V poslednom období sa v Rusku čoraz zreteľnejšie prejavuje názor, že je čas presunúť pozornosť vedenia krajiny zo zahraničnej politiky na domácu. Rusko sa už stalo opäť veľkým, a preto je čas zaoberať sa domácou ekonomickou a sociálnou agendou.
S prezidentskými voľbami na jar minulého roku ruskí občania spájali nádeje na zmenu, očakávali nový politický cyklus a predovšetkým riešenie sociálno-ekonomických problémov, súvisiacich s nelichotivým stavom ruskej ekonomiky.
Za stabilne akútne problémy považujú Rusi rast nezamestnanosti, prístup k zdravotnej starostlivosti, rozširovanie priepasti medzi chudobnými a bohatými, ako aj nie dobrú environmentálnu situáciu. Rastúce sociálne napätie v Rusku umocnila dôchodková reforma, ktorá zvýšením vekovej hranice odchodu do dôchodku podnietila skepticizmus v sociálno-ekonomickej sfére a utlmila mobilizačný účinok krymskej protizápadnej a militaristickej rétoriky v médiách.
Analytik moskovského centra Nadácie Carnegie Andrej Kolesnikov a sociológ Denis Volkov z Centra Levada prezentujú na internetovej stránke
Nadácie Carnegie výsledky prieskumov, ktoré vysvetľujú prečo ruská spoločnosť sa nesnaží o revolúciu, ale je pripravená na zmeny a rada by k nim dotlačila štát.
Zo získaných údajov uvádzajú, že radikálne zmeny žiadajú ľudia vo vekovej skupine od 40 do 54 rokov (63 %), teda tí, ktorí budú čoskoro v dôchodkovom veku, nespokojní s dôchodkovou reformou a neistí si s uplatnením na trhu práce.
Ďalej sú to osoby s vysokoškolským vzdelaním (62 %), respondenti s nízkymi spotrebiteľskými nárokmi (66 %), obyvatelia stredne veľkých miest (60 %), ale nie Moskvy, kde je to iba 54 %. Ku kritikom súčasného režimu patria tí, ktorí nesúhlasia s aktivitami Vladimíra Putina a neželajú si jeho znovuzvolenie v roku 2024.
Autori štúdie uvádzajú, že po
„pripojení Krymu zostával Putin dlhé roky symbolom a zástavou krajiny, akýmsi politickým bohom. Ale po roku 2018 sa jeho božská podstata začala zmenšovať, začala ju nahrádzať živá osoba, ktorá nie je medzi obyvateľstvom príliš populárna.“
Vladimír Putin stále vedie zoznam „modernizačných politikov,“ ale skôr zo zotrvačnosti; jeho hodnotenie ako osoby, ktorá môže zmeniť situáciu v krajine k lepšiemu, prežíva výraznú eróziu. Zatiaľ čo autorita oficiálnych predstaviteľov moci klesá, niektorí opoziční politici si trochu upevnili svoje pozície a objavili sa medzi nimi aj nové osobnosti.
V rebríčku popularity medzi Moskovčanmi bezprostredne za Vladimírom Putinom nasleduje Alexej Navalnyj, ktorý sa o druhé miesto delí s predsedom Komunistickej strany Ruska Gennadijom Zjuganovom. Celkovo sú Moskovčania so situáciou v hlavnom meste spokojní, čím sa líšia od obyvateľov ostatných časti krajiny, kde kvalita života zďaleka nedosahuje štandard metropole.
Prieskum ukázal, aké sú predstavy Rusov o krajinách, ktorých skúsenosti by mohli slúžiť ako model pre Rusko. Predovšetkým ide o Čínu, Bielorusko a Nemecko. Čína stelesňuje milovaný ruský mýtus, alternatívnu cestu, o ktorej niektorí politici v Moskve hovoria už mnoho rokov: silný autoritársky štát s rýchlo rastúcou ekonomikou, ktorá je podľa Rusov dnes medzi Ruskom a Spojenými štátmi - uprostred troch superveľmocí.
Porušovanie občianskych práv, obmedzovanie slobôd, cenzúra médií a internetu v Číne sú zároveň očividne mimo vedomia ruského laika a sú relevantné iba pre vzdelanejšiu vrstvu ruskej spoločnosti. Pre priemerného Rusa nie je na poslednom mieste dôležitá skutočnosť, že priateľstvo s Čínou bolo v súčasnosti povýšené na úroveň štátnej politiky. Lídri Ruska a Číny sa pravidelne stretávajú a vymieňajú si komplimenty.
O krajine Alexeja Lukašenka autori konštatovali, že
„Bielorusko je v podstate ako „my“, ale nejakým správnym spôsobom, ktorý neustupuje od princípov, je
„šetrným k životnému prostrediu“ - ako bieloruské výrobky - je príkladom sociálne orientovanej krajiny so silnou štátnou reguláciou.“ A ešte starší ako čínsky mýtus je Nemecko - mýtus poriadku, disciplíny, kvality a slušného meštiactva.
Aj napriek tomu, že si
„môžeme pripomínať“: Nemecko je historicky porazeným protivníkom, ktorý nás však v priebehu rokov životnou úrovňou prekonal. Podľa názoru ľudí v Rusku je táto krajina hlavnou v Európe, najbohatšou a ekonomicky najvyspelejšou. V Nemecku - podľa mienky respondentov prieskumu - je
„všetko pre ľudí“. Navyše sa nepovažuje za vojenskú hrozbu pre Rusko. Úbohé zvyšky švédskeho a japonského mýtu už nefungujú veľmi pôsobivo, hoci vzdelaní, bohatí a Moskovčania radi obdivujú švédsky model.
V pozíciách Rusov je veľa protirečení. Podľa ich názoru hlavným zdrojom prerozdeľovania národného bohatstva je štát, a preto by to mal robiť efektívnejšie. Ľudia chcú radikálne zmeny, ale obávajú sa ich sociálnych dôsledkov.
V posledných dvoch rokoch sa prejavuje obrovská potreba politickej slobody a možnosť voľby. Avšak ruský štát nie je jednoznačne pripravený na modernejšie a technokratickejšie metódy riadenia, skôr smeruje k väčšiemu autoritárstvu. A v tom spočíva - podľa autorov - kľúčový rozpor nasledujúcich rokov: vláda bude vo svojom vývoji za spoločnosťou zaostávať.
