie je téma len pre radikálnych mysliteľov, politických čudákov a dezorientovaných nostalgikov – ako sa o tom pohŕdavo vyjadrujú médiá hlavného prúdu. O tom, že kapitalizmus zlyháva, píšu veľké svetové denníky od Financial Times po Le Monde a tento problém sa stal aj jednou z ústredných tém na aktuálnom Svetovom ekonomickom fóre v Davose. Dokonca aj denník Sme, ktorý ešte na jeseň minulého roka písal pohŕdavo o „okrajovej skupinke takzvaných ekosocialistov“ dnes pripúšťa, že rastie sila tých, ktorí tvrdia, že svet sa otepľuje takým alarmujúco sa zvyšujúcim tempom, že jediná nádej na odvrátenie katastrofy je opustiť kapitalizmus..

Keď v roku 2012 zakladateľ fóra v Davose Klaus Schwab vyslovil provokatívnu domnienku, že kapitalizmus stráca dych a už sa nehodí do tohto sveta, väčšina finančníkov a biznismenov vrátane Billa Gatesa tieto slová vášnivo odmietli. Dnes je reforma kapitalizmu v centre pozornosti svetových ekonómov, aj keď mnohí k tejto téme pristupujú naďalej neobyčajne naivne, akoby si neuvedomovali, čo sa deje. Slová slávneho francúzskeho ekonóma Jeana-Pierra Lehmanna, že kapitalizmus potrebujeme zbaviť chamtivosti, vyznievajú ako bájka o jednorožcovi, zlý vtip alebo nepochopenie problému. A kým rešpektovaný komentátor Financial Times Martin Wolf na dnešnú dobu staromódne radí, že skorumpovaný kapitalizmus sa dá zreformovať posilnením demokracie, lepšou minimálnou mzdou a podporou vzdelania, charitatívna organizácia Oxfam v štúdii, ktorú zverejnila náročky v deň začatia rokovaní v Davose, nekompromisne hovorí o zlyhaní ekonomického systému a vyzýva politikov: zvýšte miliardárom dane.

Potrebu zásadných zmien si už dnes uvedomujú všetci. Jedni však v primitívnej viere, že globálny kapitalizmus je možné zreformovať a dať mu ľudskú tvár (čo je dnes v podmienkach nestabilného rentiérskeho kapitalizmu podstatne naivnejšie ako predstavy reformných komunistov v roku 1968) a druhí v pevnom presvedčení, že nahromadené globálne problémy ľudstva vrátane problému najpodstatnejšieho – klimatickej krízy – nie je možné vyriešiť v podmienkach kapitalizmu. Rastie aj celosvetový odpor proti kapitalizmu. Väčšina ľudí na celom svete je podľa najnovšieho prieskumu uskutočneného tesne pred Davosom presvedčená, že kapitalizmus robí viac škody ako osohu. Globálne si to myslí 56 percent ľudí, myslí si to aj väčšina Európanov, vo Francúzsku až 69 percent, no napríklad v Indii až 74 percent ľudí. Iba v Spojených štátoch, Kanade, Austrálii, Južnej Kórei a Japonsku si väčšina opýtaných myslí, že to tak nie je. Najčastejšou príčinou je podľa nich neistota v zamestnaní, nedôvera v médiá a zlyhávanie demokracie.

Je nevyhnutné, aby sme o tomto probléme hovorili aj na Slovensku, a práve v období pred voľbami. Súčasnej aliancii bohatých opozičných strán sa zatiaľ darí presvedčiť časť verejnosti, že oni sú nositeľmi potrebnej zmeny. V skutočnosti však balamutia ľudí. Bojovať proti oligarchii a nebojovať zároveň proti kapitalizmu prakticky nemá zmysel. Dezorientovaní progresívci napumpovaní obrovskými finančnými injekciami sa fakticky nepokúšajú o nič iné ako zachrániť korporácie predurčené na vyhynutie ako dinosaury. Ani si pritom neuvedomujú, že dláždia cestu ku globálnemu fašizmu viac ako tí potetovaní hulváti vykrikujúci na uliciach rasistické heslá, lebo oni predstavujú len posledné štádium odporu. Moc sa medzitým potichu koncentruje v rukách niekoho úplne iného. To, čo umožní fašizmu zvíťaziť, je aliancia tých, ktorí z rentiérskeho kapitalizmu najviac ťažia (a financujú z toho volebné kampane, kontrolujú médiá a manipulujú s prieskumami verejnej mienky) s tými, ktorí na rentiérskom kapitalizme najviac strácajú. Platí to o súčasnej vláde, ale aj o súčasnej pravicovej opozícii. Kiska, Truban, Beblavý, ale aj Hlina či Matovič chcú iba vymeniť správcov systému, nie systém samotný. Nie sme na ceste od oligarchii k demokracii. Sme na ceste od rentiérskeho kapitalizmu k neofašistickému autoritárstvu a ak sa nespamätáme, máme k nemu oveľa bližšie, než si myslíme.

Na Slovensku sa ešte stále vníma antikapitalistické myslenie ako staromódne, hoci staromódne sú v skutočnosti neoliberálne koncepcie. Pritom neoliberalizmus v skutočnosti nikdy nebol serióznou ekonomickou teóriou, ale skôr pseudonáboženstvom, ktorého stúpenci verili, že všetko vyrieši ich imaginárny priateľ - „neviditeľná ruka trhu“. A hoci sa po finančnej kríze v roku 2008 dostal neoliberalizmus ideologicky do defenzívy, mocensky tento extrémny prúd ešte stále presadzovali. Hlavný architekt neoliberálnych reforiem na Slovensku Ivan Mikloš sa dnes napríklad tvári, že pripúšťa, že sa nachádzame v ére klimatickej krízy, riešením však podľa neho nie je obrátiť sa proti ideológii voľného trhu a rastu a už vôbec nie nanucovanie uhlíkovej neutrality, ale investície do vedy a výskumu. Vraj to bude ekonomický rast iný, rast sociálne a ekologicky udržateľný... Nedajte sa oklamať. Ľudia ako Ivan Mikloš sa pod ťarchou nepopierateľnej reality síce posunuli od šialených koncepcií k nevyhnutnej akceptácii sociálnych a environmentálnych problémov, ale ešte stále ide o obhajobu neudržateľného poriadku. Nikdy nezabudnem, ako Ivan Mikloš v rozhovore pre .týždeň po finančnej kríze odporúčal redaktorom čítať Paula Krugmana a tí mu sklamane vyčítali: „Kedysi ste nás učili a odporúčali ste nám čítať Hayeka“... Bolo by to do popuku, keby to nemalo také tragické následky. Mikloš si vytvoril sektu nekritických obdivovateľov, ktorí k nemu vzhliadali, ktorí odmietali diskutovať o iných alternatívach voči neoliberálnemu modelu ekonomiky, kádrovali ľudí na tých, ktorí sú za Reformu a tých, ktorí sú proti nej bez akejkoľvek odbornej debaty o kvalitatívnej stránke reformných návrhov. Kritikov odbavili v médiách v podstate totalitným thatcherovským heslom „iná alternatíva neexistuje“, nálepkou „antireformní“, prípadne „intelektuálni extrémisti“ (v tejto skupinke som mal česť ocitnúť sa s profesorom Václavom Bělohradským a profesorom Janom Kellerom). Podobne ako v prípade vojny v Iraku nikdy neprebehla na Slovensku o týchto ich zlyhaniach verejná diskusia, no oni si to pamätajú a tým, ktorí mali vtedy pravdu, sa doteraz verejne mstia. A ešte jednu vec si je dobré zapamätať. Šéf finančnej skupiny Penta Jaroslav Haščák na prebiehajúcom súde v procese vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej vypovedal, že hlavný dôvod, prečo kúpil niektoré médiá (Sme, Trend, Plus 7 dní atď.), je presadzovanie liberálneho kapitalizmu. Priznal, že novinári v médiách, ktoré vlastní, musia dodržiavať etický kódex, súčasťou ktorého je aj podpora voľného trhu a ukotvenia v NATO. Je teda trápne na jednej strane kritizovať Haščáka a na druhej strane podporovať rentiérsky kapitalizmus, ktorý ho stvoril a drží pri moci.

Socialisti.sk ako jediní vstúpili do týchto volieb s víziou prekonania kapitalizmu a jeho nahradenia novým ekonomickým systémom, ktorý by bol sociálne spravodlivejší, environmentálne udržateľnejší a univerzálne demokratickejší. Svojimi návrhmi predkladajú spoločenskú ponuku, ktorá v mnohých ohľadoch predbieha dobu a otvárajú témy, ktoré sa už riešia vo svete, no na Slovensku znejú ešte stále revolučne. Potrebujeme spoločne predložiť stratégiu, ako odstrániť koristnícky kapitalizmus a prekonať neistotu a nerovnosť, ktorá vedie k podpore fašistických síl. Potrebujeme posilniť hlas a moc občana vo všetkých sférach, vrátane ekonomickej. V nie príliš vzdialenej budúcnosti už na to nebude stačiť kolektívne vyjednávanie, zvyšovanie minimálnej mzdy či väčšie progresívne zdaňovanie príjmov. Potrebujeme uskutočniť ekologickú daňovú reformu, zamerať sa na znižovanie rentiérskych príjmov a otvoriť diskusiu o ekonomickej demokracii, skrátení pracovného času a nepodmienenom základnom príjme, bez ktorého nebude možné uniesť náklady na riešenie klimatickej krízy. Práve preto si myslím, že to, čo hlavnou mierou prispeje k zrúteniu kapitalizmu, nebude sociálna revolúcia, ale technologický pokrok a klimatická kríza. Fosílne palivá stáli pri zrode kapitalistického systému a s ním aj skončia. A my všetci sa musíme na túto dobu pripraviť, aby sme opäť neboli iba vláčení vývojom.