V posledných týždňoch sa stáva, že aj priaznivci nových strán nervóznejú. Drogová aféra (vrátane ukážky bizarných „motivačných“ prednášok) alebo fakt, že tieto strany stále nemajú program a uchyľujú sa k zúfalým výkrikom typu sabatikal, to zneisťuje aj inteligentnejších záujemcov o kaviarenské strany.
Ale takéto veci nie sú ešte zďaleka to najhoršie. Ak chcete, aby ich predstavitelia naozaj znervózneli, skúste sa ich opýtať, s koľkými potenciálnymi voličmi sa v poslednom čase stretli. Nie na internete. Zoči-voči.
Alebo, koľko majú tieto strany po dvoch rokoch vlastne členov. Alebo s nimi skúste zorganizovať odbornejšiu diskusiu týkajúcu sa konkrétneho rezortu a pýtajte sa ich, čo by robili na danom rezorte prvý mesiac, prvých sto dní, prvý rok.
Nebudú to vedieť, lebo nemajú ako. Fakt, že jeden z čelných predstaviteľov papierovo najsilnejšej z týchto strán minule navrhoval pustiť sa do zdravotníctva zorganizovaním pochodu za lepšie zdravotníctvo (!!!) vypovedá o mnohom.
Naozaj podstatná v tomto kontexte je ale otázka, prečo sa to vlastne deje. Jedným z najväčších problémov Slovenska je, že sa nám, bohužiaľ, ani za 30 rokov od Novembra 89 nepodarilo vychovať širšie skupiny ľudí stredného veku a mladších, ktorí by tvorili produktívne podhubie politického života krajiny. Takých, ktorí chápu rôzne nuansy verejnej politiky aj práce s verejnosťou. A najmä takých, ktorých premýšľanie priviedlo k hlbokým hodnotám, ktoré sa potom aj trpezlivo snažia presadiť.
Namiesto toho máme ako myšlienkovú základňu tejto časti verejného života niečo, čo sa zjednodušene ale celkom trefne nazýva kaviareň.
Človek z kaviarne, to je niekto, kto si nájde internetový dotazník o politických orientáciách, Vyplní ho a vyjde mu, že je čistý konzervatívec alebo že v niečom mierny sociálny demokrat a v niečom liberál, alebo je vo všetkom skôr libertarián. Alebo nejaká iná sprostosť. Nadšený, že má nejakú nálepku, sa o to podelí so svojimi kamarátmi a potom sleduje, ako sa rokmi jeho orientácia vyvíja a mení. A zase sa o to delí so svojimi internetovými priateľmi.
Medzitým trávi voľný čas neúnavným komentovaním nejakých grafov, humorne cholerickým komentovaním výrokov politikov a zapájaním sa do raz takej potom hentakej internetovej kampane. Raz za pol roka ide na nejakú demonštráciu a vtedy sa cíti ako Che Guevara pri prechode nehostinného pohoria pod občasnou paľbou nepriateľských kománd.
A hľadá si nejaký idol, samozrejme, politický (prepolitizovanie je typickou súčasťou sveta kaviarne). Najprv to bol Sulík, brilantný ekonóm. Až po tom, ako sa ten začal obracať aj k inému druhu voliča, ho kaviareň odvrhla a zrazu zázračne precitla aj ohľadom ekonomickej logiky odvodového bonusu. To už tu bol ďalší spasiteľ. „Rado“ strávil čas v Amerike a mal veľmi peknú snehobielu košeľu. Takže bol cool a každý z kaviarne ho chcel oslovovať menom a tykať si s ním.
Medzitým Rado, ktorý počas svojej kariéry chrlil síce málo premyslené, ale radikálne nápady, to prekombinoval aj politicky a finančne. A skončil. Ale prišiel Andrej Kiska. A človeku z kaviarne nevadilo, že pri každej živej interakcii pôsobil a pôsobí neuveriteľne umelo. A že namiesto budovania nejakej myšlienkovej komunity iba každú chvíľu vykríkol niečo o mafiánskom štáte (mimochodom Kiska mal naozaj dobrý PR tím, klobúk dolu, sám by ani náhodou nezískal takú popularitu, akú kedysi mal). Potom sa aj on omrzel, ale už sú tu noví spasitelia.
Kaviareň má svojich predchodcov v disidentoch, ktorí sa vyrojili hneď po Novembri. Nehovorím teraz o inteligentných ľuďoch s pevnými postojmi, ktorí pôsobili proti bývalému režimu. Samozrejme, že boli aj takí. Ale myslím všelijaké osoby, ktoré vo vhodnú chvíľu začali všetko kritizovať a potom chvíľu aj riadiť. A kadečo riadne pohnojili, lebo riadiť nevedeli, len kritizovať.
Patrónom tejto komunity bol, samozrejme, Václav Havel. Človek, ktorý si sám nevedel zorganizovať ani väčší nákup a nikdy nepochopil, ako napríklad fungujú ministerstvá. Ale rovnaké kruhy, aké mu predtým robili renomé významného dramatika, ho úspešne prezentovali ako štátnika svetového formátu.
Ďalším predchodcom kaviarne boli propagandisti radikálnych ekonomických reforiem. Nevedeli nič o korporátnom práve v západných krajinách, o reálnej štruktúre trhov či menovej politike. Proste o tom, ako naozaj fungujú v rôznych krajinách rôzne formy kapitalizmu. Ale s bohorovnou istotou vydávali články, kde poúčali ostatných a navrhovali, aké reformy krajina potrebuje.
Moderná kaviareň sa potom vykryštalizovala z toho, ako sa tieto prúdy spojili s mediálno-analyticko-mimovládkarskymi hodnotami a obrazmi a skupinami, ktoré sú súčasťou života každého hlavného mesta západného sveta.
S domácimi špecifikami. S mytológiou, ktorá určuje, ako táto komunita vníma svet. Tieto mýty odobrujú, prečo práve oni sú akože strážcami modernizácie Slovenska. Prvým je boj proti Mečiarovi. Vo voľbách v roku 1998 prišlo na Slovensko dosť peňazí pre mimovládky na „podporu demokracie“. Pre mnohých boli tieto aktivity na chvíľu nielen významným zdrojom obživy a kontaktov, z ktorých potom roky žili, ale aj základom pre obraz toho, ako by mala spoločnosť fungovať, s ústrednou úlohou pre nich.
V mytológii kaviarne je celá táto epizóda predstavovaná tak, že Mečiar nás chcel primknúť k Rusku a ak by nebolo hrdinských aktivistov, už by sme boli niečo ako Bielorusko alebo Ukrajina. Skutočnosť, mimochodom, bola iná. Po prvé, aj za Mečiara, napriek jeho občasným výbuchom a rétorickým cvičeniam, sa svedomito pracovalo na tom, aby sme sa dostali do euroatlantických štruktúr. Ešte aj ministerstvo obrany vedené SNS sa mimo kamier hrdilo tým, že v zavádzaní štandardov NATO (vo výzbroji, v komunikačných technológiách, atď.) predbiehame susedov, čo aj bola pravda.
Do západných štruktúr by sme sa skôr či neskôr dostali. Tak, ako sa tam dostali Rumuni či Bulhari, ktorí sú a vždy na tom boli oveľa horšie, čo sa týka korupcie, nedemokratických praktík, nedostatkov pri riadení krajiny. Navyše, všetci si to priali, aj vnútri HZDS bola takmer stopercentná zhoda na tom, že pre Slovensko nie je iná cesta ako euroatlantické ukotvenie. (Všimnite si, že sa vôbec nebavím o tom, či to bola dobrá alebo zlá vláda, ale o tejto konkrétnej veci.)
Ale ak by ste načúvali časti kaviarne, dostanete úplne iný historický obraz.
Potom je tu, samozrejme, už spomínané Rusko, ďalšia dôležitá súčasť kaviarenskej mytológie. Rusko si, tak ako každá veľká krajina, chráni svoje záujmy, zvlášť po tom, ako v 90. rokoch Západ porušil sľuby ohľadom nerozširovania NATO a ako si krajina prešla strašným chaosom pod vedením „prozápadných reformátorov“. Dnes si dôslednejšie chráni svoje bezprostredné okolie a reaguje, ak v ňom dochádza k takým zmenám, ktoré by mohli viesť k využitiu územia na budovanie voči nej nepriateľských inštalácií, na ohrozenie ciest pre jej energetický export a podobne. Človek nemusí obdivovať dnešný ruský režim na to, aby bol schopný o týchto veciach racionálne pouvažovať. Ale racionálna úvaha nie je doménou kaviarne. Kaviareň je svet hystérie, nálepiek a kampaní.
Aj preto kaviareň nedokáže vyprodukovať dlhodobejšie riešenia ani súdržnejšie skupiny ľudí. Nemali by sme to len odsudzovať a kritizovať. Bude to treba riešiť, vyhľadávať ľudí s reálnym, hlbším záujmom o to, ako svet okolo nich funguje (na ideologickej orientácii až tak nezáleží) a dávať im možnosť vzdelávať sa aj charakterovo rozvíjať. Pre budúcnosť Slovenska je to kľúčové.
