Slovensko obchádza strašidlo. Strašidlo fašizmu.
Prejavuje sa prekvapujúcim výbuchom paniky po poslednom prieskume verejnej mienky – akoby predchádzajúce čísla neukazovali zjavný trend posilňovania pozícií ĽSNS. Ľudia na sociálnych sieťach si hromadne dávajú na profilové fotografie rámček „
Hovorím nie fašizmu“, akoby ho chceli uriecť. Aktivisti Progresívneho Slovenska, ktorí prišli na námestie prekričať uvrieskaného kotlebovca, majú pocit, že sa „
odvážne“ postavili proti „
nenávisti“ (!) a politici takmer všetkých farieb sa pripomínajú, že oni sú tou pravou zárukou proti fašizmu. A pritom si nie som istý, či tento okázalý až kampaňovitý prejav antifašistickej hystérie prívržencov ĽSNS (tých otvorených, skrytých i potenciálnych) skôr nepovzbudzuje...
Proti náckom verejne vystupujem dvadsať rokov. A zažil som s nimi naozaj všeličo. Útoky, zastrašovanie, vyhrážky smrťou. Pamätám si časy, keď boli ešte kotlebovci hajlujúci pouliční bitkári v pseudogardistických uniformách, ktorí sa snažili fakľovými pochodmi tragikomicky napodobniť svoje nedostižné vzory (nacisti milovali oheň). Vyjednával som s policajtmi, ktorí chceli pustiť rozzúrený dav niekoľkých stoviek kotlebovcov s bejzbalkami na pokojný protest občanov, ktorí im ticho prehradili cestu na Poštovej ulici. Medzi policajtmi mal Kotleba zjavne veľa prívržencov, lebo spočiatku o presmerovaní trasy nechceli ani počuť. Až keď sa medzi nás odvážne postavil profesor Pavel Traubner, ktorý na rozdiel od svojej rodiny prežil holokaust, vyľakaný veliteľ zásahu ich rýchlo odklonil.
To boli ešte časy, keď odvaha nebola lacná. Napokon si ma náckovia vyhľadali vo vlaku, kde som svojmu vtedy 14-ročnému synovi vysvetľoval, čo je to rasizmus (antifašistické hliadky, žiaľ, vo vlakoch nie sú).
Keď politici pred budovou Kotlebovho župného sídla lamentovali nad tým, že si dovolil zavesiť na náš najväčší štátny sviatok – výročie Slovenského národného povstania – čiernu vlajku, jednoducho som si zohnal rebrík a tú vlajku odtiaľ zvesil. Ja viem, čo sú zač a od nikoho sa nenechám oblbovať, že toto sú „
“.
Kotlebovcom sa začalo dariť, keď im niekto poradil, že hajlovanie, bitky a ľudácke symboly ľudí skôr odstrašujú. Pribudli tiež zákony, ktoré sprísnili tresty za propagáciu fašistických hnutí. A tak uniformy vymenili za zelené tričká a saká, pričom z opatrnosti začali rozprávať v náznakoch. Výsledkom je, že si z ľudí začali robiť doslova srandu.
Gardistický dvojkríž nie je gardistický, lebo má o centimeter kratšie rameno kríža. Gardistická uniforma nie je gardistická, lebo má iný odtieň. Hajlovanie nie je hajlovanie, lebo pri zdvihnutej pravačke držíte inak prsty.
Pred voľbami roku 2016 zverejnili neonacisti Marián Magát a Marián Mišún (ktorý kandiduje za ĽSNS aj teraz, dokonca si polepšil z 87. miesta na 39.) banner, na ktorom sľubujú, že asociálov pošlú do pracovných táborov a že na to, čo sa osvedčilo v minulosti, nadviažu aj v budúcnosti. Ako fotografiu nepoužili záber na väzňov z Osvienčimu, ale vyše 80 rokov starú snímku trestancov z amerického štátu Georgia.
Hoci každý súdny človek to pochopil tak, že sa vyhrážajú koncentrákmi a že sa už ani netaja fašizmom, prokurátor skonštatoval, že trestný čin spáchaný nebol... Skrátka slovenskí fašisti sa vďaka našej legislatíve naučili pohybovať na hrane zákona tak, aby ju neprekročili. A keďže dnes nám dorástla generácia, ktorá si nepamätá ich otvorené neonacistické prejavy a namiesto nich vidí pokojných poslancov, ktorí mlčky čakajú na svoju príležitosť alebo navrhujú zlepšenie postavenia mamičiek na materskej, kým sa ostatní ruvú o moc a hádajú o kreslá... len veľmi ťažko sa dá vysvetliť laikovi, že toto je fašista, ktorý ešte nemá moc. Lebo ani Hitler sa k nej nedostal tým, že sľuboval masové popravy a vojnu, ale obnovu veľkosti národa a poriadok.
Najvážnejšia správa je, že za tie roky, čo s fašistami bojujeme, stále prehrávame. Na demonštrácie proti nim chodia tí istí ľudia, no ich je čoraz viac. Ak chceme odpoveď na to, prečo silnejú, musíme sa pýtať nielen na dôsledky, ale hlavne príčiny. Ich vzostup totiž nespôsobila len politika jednej strany. Iste, Smer-SD má významný podiel na tom, že ĽSNS im dýcha na chrbát. Za posledné roky sa im rétorikou tak priblížili, že ich teraz kotlebovci môžu pokojne vymeniť a v posolstvách lídrov si veľa zmien nevšimnete. ĽSNS má navyše navrch tým, že nie je viditeľne skorumpovaná, a tak môže byť jej apel na vlastenectvo, odpor proti migrantom a v poslednom čase už aj Rómom presvedčivejší ako z úst Ficovej družiny.
Nepamätám sa, že by som u niektorého politika zažil dramatickejší názorový obrat ako u Ľuboša Blahu, a to obrat čisto účelový. Ešte v roku 2013 Ľuboš kritizoval všetkých komunistických „
“, ktorí zredukovali ľavicu na „
“ a tvrdil, že s takýmito „
“ si nemá čo povedať. Presvedčivo zdôvodňoval, že „
“, aby sa napokon úplne jasne zadefinoval: „
“
O rok neskôr sa ešte s kolegom s SaS Jurajom Drobom hrdo odfotil na Dúhovom Pride... Kto si ešte pamätá, že ešte v roku 2016 Ľuboš Blaha okázalo oznamoval vznik Komisie NR SR na boj proti fašizmu? Dnes sa fotí s podpredsedom ĽSNS Milanom Uhríkom na oslavách časopisu, ktorý slúži najmä kotlebovcom a velebí Jozefa Tisa, od kotlebovcov prevzal aj termín „
“ (čo ako politológ musí vedieť, že je politologický nezmysel, nadávka a oxymoron), tvrdí, že na prvom mieste treba poraziť liberálov, že je za tradičnú rodinu a že socializmus musí byť národný.
Jeho kolega, predseda Komunistickej strany Jozef Hrdlička uprednostnil stretnutie nacionalistov pred účasťou na oslavách výročia kubánskej revolúcie a nazval ho „
". Ešte pred rokom tá istá KSS vydala stanovisko, že radšej ako Chmelárovi dá hlas v prezidentských voľbách skôr Harabinovi, lebo Chmelár je – a teraz dobre počúvajte – „
“. Povedali prepytujem KOMUNISTI.
Čo k tomu dodať... ako mi napísal jeden fanúšik: „
“ Nechcem ho sklamať, lebo nie som mesiáš, ale základným problémom slovenskej ľavice dnes nie je len to, že ľavičiari sú rozbití v 7 – 10 stranách, ale najmä to, že sú zmätení ideologicky. Taký hodnotový guláš a zmes nezlučiteľných prvkov tu ešte nebol. Ale to som už trochu odbočil.
Problém súčasného boja proti fašizmu je v tom, že sa obmedzuje len na jeho historické prejavy. Iba zanedbateľné percento šialencov si neuvedomuje nebezpečenstvo nacistických symbolov. Ale tie u moderných fašistov nevidíte. Preto mladý človek (najzraniteľnejší ideológiou ultrapravice) nerozumie tomu povyku, prečo toľko ľudí na námestiach drží v rukách preškrtnuté hákové kríže, keď ich nikde v symbolike povolených strán nevidí. Je mu to cudzie a neoslovuje ho to k nejakej ostražitosti či aktivite.
Najväčšie nebezpečenstvo nespočíva v samotnom Kotlebovi, ale v tom, že jeho jazyk a agendu preberajú a legitimizujú politici iných strán od Fica cez Kollára až po Harabina. Darmo bude Robert Fico na sneme presviedčať svojich, že Smer-SD je dôsledne antifašistická strana. No nie je. Tradícia stretnutí pri pamätníkoch padlých v SNP a vo vojne s nacizmom je síce chvályhodná (mimochodom, nezačal ju Smer, ako sa dnes jej predseda chvastal, ale SDĽ), no odsudzovanie fašizmu minulého rozhodne nie je niečo, čo nás chráni pred fašizmom súčasným.
Ak hovoríte o moslimoch, homosexuáloch a Rómoch navlas rovnako ako kedysi nacisti a ľudáci o židoch, ak hecujete vášne proti najchudobnejším, ktorí aj keby kradli drevo od druhohôr, tak toho nenakradnú toľko ako oligarchovia, ktorých kryjete, za pár rokov – tak potom nie ste ľavičiarom ani pri znásilnení mysle.
Bola to práve liberálna pravica, ktorá vytvorila podhubie pre vznik fašizmu tak medzi dvoma svetovými vojnami ako aj po roku 1989. Drastické a neľudské neoliberálne ekonomické reformy zničili strednú vrstvu a vytvorili nezanedbateľnú skupinu ľudí, ktorá sa cíti byť ohrozená hrozbou prepadu medzi chudobu. Preto najviac nenávidí práve slabých a chudobných, voči ktorým obracia svoj hnev. Do toho všetkého prišiel oprávnený pocit, že vlády a médiá ich klamú, čo sa po vojne v Iraku zmenilo na trvalé presvedčenie.
Dôvera ľudí v demokratický systém sa rozpadáva. Nemecký filozof a sociológ Theodor Adorno v prednáške vo Viedni roku 1967 upozornil na to, že demokracia sa v plnom rozsahu nikde nezrealizovala a neuskutočnila, zostala formálnou. Neofašistické hnutia sú jazvy tejto demokracie. Jediný liek na fašizmus je poctivosť. Kritická masa občanov sa neuspokojí s tým, že na Blízkom východe sme vítaní ako osloboditelia, keď sme tam vnímaní ako okupanti, nebude veriť táraninám, že misia v Afganistane je úspešná, ak sme tamojšiu vojnu prehrali, nenechá si nahovoriť, že to najlepšie, čo nás mohlo postihnúť, bol výpredaj elektrární a plynární do rúk štátnych firiem iných krajín podvodne nazývaný „privatizácia“.
Fašizmus neporazíte tým, že proti neonacistickej propagande nasadíte neoliberálnu, že klamstvá Slobodného vysielača vyvážite klamstvami denníka Sme, že hoaxy kotlebovcov prebijete demagógiou Globsecu. Od fašistickej hrozby nás môže oslobodiť len pravda. Drsná, otvorená, nepríjemná, ale autentická pravda.
Ľudia nevolia extrémistov preto, lebo majú vulgárny slovník a nekompetentné názory na minulosť. Volia ich preto, lebo majú pocit, že sú jediní, kto im ešte neklame – čo je, samozrejme, falošný pocit, ale tú stratu dôvery, ktorú občan pociťuje čoraz viac a ktorá v spoločnosti dokázateľne rastie, majú na svedomí všetky doterajšie vlády.
Takže, milí politici, novinári, aktivisti, experti na extrémizmus, vládni úradníci: ako poraziť fašistickú propagandu?
