fbpx
HLAVNÝ DENNÍK
Ted Streshinsky / CORBIS / Getty Images
ZAHRANIČIE ZAUJÍMAVOSTI

Marek Molnár: Zoznámte sa s americkým „Doktorom Smrti“

Vo filmovej adaptácií knihy Manchurianský kandidát od Richarda Condona z roku 1962, je zobrazený diabolský severokórejský lekár menom Yen Lo, ktorí sa pohráva s mysľou svojich väzňov, aby ich donútil zabíjať a robiť iné skazené činy. Pričom šialený doktor sa z toho teší a tvrdí, že „mozgy svojich väzňov sú nielen umyté, ale aj úplne vyčistené.“ 

Tento film vyšiel vtedy, keď bola krajina v stave vysokej úzkosti studenej vojny. Pričom myšlienka, že komunisti hľadajú spôsob, ako vymývať mozgy a programovať ľudí, aby ich nasadili ako vojnové zbrane, nebola vôbec nová. Američania však nevedeli, že ich vlastná vláda je čiastočne zodpovedná za tieto príbehy ako krytie svojich vlastných experimentov vymývania mozgu, ktoré sa vyvíjali rýchlosťou vlaku. Informuje o tom portál The American Conservative.

V roku 1953 Allen Dulles informoval skupinu kolegov z Princetonu, že USA sú vo „vymývaní mozgu“ ďaleko pozadu pred Rusmi a Severokórejčanmi, pretože „my na Západe nemáme ľudské morčatá, na ktorých by sme mohli vyskúšať tieto nekalé techniky.“

Ale to bola lož úchvatných rozmerov, pretože CIA už niekoľko rokov vykonávala extrémne experimenty s nevedomými „ľudskými morčatami“. Krátko po tom, ako vyhlásil túto správu Princetonu, tým potvrdil, že projekt MK-ULTRA, je jeden nezákonný, najnemorálnejší a skorumpovaný program v amerických dejinách (teda aspoň z tých, o ktorých vieme). CIA v ňom testovala rôzne neregulované drogy, elektrošoky a ďalšie extrémne ilegálne techniky na nevedomých ľuďoch v Spojených štátoch. Tieto pokusy sa konali vo väzeniach, psychiatrických liečebniach, lekárskych ordináciách, či dokonca aj v samotných kanceláriách CIA. Ľudia zomierali, zbláznili sa alebo ostali vo vegetatívnom stave, často s malou alebo dokonca žiadnou stopou po tom, čo sa im v skutočnosti stalo.

V knihe Poisoner in Chief, ktorá vyšla dnes, novinár a autor Stephen Kinzer opisuje dr. Sidneyho Gottlieba ako posadnutého doktora, s pokrivenou morálkou a ignorovaním zákona, ktorý chce vyhrať studenú vojnu. Od roku 1951 do konca 60. rokov bol Gottlieb pod ochranou Dullesa hlavným „hráčom“ v tom, čo možno nazvať misiou s cieľom nájsť perfektný liek na zničenie-kontrolu-preprogramovanie ľudskej mysle (pričom veril, aj keď nikdy nebol schopný to dokázať, že ten liek bol LSD).

Gottlieb bol tiež hlavným vedcom v programe CIA, kde vyvíjal jedy, ktoré boli určené na vraždenie (neúspešné pokusy zahŕňali kubánskeho Fidela Castra a konžského premiéra Patrice Lumumbu), testoval a zdokonaľoval aerosóly a smrtiace plyny pri extrémnych mučiacich technikách. Hovorilo sa mu tiež Dr. Death (Doktor Smrť), ale aj šialený vedec. Lenže Sidney Gottlieb za svoje zločiny nikdy neplatil a to vďaka politike štátu, premlčaním, skvelému právnikovi a slabým vyšetrovateľom. Gottlieb si v roku 1999 vzal najhoršie zo svojich tajomstiev do hrobu.

Avšak teraz, Kinzer prišiel s novo objavenými dokumentami a čerstvými rozhovormi.

„Patriotizmus je najpravdepodobnejšou možnosťou, kvôli ktorej sa diali tieto hrozné činy,“ domnieva sa Kinzer v snahe prepojiť Gottlieba a Dullesa s jeho najbližším patrónom Richardom Helmsonom, ktorý pôsobil ako šéf CIA po Dullesovi a počas ďalších rokov pokračovania projektu MK-ULTRA.

Vďaka toľkému materiálu v knihe Poisoner in Chief, je táto kniha prehliadkou násilností. Je však potrebné zvážiť dve hlavné témy.

Po prvé, zatiaľ čo Amerika počas Norimberských súdov vystavovala svoju verejnú cnosť, armáda v rámci Agentúry pre spravodajské ciele zvádzala nacistických vedcov, ktorí sa zúčastnili na najviac skazenom experimentovaní s ľuďmi, aké si možno predstaviť počas vojny. Ich odbornosť v oblasti psychoaktívnych liekov bola vysoko cenená. Američania sa nakoniec mali uistiť, že sa k nim komunisti nedostanú ako prví.

Takže v rámci operácie Paperclip armáda priviedla týchto mužov medzi niekoľko stoviek ďalších vedcov, inžinierov a technikov. Namiesto väzenia sa usadili v blízkosti Washingtonu, kde pracovali pre americkú vládu.

Pre tých, ktorých zločiny boli závažnejšie, armáda našla spôsob, ako s nimi spolupracovať v zámorí, aj keď v menej kontrolovanom prostredí. Rovnako na tom bol Kurt Blome, nacistický vedec, ktorý úmyselne nakazil väzňov smrteľnými vírusmi vrátane moru v koncentračnom tábore v Osvienčime a na ďalších miestach, pričom ho úradníci dokonca zachránili pred šibenicou v Norimbergu.

To isté sa týkalo japonského vedca Shira Ishiho, ktorý bol údajne zodpovedný za približne 10 000 úmrtí. Medzi jeho príšerné aktivity patrilo všetko od testovacích predmetov s elektrinou, po amputáciu končatín a pitvanie živých ľudí, aby sledoval ich pomalé úmrtia. Vytvoril tiež veľa antraxu, ktorý sa neskôr použil na zabitie tisícov čínskych civilistov.

Ale namiesto toho, aby toto monštrum bolo postavené pred súd, americkí agenti udelili Ishimu a jeho japonským spolupracovníkom imunitu a získali všetok jeho výskum o tom, ako toxíny vplývajú na telo. „Vedci z tábora Detrick (Maryland) boli nadšení,“ píše Kinzer.

„Tak aj muž zodpovedný za všetky vyššie spomínané činy unikol trestu,“ dodáva a poznamenáva, že Ishi a jeho prisluhovači boli vyslaní do väzenských stredísk USA vo východnej Ázii, kde „pomohli Američanom experimentovať s nimi“ ľudské subjekty, ktoré sa nemohli legálne doviesť do Spojených štátov.

Po druhé, Kinzer zdôrazňuje, ako ľahko americkí vládni predstavitelia prijali bezohľadný a nemilosrdný prístup svojich bývalých vojnových nepriateľov k experimentovaniu na ľuďoch, bez toho, aby nad nimi mali dozor. V týchto časoch Gottlieb najímal ľudí ako George White.

White bol „tvrdým detektívom s narkotikami“, píše Kinzer. V roku 1953 začal zakladať „bezpečné domy“ v New Yorku a San Franciscu, kde dával drogy nič netušiacim subjektom, pričom postupne zvyšoval množstvo drogy LSD na týchto „večierkoch“, zatiaľ čo CIA sledovala ich činnosť v zrkadlách, ktoré boli vybavené kamerami.

Medzitým Gottlieb dal veľa peňazí a LSD lekárom ako Harris Isbell vo Výskumnom stredisku závislostí v Lexingtone v štáte Kentucky. „Oficiálne bolo toto centrum nemocnicou, ale fungovalo to skôr ako väzenie,“ píše Kizner. „Väčšina väzňov boli Afroameričania. Je nepravdepodobné, že by sa sťažovali, keby boli zneužití.“

Lenže zneužívaní boli, tak isto ako väčšina testovaných osôb vo väzenských programoch financovaných CIA. Pričom im bolo povedané, že boli súčasťou testu (za oplátku na účasti zvyčajne dostali napríklad kredity za dobré správanie alebo vysoko kvalitný heroín), pričom sa nehovorilo o tom, aké lieky dostávali alebo koľko. Mnoho experimentov zahŕňalo dávkovanie subjektov s väčším množstvom LSD po dlhú dobu. Gottlieb chcel vidieť, kedy sa myseľ rozpustí.

Jeho testovacie subjekty v zámorí boli „postrádateľné“. Kinzer ponúka celý rad prípadov, keď cudzí zadržaní, zvyčajne podozriví špióni, dostali obrovské množstvo rôznych drog „aby zistili, či by sa ich myseľ mohla zmeniť. Neskôr boli zabití, a ich telá spálili.“

Kinzer ukazuje, že niekedy paranoja pochádza z veľmi skutočného miesta – veľký brat nielen sledoval, ale takmer 20 rokov drogoval a testoval baktérie a iné toxíny na nič netušiacich Američanoch, akoby boli laboratórnymi zvieratami, pričom Gottlieb, Dulles a Helms neboli vymyslené postavičky príliš veľkej fantázie. Boli to vysoko rešpektovaní a mocní muži. To oni boli systém.

Ako to teda dnes strávime? Môžeme začať tým, že uznáme, že ciele vždy zdôvodnia prostriedky, pretože vláda s nimi vždy odíde. A stále žijeme s účinkami. Mučiace techniky sa začali uplatňovať v 50-tych rokoch minulého storočia, neskôr sa vynorili v temných rohoch Phoenixského programu vo Vietname a nedávno v špinavých celách väzenského centra Abu Ghraib.

Počas studenej vojny malo americké impérium veľa tvárí a vďaka Kinzerovi, a jeho knihe, by ste na Sidneyho Gottlieba určite nemali zabudnúť.

Čína a Rusko znižujú závislosť na americkom dolári

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info