fbpx
HLAVNÝ DENNÍK
NÁZORY

Fedor Lukjanov: Je potrebné ostýchať sa?

Karikatúra / LATUFF

Komentár Fedora Lukjanova

Situácia v Sýrii prekonáva ďalšie ostré zákruty, tentokrát v dôsledku konania Turecka a Spojených štátov. 

Rozhodnutie lídra USA Donalda Trumpa nebrániť vojenskej operácii Ankary týkajúcej sa vytvorenia „bezpečnostnej zóny“ na sýrskom území sa stalo impulzom pre najradikálnejšiu zmenu situácie v zóne konfliktu od momentu ukončenia rozsiahlych vojenských akcií pred rokom a pol.

Deje sa niečo neobvyklé. Hlavný politický konflikt sa rozrastá medzi krajinami, ktoré sú členmi NATO. Na jednej strane, Washington, ktorý sám dal operácii zelenú, teraz zavádza sankcie proti Turecku za jej vykonanie. Na strane druhej je Európska únia, ktorá odsudzuje aliančného spojenca a avizuje pozastavenie vojensko-technickej spolupráce. Samotná Ankara reaguje ostro, najmä na adresu Európy, Erdogan sa bez ostychu, vyhráža, že utečencom otvorí hranice do EÚ. No a západní komentátori jednohlasne opakujú, že vývoj udalostí vyhovuje Moskve a Damasku.

Ako Rusko získava stratené pozície v arabských krajinách

Jedna pripomienka: filozofovať o tom, komu sa to „hodí“ má zmysel vtedy, keď bude výsledok operácie jasný. Sýria, rovnako ako Blízky východ je vo všeobecnosti známa tým, že aj tie najpremyslenejšie plány sa tam kedykoľvek môžu vyvíjať nie tak ako je plánované. Ak vychádzame z toho, že kolízia je zvládnuteľná a Turecko si je vedomé toho, čo a ako robí, tak výsledok, pravdupovediac, môže byť priaznivý pre Rusko.

Ide o je rozšírenie zóny jurisdikcie Damasku, pretože Kurdi sa po ústupe Američanov nemajú na koho obrátiť. Posilňuje sa tým koordinácia s Tureckom, ktorá sa nezakladá na vzájomnej dôvere, ale na uvedomení si toho, že bez vzájomného pôsobenia nebude môcť ani jedna zo strán realizovať svoje ciele a úlohy. Je to tvrdenie Ruska ako jedinej vplyvnej vonkajšej mocnosti v tejto časti sveta. To zase uľahčuje ďalší politický proces v Sýrii – regionálni aktéri sú teraz viac naklonení interakcii s Moskvou, než pred niekoľkými rokmi.

Takže, vo všeobecnosti, nie je potrebné ostýchať sa a popierať. Áno, Rusko získava výhodu. A prečo? Pretože v prípade Sýrie Moskva od samého začiatku – od roku 2011 – 2012 – realizovala konzistentné a zrozumiteľné, aj keď niekedy mimoriadne nepopulárne kroky. Prinieslo jej to ovocie. Iné subjekty s veľkými nárokmi zmiatli každého, vrátane seba samých, vo vzťahu k tomu, čo v skutočnosti chcú dosiahnuť. Ak by sme dokonca predpokladali, že cieľom bola zmena režimu v Damasku, tak zvolené prostriedky sa ukázali byť nevhodnými.

Na frontoch severovýchodnej Sýrie (Dmitrij Sedov)

Rusko na Blízkom východe predemonštrovalo množstvo dôležitých zručností, ktoré prispievajú k úspechu v dnešnom svete.

Po prvé, je to orientácia na odozvu a nie na dlhodobé plánovanie. Kremeľ teraz neverí na dlhodobé stratégie, ktoré v dobe globálneho tranzitu a rýchlych zmien, nemajú osobitný zmysel. Oveľa dôležitejšia je schopnosť bleskurýchlej reakcie na zmeny a inštinkt pre nové príležitosti. Patrí k tomu aj schopnosť vidieť chyby druhých a využiť ich. Zvonku sa to často vníma ako zasadenie zložitých „hybridných“ útokov, ale v skutočnosti je to vo väčšine prípadov iba včasné uvedomenie si otvárajúcich sa medzier.

Po druhé, je to presvedčenie, že vojenská sila zostane aj naďalej hlavným nástrojom. Prítomnosť ozbrojených síl a pripravenosť použiť ich (posledná uvedená je ešte dôležitejšia) sa ukázali byť oveľa efektívnejšie ako nové „modernejšie“ kategórie moci – „mäkká“, „civilná“, ekonomická, inovatívna… Kombinácia moci so sofistikovanou diplomaciou zaúčinkovala, čo mnohí neočakávali.

Po tretie, je to absencia ideológie ako súčasť zahraničnopolitickej činnosti. Diplomatická flexibilita, odmietanie aliancií v prospech situačných združení. Situačné – vôbec nie krátkodobé a konjuktúrne. V zahraničnej politike Ruska je badať čoraz zreteľnejší odklon od akýchkoľvek ideologických postojov smerom k čisto pragmatickému prístupu. V tomto zmysle sa postsovietske Rusko po studenej vojne kvalitatívne líši od Spojených štátov, alebo Európskej únie, ktoré deklarovali ideologizovanú politiku zameranú na hodnoty. Ponímanie hodnôt uviazlo medzi ideálmi, dogmami a nástrojmi. Absencia ideológie následne viedla k veľmi flexibilnému prístupu k partnerstvám, ako aj vo zvyšujúcej sa miere k záujmovým skupinám pri riešení konkrétnych problémov. Sýrsky námet (a s ním súvisiace blízkovýchodné motívy) je ilustráciou toho, ako flexibilita, slobodný a široký manevrovácí priestor pri výbere partnera boli schopné zabezpečiť vysokú efektívnosť politiky.

Blíži sa koniec vojny v Sýrii (Dmitrij Minin)

Flexibilita je však obmedzená jedným dôležitým faktom – nemôžete sa „vzdať“ dlhoročných partnerov bez ohľadu na to, akú povesť majú a bez ohľadu na to, aké veľké problémy by vám ich podpora spôsobila. Vďaka tomu sa Rusko ocitlo v oveľa výhodnejšom postavení, ako napríklad Spojené štáty americké, ktoré opustili svoje lojálne satelity, napríklad v čase „Arabskej jari“, alebo teraz v prípade Kurdov. Hoci sa spočiatku zdalo, že je to naopak Rusko, ktorému škodí vlastná tvrdohlavosť.

Obdobie prevahy nad inými vôbec nenastalo, navyše, podcenenie súperov a okolností je večné riziko sprevádzané úspechom. Rusko však už prešlo v sýrskej kríze medzi toľkými Scyllami a Charybdisami, že nádej na presnosť odhadov sa zachováva aj do budúcna. No a urazeným stojí za to popremýšľať o tom, čo bolo urobené nie tak a či je to len výsledok Trumpovej práce. Správna odpoveď je „nie“.

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info