HLAVNÝ DENNÍK
NÁZORY

Komentár Dmitrija Skvorcova: Archijerej Nového Ruska

Иннокентий Херсонский
Иннокентий Херсонский / Innocent z Chersonu

Dmitrij Skvorcov (Fond strategickej kultúry)

O teológovi, misionárovi, kazateľovi, hrdinovi a účastníkovi Krymskej vojny

7. júna (podľa ruského kalendára 26. mája) si Cirkev pripomenula pamiatku archijereja Inocenta Chersonského (Ivana Alexejeviča Borisova) slávneho ruského teológa, misionára, arcibiskupa, hrdinu, účastníka Krymskej vojny.

Ivan Borisov sa narodil v roku 1800 v meste Elec (Lipecká oblasť, pozn. red.), v rodine pravoslávneho kňaza. V roku 1819 po absolvovaní Orlovského teologického seminára začal študovať na Kyjevskej duchovnej akadémii, ktorá Rusku vychovala celú plejádu svätých archpastorov, následníčku slávneho Kyjevsko-mohyljanského kolégia – “kolísku ruského osvietenstva.

Už počas štúdií sa prejavil ako nadaný kazateľ. Zo spomienok spolužiakov, okrem chodenia na prednášky, venoval Borisov veľa času samoštúdiu a stávalo sa, že im vysvetľoval učenie tej, alebo inej filozofickej školy „s takou jasnosťou a jednoduchosťou, že prekonal aj prednášky profesorov“. Ivan Alexejevič ukončil akadémiu s najlepším prospechom.

ako 23-ročný absolvent bol menovaný za inšpektora a profesora cirkevných dejín a gréckeho jazyka v teologickom seminári Petrohradskej duchovnej akadémie a o tri mesiace neskôr sa stal rektorom učilišťa Alexandra Nevského. V tom istom roku bol vysvätený za mnícha. O dva roky neskôr, bol hieromních Inocent (v pravoslávii mních, ktorý má hodnosť kňaza, pozn. red.) ustanovený za inšpektora Petrohradskej duchovnej akadémie.

V roku 1830, sa už ako doktor teológie, 30-ročný archimandrit Inocent (predstavený pravoslávneho kláštora, pozn. red.) vracia na Kyjevskú duchovnú akadémiu ako rektor a profesor teológie. „Zaviedol novú metódu výkladu teológie – historickú a historicko-komparatívnu – čítame v akademickom slovníku Brockhausa a Efrona. V Kyjeve dosiahol zrušenie výučby teológie v latinskom jazyku, ktorý zvieral ruskú teológiu v otrockej závislosti od katolíckej teológie. Zaviedol do výučby nové predmety zodpovedajúce úrovni vedeckého rozvoja na Západe. Vzdelával celú generáciu ruských bohoslovcov a vedcov a aktívne sa podieľal na reorganizácii duchovno-vzdelávacích inštitúcií, participoval na príprave nových programov v rámci akademických a seminárnych kurzov“.

„Otec rektor zaobchádzal so študentmi akadémie vždy s láskou a vznešene, čítame zo života svätca. Obzvlášť milý a pozorný k nim bol vtedy, keď boli konfrontovaný so zármutkom, napríklad vážnou chorobou. Poskytnúť vtedy pomoc človeku v nešťastí bolo pre rektora hlavnou prioritou. Obetoval nielen svoje vlastné prostriedky, no niekedy aj svoje domáce pohodlie“.

O šesť rokov neskôr, zostávajúc rektorom akadémie, bol biskup Inocent vymenovaný za vikára Kyjevskej diecézy, viedol Michajlovský kláštor. V roku 1840 ako štyridsaťročný vladyka bol už vládnucim biskupom. Najprv Vologdský a Ustjužský, potom Charkovský a Achtyrský. V roku 1844 inicioval obnovu starobylých zrúcanín a pozostatkov dnešnej Svjatogorskej lavry (lavra, označenie veľkého a významného kláštora, pozn. red.).

V roku 1848 arcibiskup Inocent vedie Chersonsko-Tavričeskú diecézu, kde boli „zmiešaní pravoslávni veriaci vystavení neustálemu skazonosnému vplyvu Tatárov, Židov a nemeckých kolonistov“. Práve ním bol založený dnešný Chersonský kláštor a obnovený staroveký Balaklavský a Inkermanský kláštor.

Utrpela teologická veda stratu, keď prešiel vladyka k vládnucim archijerejom (najvyššia hodnosť v pravoslávnej cirkvi, pozn. red.)? Možno. Zato sa úplne prejavil ako misionár a kazateľ. Lebo, ako napísal cirkevný historik metropolita Manuel Lemeševský, „nie veda bola jeho pravým poslaním, ale umenie ľudského slova“: „Bol nielen vynikajúcim odborníkom, ale aj skvelým umelcom vlasteneckého slova. Jasná myseľ, obrovská pamäť, kreatívna predstavivosť, komplexná vzdelanosť, fascinujúca výrečnosť, majestátny a veľkolepý vzhľad – to sú charakteristické vlastnosti, ktorými presláveného Inocenta opísali súčasníci“. Pri tom kázne vladyku Inocenta boli v tlačenej forme distribuované po celom Rusku. A nielen to. Boli preložené do francúzštiny, nemčiny, poľštiny, srbčiny, gréčtiny a arménčiny.

A samozrejme bulharčiny. V Odese arcipastier založil „bulharský kláštor“, ktorý až do oslobodenia Bulharska Ruskom od osmanskej okupácie poskytoval prístrešie a vzdelanie stovkám mladých ľudí.

Vlastne, myšlienka oslobodenia pravoslávnych národov Balkánu od tureckého jarma, osvojená cárom Mikulášom I., aj bola jednou z príčin tzv. Krymskej vojny, ktorá zastihla archijereja Chersonského a Tavričeského na juhu Nového Ruska.

Hlavným faktorom premeny tejto rusko-tureckej vojny na prakticky celosvetovú domobranu proti Rusku boli záujmy Británie. Francúzsky vládca Napoleón III si potreboval utvrdiť svoju autoritu, išlo mu o odplatu Francúzska za rok 1812. Kedže si Sardínske kráľovstvo potrebovalo zachovať spojenecké vzťahy s Francúzskom na severe Apenín bolo nútené zapojiť sa tiež do vojny.

Vojna bola skutočne svetovou. Súčasťou Veľkej Británie bolo v tom čase nielen  Anglicko, Škótsko, Wales a Írsko, ale aj Kanada, Austrália a ďalšie kolónie, vrátane bohatej Indie. Osmanská ríša, Francúzsko s africkými kolóniami a Sardínia sa tiež zapojili do vojny s Ruskom. Rakúske impérium a Prusko si vo vzťahu k ich večnému geopolitickému nepriateľovi zachovávali „nepriateľskú neutralitu“, čo prinútilo Rusov udržať na hraniciach s nimi značný počet vojsk.

Áno, aj Rusko malo obranu po celej dĺžke Eurázie – od Baltu po Kurily. A od Kaukazu do Severného ľadového oceánu. Hlavný útok bol namierený na čiernomorské pobrežie Nového Ruska.

Svätý Jonáš Kyjevský, rodák prvého hlavného mesta Nového Ruska,   už vtedy videl v Krymskej vojne náboženský zmysel: „Vojna bola jedine kvôli viere a nábožnosti, v mene Pána Ježiša Krista a Jeho posvätných zákonov“. Mal videnie, ktoré mu  odhalilo, že samotná Presvätá Bohorodička spolu s veľkomučeníčkami Varvarou a Alexandrou sa starajú o našich zranených, ako o „tých, ktorí trpeli za Krista, svätú vieru a vlasť, Bohom ochraňované Rusko“. Vôbec sa nehovorilo o tom, že impulzom k otvorenej fáze konfliktu poslúžilo to, že turecké úrady prevzali od pravoslávneho spolku Jeruzalema kľúče od chrámu Narodenia Krista a na základe žiadosti Francúzska ich odovzdali katolíkom. Kyjevský starec videl hlbšie. Hoci, snáď aj nepoznal slová parížskeho kardinála Sibura: „Toto je jedine náboženská vojna. Všetky ostatné dôvody, vyskladané vládami, v skutočnosti, nie sú nič iné ako zámienky, a skutočný dôvod… potreba zničiť kacírstvo Fotia (t. j. zničiť pravoslávie. – D. S.). Taký bol úmysel tejto novej križiackej výpravy…“ Chomjakov vtedy správne poznamenal, že Sibur bol jednoducho „otvorenejší a priamejší ako ostatní“.

Náboženskú, dokonca protikresťanskú povahu vojny určil aj archijerej Inocent. Na pašijový týždeň v roku 1854, keď s hanebnou slávou   kráľovský parník-fregata „Tiger“ začal bombardovanie Odesy, arcibiskup Chersonský a Tavričeský Inocent, ktorého katedra sídlila v Odese, v kázni vyhlasoval: „Ach, ak by u našich nepriateľov nevyhasla živá viera v Spasiteľa a nevyčerpala sa kresťanská láska k blížnym, tak, namiesto toho, aby napadli nás, oni sami, podobne ako my, sme už dávno mali povstať proti utláčateľom kresťanstva na Východe a ukončiť ich krvilačnú krutosť“.

Sevastopoľ ostreľovali na nasledujúcu Veľkú noc roku 1855 Briti, Francúzi a ich spojenci – „krutí utláčatelia kresťanov“. „Takže koncept „kresťanskej Európy“ bol veľmi symbolický už počas Krymskej vojny, –  poznamenáva  súčasný historik Nikolaj Seliščev. „Najmä teraz, na začiatku 21. storočia, je potrebné veľmi opatrne zaujať stanovisko k diskusiám o tzv. „západných kresťanoch“… Ak zrátam všetky lživé diskusie o „kresťanskej Európe“, rád by som zacitoval grécky teologický a publicistický časopis „Stavros“ (č. 490, máj 2004) o západných národoch: „Nazývajúc sa kresťanmi, milujú moslimov a pociťujú nepriazeň k pravoslávnym kresťanom. No čo ešte môžme očakávať od kacírov, v ktorých podľa Svätého apoštola Pavla pôsobí zlý duch?“

Odborník na dejiny Turecka a jeho medzinárodné vzťahy v XIX. storočí, hlavný vedecký pracovník Inštitútu orientálnych štúdií Ruskej akadémie vied, doktor historických vied Vitalij Šeremet, je  presvedčený, že Krymskú vojnu „začal Vatikán, ktorý sa rozhodol bojovať proti rýchlo silnejúcemu východokresťanskému svetu“.

V tejto vojne sa opäť preukázala odvaha ruskej armády, obyvateľov frontových línií a samozrejme ich archpastora. Vladyka Inocent, navzdory smrteľnému nebezpečenstvu, navštevoval bojové pozície (v Sevastopole sa medzi nimi premiesťňoval pod paľbou). Svojimi kázňami počas bohoslužieb v provizórnych chrámoch inšpiroval živých a v nemocniciach pri spovedi utešoval umierajúcich.

Ešte pred samotným začiatkom vojny, keď položil základný kameň Vladimírskeho chrámu v Sevastopole, archijerej vo svojej kázni  povedal: „Kto nevie, že najintímnejšia túžba našich nepriateľov, teraz spočíva v tom, aby akýmkoľvek spôsobom odtrhli tunajšiu krajinu od Ruska?… Bol by to, podľa ich vlastného doznania, najväčší úspech. A my, v tom istom čase, v reakcii na ich šialenú drzosť, pokladáme teraz základy chrámu v mene sv. Vladimíra! … Tento akt je silnejší a zrozumiteľnejší ako všetky slová a hovoríme našim nepriateľom toto: trestuhodne hrubo sa mýlite, ak sa domnievate, že polostrov Tavričeský predstavuje pre Rusko len nedávnu korisť meča a ovocie víťazstiev: nie, toto je naše starodávne dedičstvo predkov, dedičstvo svätého Vladimíra!… Tu je kúpeľ nášho krstu; tu je začiatok našej posvätnej histórie a ľudových povestí. Ustúpiť po tom všetkom túto krajinu komukoľvek, by pre Rusko znamenalo, že sa zrieklo od kúpeľa svojho krstu, zradilo pamiatku svätého Vladimíra… Je to možné? Skôr vo všetkých tunajších horách nezostane kameň na kameni, skôr ako mesiac zaujme miesto Kristovho kríža!”

Chcel by som, aby tieto slová o ruskej Tavrii, o Novom Rusku počuli nielen súčasní pastieri  Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi (Moskovského patriarchátu),  ktorí vmetajú do pravoslávneho povedomia ideu samostatného začlenenia „ukrajinských svätcov“. Je nepravdepodobné, že by sa takíto obhajcovia nedeliteľného Ruska, akými sú Jonáš Kyjevský, Inocent Chersonský a Tavričeský, áno absolútne všetci ruskí svätci v ňom cítili dobre.

Po slovách o nepredstaviteľnosti odtrhnutia Tavrie od Ruska, je nepravdepodobné, že by samotný zostavovatelia „ukrajinského začleňovania“ zachceli do neho zapísať takých ľudí, akým bol archijerej Inocent.

A to všetko preto, že Ukrajina je v podstate rusofóbna. Čo znamená, proti pravosláviu. Preto v zásade ani žiadnych „ukrajinských svätcov“ nemôže mať.

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info