V poslednom období sa v Rusku čoraz zreteľnejšie prejavuje názor, že je čas presunúť pozornosť vedenia krajiny zo zahraničnej politiky na domácu. Rusko sa už stalo opäť veľkým, a preto je čas zaoberať sa domácou ekonomickou a sociálnou agendou.
S prezidentskými voľbami na jar minulého roku ruskí občania spájali nádeje na zmenu, očakávali nový politický cyklus a predovšetkým riešenie sociálno-ekonomických problémov, súvisiacich s nelichotivým stavom ruskej ekonomiky.
Za stabilne akútne problémy považujú Rusi rast nezamestnanosti, prístup k zdravotnej starostlivosti, rozširovanie priepasti medzi chudobnými a bohatými, ako aj nie dobrú environmentálnu situáciu. Rastúce sociálne napätie v Rusku umocnila dôchodková reforma, ktorá zvýšením vekovej hranice odchodu do dôchodku podnietila skepticizmus v sociálno-ekonomickej sfére a utlmila mobilizačný účinok krymskej protizápadnej a militaristickej rétoriky v médiách.
Analytik moskovského centra Nadácie Carnegie Andrej Kolesnikov a sociológ Denis Volkov z Centra Levada prezentujú na internetovej stránke
výsledky prieskumov, ktoré vysvetľujú prečo ruská spoločnosť sa nesnaží o revolúciu, ale je pripravená na zmeny a rada by k nim dotlačila štát.
Zo získaných údajov uvádzajú, že radikálne zmeny žiadajú ľudia vo vekovej skupine od 40 do 54 rokov (63 %), teda tí, ktorí budú čoskoro v dôchodkovom veku, nespokojní s dôchodkovou reformou a neistí si s uplatnením na trhu práce.
Ďalej sú to osoby s vysokoškolským vzdelaním (62 %), respondenti s nízkymi spotrebiteľskými nárokmi (66 %), obyvatelia stredne veľkých miest (60 %), ale nie Moskvy, kde je to iba 54 %. Ku kritikom súčasného režimu patria tí, ktorí nesúhlasia s aktivitami Vladimíra Putina a neželajú si jeho znovuzvolenie v roku 2024.
Autori štúdie uvádzajú, že po
Vladimír Putin stále vedie zoznam „modernizačných politikov,“ ale skôr zo zotrvačnosti; jeho hodnotenie ako osoby, ktorá môže zmeniť situáciu v krajine k lepšiemu, prežíva výraznú eróziu. Zatiaľ čo autorita oficiálnych predstaviteľov moci klesá, niektorí opoziční politici si trochu upevnili svoje pozície a objavili sa medzi nimi aj nové osobnosti.
V rebríčku popularity medzi Moskovčanmi bezprostredne za Vladimírom Putinom nasleduje Alexej Navalnyj, ktorý sa o druhé miesto delí s predsedom Komunistickej strany Ruska Gennadijom Zjuganovom. Celkovo sú Moskovčania so situáciou v hlavnom meste spokojní, čím sa líšia od obyvateľov ostatných časti krajiny, kde kvalita života zďaleka nedosahuje štandard metropole.
Prieskum ukázal, aké sú predstavy Rusov o krajinách, ktorých skúsenosti by mohli slúžiť ako model pre Rusko. Predovšetkým ide o Čínu, Bielorusko a Nemecko. Čína stelesňuje milovaný ruský mýtus, alternatívnu cestu, o ktorej niektorí politici v Moskve hovoria už mnoho rokov: silný autoritársky štát s rýchlo rastúcou ekonomikou, ktorá je podľa Rusov dnes medzi Ruskom a Spojenými štátmi - uprostred troch superveľmocí.
Porušovanie občianskych práv, obmedzovanie slobôd, cenzúra médií a internetu v Číne sú zároveň očividne mimo vedomia ruského laika a sú relevantné iba pre vzdelanejšiu vrstvu ruskej spoločnosti. Pre priemerného Rusa nie je na poslednom mieste dôležitá skutočnosť, že priateľstvo s Čínou bolo v súčasnosti povýšené na úroveň štátnej politiky. Lídri Ruska a Číny sa pravidelne stretávajú a vymieňajú si komplimenty.
O krajine Alexeja Lukašenka autori konštatovali, že
, ale nejakým správnym spôsobom, ktorý neustupuje od princípov, je
- ako bieloruské výrobky - je príkladom sociálne orientovanej krajiny so silnou štátnou reguláciou.“ A ešte starší ako čínsky mýtus je Nemecko - mýtus poriadku, disciplíny, kvality a slušného meštiactva.
Aj napriek tomu, že si
: Nemecko je historicky porazeným protivníkom, ktorý nás však v priebehu rokov životnou úrovňou prekonal. Podľa názoru ľudí v Rusku je táto krajina hlavnou v Európe, najbohatšou a ekonomicky najvyspelejšou. V Nemecku - podľa mienky respondentov prieskumu - je
. Navyše sa nepovažuje za vojenskú hrozbu pre Rusko. Úbohé zvyšky švédskeho a japonského mýtu už nefungujú veľmi pôsobivo, hoci vzdelaní, bohatí a Moskovčania radi obdivujú švédsky model.
V pozíciách Rusov je veľa protirečení. Podľa ich názoru hlavným zdrojom prerozdeľovania národného bohatstva je štát, a preto by to mal robiť efektívnejšie. Ľudia chcú radikálne zmeny, ale obávajú sa ich sociálnych dôsledkov.
V posledných dvoch rokoch sa prejavuje obrovská potreba politickej slobody a možnosť voľby. Avšak ruský štát nie je jednoznačne pripravený na modernejšie a technokratickejšie metódy riadenia, skôr smeruje k väčšiemu autoritárstvu. A v tom spočíva - podľa autorov - kľúčový rozpor nasledujúcich rokov: vláda bude vo svojom vývoji za spoločnosťou zaostávať.
