fbpx
HLAVNÝ DENNÍK
KOMENTÁRE

Eduard Chmelár: Na čom stroskotali rokovania so Stanislavom Mičevom (ROZHOVOR)

Eduard Chmelár / Facebook
Minulý týždeň ste ako líder Socialistov.sk iniciovali ojedinelú výzvu na spoločný postup mimoparlamentných ľavicových síl a pozvali ste ich k okrúhlemu stolu. Cez víkend sa vám podarilo dohodnúť sa s Frontom ľavicovej mládeže a Vzdorom – stranou práce, včera neskoro večer ste však oznámili, že strana Stanislava Mičeva vašu ponuku neprijala a rozhodla sa kandidovať samostatne. Ako to odôvodnili?

Nijako. A ak chcete počuť môj názor, teraz už môžem otvorene povedať, že podľa mňa spolupracovať nikdy ani nechceli.

Prečo si to myslíte? Rokovali ste s nimi?

Samozrejme. Dokonca – dúfam, že sa moji partneri neurazia – som mu venoval nadštandardný priestor a urobil naozaj všetko, čo bolo v mojich silách, aby sa cítil komfortne. Ale keď si hneď od začiatku dávate nesplniteľné podmienky, ste buď amatér alebo provokatér. Ako sa hovorí: kto chce, hľadá spôsob, kto nechce, hľadá dôvod.

Aké podmienky máte na mysli?

Mičevova strana zareagovala na facebooku – nie oficiálnym stanoviskom, nie osobným kontaktom, ale komentárom k môjmu statusu – že rokovanie túto sobotu považuje za unáhlené, že navrhuje zvolať okrúhly stôl v druhej polovici budúceho týždňa a že by ho mala moderovať nezainteresovaná osobnosť ponovembrovej sociálnej demokracie.

Koho tým myslel?

Borisa Zalu. Ja mám s Borisom priateľské vzťahy, ale tento nápad je absurdný a politicky i technicky neuskutočniteľný. Ja som predsa nezvolal besiedku, ale rokovania politických strán o spoločnom postupe na jednej kandidátke, na takýchto veciach sa musia dohodnúť lídri zodpovední za jednotlivé subjekty, nie nezávislí pozorovatelia. Keď to dokázali úplní začiatočníci, mal by to vedieť aj Stanislav Mičev. Okrem toho navrhnúť ako termín rokovaní štvrtok alebo piatok, dva dni pred zákonom stanovenou uzávierkou kandidátnych listín je buď šialenstvo alebo premyslený postup na prekazenie tohto zámeru.

Ako ste na to reagovali?

Zdvihol som telefón, zavolal mu a vysvetlil mu stav veci. Pretože ja nemienim hrať formu, mojím prvoradým a úprimným záujmom bolo dohodnúť sa. Pán Mičev mi najprv povedal, že odmieta rokovať so stranami, ktoré majú vo svojom programe vystúpenie z EÚ. Ubezpečil som ho, že s tým by som ani nesúhlasil, natoľko ma predsa pozná. Potom začal špekulovať, že nechce rokovať s inými stranami, len so Socialistami. Aj v tom som bol ochotný mu ustúpiť, hoci v spomínanom vyhlásení na sociálnej sieti výslovne tvrdil, že súhlasí so zvolaním okrúhleho stola ľavicových strán. Ale to som mu už povedal: Stano, vyrážam za tebou do Banskej Bystrice, ale dávam ti na výber medzi kávou a večerou, nie medzi sobotou a budúcim týždňom. Lebo ak sa chceš naozaj dohodnúť, času nazvyš niet.

To bolo kedy?

V piatok večer. Stretli sme sa v banskobystrickej reštaurácii Bašta, kde som mu predložil moju ponuku. On ako dvojka na kandidátke a v každej ďalšej desiatke bude mať jeho strana jedného človeka. Povedal, že to nie je seriózna ponuka.

A čo požadoval?

Pre seba pozíciu lídra a každé druhé miesto v prvej päťdesiatke.

To myslel vážne?

To isté som sa ho spýtal aj ja: či si vôbec uvedomuje, že vediem rokovania aj s inými stranami a keby mal na kandidátke polovicu ľudí a ja tam potrebujem umiestniť aj zástupcov iných subjektov, že by tam Socialisti.sk mali menšinu. Na našej vlastnej kandidátke. Na ktorej chcel byť lídrom človek, ktorý ešte minulý týždeň robil na sociálnych sieťach nábor, aby mal dosť ľudí v najvyššom orgáne strany a dnes ešte nemá ani len na kauciu, ktorú by tiež zaplatilo naše hnutie. Neviem, či to označiť za drzosť alebo guráž.

Znie to takmer neuveriteľne. Môže tieto slová niekto potvrdiť?

Áno, na rokovaniach sa so mnou zúčastnil Ján Kováč, bývalý riaditeľ K13 – Košických kultúrnych centier, ktorý ako manažér zastrešoval projekt Európskeho hlavného mesta kultúry v Košiciach. Ten Stana Mičeva priamo vyzval, aby svoje požiadavky zreálnil. Konkrétne, ja som bol ochotný pustiť mu aj 50 miest, ale nie koncentrovaných na začiatku kandidátky a ak chce otvoriť otázku lídra, musí do našej partie priniesť nejakú pridanú hodnotu. Lebo ja nepovažujem túto otázku za tabuizovanú, ale ak je dokonca aj trojka na kandidátke, textár Tublatanky Martin Sarvaš, známejší ako on, potom si treba položiť otázku, čo by nám takáto výmena lídra s malým výtlakom priniesla.

Pochopil to?

To neviem, lebo my sme túto otázku v piatok neuzavreli. Dal som pánovi Mičevovi výhodnú ponuku, on na ňu nevedel konkrétne reagovať a povedal, že sa určite vyjadrí po sobotnom zasadnutí vedenia ich strany. Ja som však v sobotu ráno nemal iba okrúhly stôl s ľavicovými stranami, ale aj nominačný snem, na ktorom sme schvaľovali kandidátku. Delegáti a delegátky snemu potvrdia, ako som ich prosil, aby boli ústretoví a trpezliví, nechali sme pre nich voľných 30 miest, čakali sme na ich rozhodnutie. Ale to neprišlo ani v sobotu večer, ani v nedeľu ráno, ani na konci víkendu. Sám som sa musel domáhať odpovede a na moju žiadosť mi prišla v nedeľu večer len stručná sms, jediná veta, že pôjdu samostatne. Bez akéhokoľvek vysvetlenia. Takto sa seriózny partner nespráva.

Nemôže byť príčinou ich rozhodnutia to, že ste sa dohodli okrem iného aj so Vzdorom – stranou práce, ktorá má bližšie skôr ku komunistom ako k sociálnej demokracii?

Ak, tak skôr zámienkou ako príčinou. My sme hovorili aj o týchto veciach a Stano Mičev nevyslovil žiadnu námietku. Od začiatku som totiž vysvetľoval základné parametre tejto dohody: akýkoľvek účastník predvolebnej dohody sa musí stotožniť s naším volebným programom. To vylučuje akékoľvek excesy typu vystúpenie z EÚ alebo nebodaj nastolenie nedemokratického režimu. To by som nikdy nedopustil, to hádam každý vie. Som zakladajúcim členom Národného konventu o Európskej únii, presvedčeným Európanom a zakladajúcim členom Varoufakisovho hnutia DiEM25 – Hnutia za demokraciu v Európe. Naopak si myslím, že naše hnutie predstavuje v týchto voľbách najdemokratickejšiu ponuku, lebo požaduje prehlbovanie demokracie na všetkých úrovniach a vo všetkých oblastiach, vrátane ekonomickej. A musím povedať, že rokovania s predsedom Vzdoru-strany práce Miroslavom Pomajdíkom boli veľmi korektné a ústretové. Zatiaľ čo povedal, to platí a na jeho slovo sa dá spoľahnúť. Rovnako seriózne k dohode pristupoval aj Artur Bekmatov, ktorý sa stal síce medzičasom podpredsedom nášho hnutia, ale o účasti Frontu ľavicovej mládeže na našej kandidátke sa viedli osobitné rokovania.

Vedeli by ste si predstaviť spoluprácu so Stanislavom Mičevom v prípade, že by si postavil ako podmienku, že on nechce byť na kandidátke s nikým iným iba s vaším hnutím?

Vedel, ale on takto problém na rokovaniach nepostavil. Rozprávali sme sa takmer výlučne o personálnych otázkach. Ak sme sa dotkli programov, tak len v konštatovaní, že sú veľmi blízke, vážnejší problém mám len s ich podporou obchodných rokovaní medzi EÚ a USA, lebo tie argumenty sú veľmi povrchné. Nemôžete voličom sľubovať sociálnu stabilitu a zároveň prehliadať, že podstatou týchto dohôd je zničiť európske sociálne výdobytky a environmentálne štandardy. Ale to neboli neprekonateľné rozdiely. Nemyslím si, že je správne vopred vylučovať nejakú ľavicovú stranu, ak je ochotná prijať určité podmienky a robiť kompromisy v záujme toho, aby sme dali občanom lepšiu ľavicovú ponuku. Lebo o nich tu ide predovšetkým. Viete, veľkosť politika spočíva v tom, že musí byť schopný v rámci ľavicového alebo pravicového bloku koordinovať viacero prúdov. Inak to nie je strana, ale sekta.

Práve toto ma zaujíma: ste jedným z popredných ľavicových mysliteľov u nás – čím si vysvetľujete roztrieštenosť ľavice?

Ideologická roztrieštenosť ľavice je prirodzená. Nie je problém dosiahnuť jednotu konzervatívnych síl – konzervatívci sú za zachovanie starých poriadkov, a na tom sa vedia veľmi ľahko zhodnúť. Pokrokové sily sa však od Francúzskej revolúcie neustále štiepili. Od liberálov sa najprv oddelila ľavica, ktorá sa neskôr rozdelila na socialistickú a komunistickú, od socialistov sa odtrhli sociálni demokrati a od komunistov trockisti, v 20. storočí za súčasť štiepenia ľavice môžete považovať aj vznik zelených strán a podobne.

Aký je rozdiel medzi socialistami a sociálnymi demokratmi?

V praktickej politike dochádza často k zámene týchto pojmov, v teoretickej rovine je však rozdiel medzi týmito prúdmi pomerne zásadný. Kým socialisti chcú prekonať kapitalizmus a vytvoriť sociálne spravodlivú spoločnosť demokratickou cestou, sociálni demokrati sa usilujú kapitalizmus iba krotiť, čo má dnes asi taký úspech ako pokúsiť sa skrotiť tyranosaura. Otázkou je, či ľavica v dnešnej podobe ešte môže nájsť spoločného menovateľa. Ja si myslím, že by sa o to pokúšať mala, lebo nepriateľ je čoraz mocnejší.

Je hlavný problém medzi Socialistami.sk a Solidaritou ideologický?

Ja si myslím, že nie. Je síce pravdou, že oni sa usilujú viac zapáčiť pravici a liberálnym médiám, ale poviem úprimne, že jadro sporu vidím v rovine osobných ambícií. Otázku lídra totiž nastolili Mičevovi ľudia ešte začiatkom leta. Na jednom prípravnom stretnutí sa ma jeden z jeho spolupracovníkov spýtal, či by som si vedel predstaviť na čele novej strany niekoho iného ako seba. Povedal som, že prirodzene viem, ale bola to tak abstraktná otázka, že som nerozumel, kam mieri. Dnes to už viem. Inak si Stano nemusel novú stranu vôbec zakladať. Od začiatku som s ním rátal ako s prvým podpredsedom a vôbec som sa tým netajil.

On však na sociálnych sieťach tvrdil, že sa o založení vášho hnutia dozvedel z novín.

Mrzí ma, že musím povedať, že to nie je prvý raz, čo Stano nehovorí pravdu. Naposledy som s ním rokoval v polovici augusta, keď sme ešte len zbierali podpisy, viac ako mesiac pred registráciou hnutia a dva mesiace pred jeho ustanovujúcim snemom. Na tom stretnutí bol prítomný aj člen našej Republikovej rady Braňo Vilmon a môže potvrdiť, že Stano Mičev dostal jasnú ponuku, aby po založení hnutia kandidoval na funkciu podpredsedu Socialistov.sk. Povedal, že si to ešte musí rozmyslieť, dal som mu čas do konca augusta. Viac sa neozval. Namiesto toho prišla v októbri správa, že sa stal predsedom novej strany, ktorá vznikla premenovaním liberálnej strany SKOK. V skutočnosti som to bol teda ja, kto sa o tom dozvedel z novín.

Práve to je na tom čudné. Znalci pomerov tvrdia, že SKOK fungoval „na pokyn Roberta Fica“. V minulých voľbách viazal časť liberálnych voličov, nemyslíte si, že jeho úlohou v súčasnosti je viazať ľavicových voličov a prekaziť vám vstup do parlamentu?

Ja by som sa nepúšťal až do takých konšpirácií, ale faktom je, že Robert Fico nikdy nebral ľavicové strany ako partnerov, ale ako konkurentov. Otvorene však poviem, že samotná premena pravicovo-liberálnej strany SKOK, ktorú zakladali bývalí SaSkári Juraj Miškov, Daniel Krajcer a Jozef Kollár, na sociálno-demokratickú je – ak to poviem veľmi zjemnene – zvláštna. Viete, ak vám niekto ponúkne spoluprácu na tvorbe rýdzej ľavice s autentickými ľavičiarmi, a vy sa namiesto toho radšej spojíte so SaSkármi, kúpite stranu od svojho času najbohatšieho človeka v politike a s takýmto profilom zdvihnete zástavu do boja proti milionárom, znie to mimoriadne nedôveryhodne. A to ani nehovoriac o vysvetlení Juraja Miškova, že vraj pán Mičev presvedčil delegátov jeho pravicovej strany, aby začali viesť zápas za pracujúcu chudobu. To je naozaj príbeh pre slabomyseľných.

Je teda jeho strana odteraz pre vás konkurentom?

Ja by som sa rád dožil čias, aby ľavicové strany medzi sebou nesúperili, ale spolupracovali. Mičevovi ľudia nás od začiatku dosť podpásovo špinili, my sme na to nereagovali, dokonca som to svojim ľuďom zakázal. Ľudia si však zaslúžia poznať pravdu, prečo tieto rokovania stroskotali. Viac sa tejto téme venovať nebudem, lebo mojím súperom nie je Stano Mičev, ale vládnuca oligarchia a ľudia nie sú zvedaví na naše hádky, ale riešenia pre ich lepší život.

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info